Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

192. Predpoveď Jakubovi Alfejovmu. Príchod do En-Ganimu po zastávke v Magede

     17. jún 1945
     „Pane, ten vrch je Karmel?" spýta sa bratranec Jakub.
     „Áno, bratku. Toto je pohorie Karmelu a jeho najvyšší vrch mu dáva názov."
     „Aj odtiaľ bude svet určite pekný. Už si tam niekedy bol?"
     „Raz, sám, na začiatku môjho ohlasovania. A na jeho úpätí som uzdravil svojho prvého malomocného. Ale pôjdeme tam spolu, aby sme si pripomenuli Eliáša..."
     „Vďaka, Ježiš. Pochopil si ma ako vždy."
     „A ako vždy ťa zdokonaľujem, Jakub."
     „Prečo?"
     „Ten dôvod je napísaný v nebi."
     „Nepovedal by si mi to, brat môj, ty, ktorý vieš čítať, čo je napísané v nebi?"
     Ježiš a Jakub kráčajú vedľa seba a iba malý Jábes, ktorého Ježiš stále drží za ruku, môže počuť dôverný rozhovor usmiatych bratrancov, keď si hľadia do očí.
     Ježiš objíma Jakuba okolo pliec a pýta sa: „Chceš to naozaj vedieť? Tak ti to poviem ako hádanku a keď k nej nájdeš kľúč, budeš múdry. Počúvaj:* 'Keď sa na vrchu Karmel zhromaždili falošní proroci, pristúpil Eliáš k ľudu a hovoril: »Dokedy budete krívať na dve strany? Ak je Pán Bohom, choďte za ním, ak Bál, choďte za tým!« Ľud mu nič neodpovedal. A Eliáš hovoril ľudu: »Ja sám som zostal z Pánových prorokov«' a jedinou silou samého proroka bol výkrik: '»Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma, nech sa tento ľud dozvie, že ty si Pán, Boh, a že ty si obrátil ich srdce späť.« Vtom spadol Pánov oheň a strávil obetu.' Brat môj, hádaj."

*(Porov. 1 Kr 18, 20-22. 36-38.)

     Jakub premýšľa so sklonenou hlavou a Ježiš hľadí na neho s úsmevom.
     Prejdú takto zopár metrov a potom Jakub povie: „Týka sa to Eliáša, alebo mojej budúcnosti?"
     „Tvojej budúcnosti, samozrejme..."
     Jakub ešte znova uvažuje a potom zašepká: „Mám byť ja určený pozývať Izrael, aby kráčal po ceste pravdy? Mám byť ja povolaný ako jediný, ktorý zostal v Izraeli? Ak áno, chceš povedať, že ostatní budú prenasledovaní a roztrúsení a že... budem prosiť teba o obrátenie tohto ľudu... ako keby som bol kňazom... ako keby som bol... obetou... Ale ak je to tak, zapáľ ma už teraz, Ježiš..."
     „Už si. Ale budeš unesený v ohni, ako Eliáš.* Kvôli tomu pôjdeme, iba ja a ty, porozprávať sa na Karmel."

*(Porov. 2 Kr 2, 11.)

     „Kedy? Po Veľkej noci?"
     „Po jednej Veľkej noci, áno. A potom ti poviem veľa vecí..."
     Čarovný potok, stekajúci k moru a naplnený vodou jarných dažďov a topiacim sa snehom, zastaví ich putovanie.
     Pribehne Peter a vraví: „Most je vyššie, tam, kadiaľ vedie cesta z Ptolemaidy do En-Ganimu."
     Ježiš sa vráti poslušne dozadu a prejde rieku po mohutnom kamennom moste. Hneď nato sa objavujú ďalšie vrchy a kopce, ale menej významné.
     „Prídeme do večera do En-Ganimu?" spýta sa Filip.
     „Určite. Ale... teraz máme chlapca. Si unavený, Jábes?" spýta sa láskavo Ježiš. „Buď úprimný ako anjel."
     „Trochu, Pane. Ale budem sa snažiť, aby som vládal."
     „To dieťa je zoslabnuté," povie svojím hrdelným hlasom muž z Endoru.
     „Niet divu!" zvolá Peter. „Pri takom živote, čo žije už niekoľko mesiacov! Poď, nech ťa vezmem na ruky."
     „Ó, nie, pane, nenamáhaj sa. Ešte vládzem chodiť."
     „Poď, poď. Určite nie si ťažký. Vyzeráš ako podvyživený vtáčik." Peter si ho vydvihne na svoj hranatý chrbát na koníka. Drží ho za nohy.
     Idú rýchlo, lebo slnko je už silné a pozýva i poháňa, aby sa dostali do tienistých kopcov.
     Zastavia sa v osade, ktorú počujem nazvať Magedo, aby si zajedli a odpočinuli pri veľmi studenom, bohatom a hlučnom prameni, z ktorého vyteká voda do tmavej kamennej nádrže. Ale nikto z osady sa nezaujíma o cestujúcich. Sú anonymní medzi mnohými ďalšími viac či menej bohatými pútnikmi, čo idú pešo alebo na oslíkoch či muliciach do Jeruzalema na Veľkú noc. Vládne už sviatočná nálada a medzi cestujúcimi sú mnohí chlapci, ktorí sa nadchýnajú pri myšlienke na obrad dospelosti.
     Dvaja zámožne pôsobiaci chlapci sa prichádzajú hrať k prameňu, keď je tam Jábes s Petrom, ktorý ho všade ťahá so sebou a láka tisícimi drobnosťami. Chlapci sa ho spýtajú: „Aj ty ideš, aby si bol synom Zákona?"
     Jábes bojazlivo odpovie: „Áno," ale takmer sa skryje za Petra.
     „To je tvoj otec? Si chudobný, pravda?"
     „Áno, som chudobný."
     Dvaja chlapci, azda synovia farizejov, ho ironicky a zvedavo skúmajú a vravia: „To vidno."
     Vskutku to vidno... Jeho šatôčky sú ozaj biedne! Zrejme chlapec podrástol a napriek tomu, že vypustili zahnutý spodok hnedých šiat, vyblednutých od nečasu, siahajú mu ledva do polovice útlych hnedých lýtok. Nechávajú celkom odhalené malé nôžky, zle obuté v dvoch neforemných sandáloch so šnúrkami, ktoré mu musia riadne trápiť nohy.
     S neľútostným sebectvom charakteristickým pre mnohé deti a s krutosťou zlých detí vravia chlapci: „Ó, teda nebudeš mať nové šaty na tvoj sviatok! Ale my...! Pravda, Joachim? Ja budem mať odev celý červený, s rovnakým plášťom. A on bude mať modrý ako obloha a budeme mať sandále so striebornými prackami a drahocenný opasok a talet pridržiavaný zlatou ihlicou a..."
     „... a kamenné srdce, vravím ja!" vybuchne Peter, ktorý si doumýval nohy a nabral vodu do všetkých čutor. „Ste zlí, chlapci. Obrad a odev stoja za figu, ak nemáte dobré srdce. Mám radšej svojho chlapca. Odíďte, namyslenci! Choďte medzi boháčov a majte úctu k chudobným a počestným. Poď, Jábes! Táto voda je dobrá na tvoje unavené nôžky. Poď, umyjem ti ich. Potom sa ti pôjde lepšie. Ó, ako ťa doráňali tie motúziky! Už nesmieš viac chodiť. Ponesiem ťa na rukách, až kým prídeme do En-Ganimu. Tam nájdem obuvníka a kúpim ti nové sandále." A Peter umýva a osušuje nôžky, ktoré už dávno nik nepohladkal.
     Chlapec na neho pozerá, váha, no potom sa pritúli k mužovi, ktorý mu šnuruje sandále, objíma ho svojimi vychudnutými rukami a povie: „Aký si dobrý!" A pobozká ho na prešedivené vlasy.
     Peter je dojatý. Posadí sa na mokrú zem tam, kde je, vezme dieťa do lona a povie mu: „Tak ma teda volaj 'otec'..."
     Tvoria dojemný pár. Ježiš s ostatnými sa k nim priblížia.
     Ale prv než prídu, tí dvaja nafúkanci, ktorí tam zo zvedavosti zostali, sa spýtajú: „Ale on nie je tvoj otec?"
     „Pre mňa je otcom i matkou," povie smelo Jábes.
     „Áno, drahý! Dobre si to povedal – otec i matka. A moji drahí pánkovia, ubezpečujem vás, že na obrad nepôjde zle oblečený. Aj on bude mať odev hodný kráľa, červený ako oheň, so zeleným opaskom ako tráva a s bielym taletom ako sneh."
     Hoci predstava o odeve nie je uveriteľná, predsa to zarazí tých dvoch chvastúňov. Radšej sa odoberú preč.
     „Čo robíš, Šimon, na tej mokrej zemi?" spýta sa Ježiš s úsmevom.
     „Mokrej? Ó, áno! Až teraz som si to uvedomil. Čo robím? Dávam do poriadku baránka s nevinným srdcom. Ó, Učiteľ! Učiteľ! Dobre, poďme. Ale musíš ma nechať postarať sa o toho malého. Potom sa ho vzdám. Ale kým nebude pravým Izraelitom, bude patriť mne."
     „Nuž dobre! A ty budeš vždy jeho ochrancom, ako starý otec. V poriadku? Poďme, aby sme boli do večera v En-Ganime a aby chlapec nemusel príliš utekať."
     „Ponesiem ho. Moja sieť váži viac. Nemôže chodiť s tými deravými podrážkami. Poď sem."
     Keď si Peter vezme svojho synáčika na chrbát, vydá sa celý šťastný na cestu, teraz už tienistejšiu, pomedzi rôzne ovocné sady, s mierne stúpajúcimi kopcami, z ktorých sa otvára široký pohľad na úrodnú Ezdrelonskú rovinu.
     Už sú v blízkosti En-Ganimu – musí to byť krásne mestečko, dobre zásobené vodou privádzanou z kopcov vodovodom vo vzduchu, ktorý je pravdepodobne dielom Rimanov –, keď ich hluk prichádzajúcej vojenskej hliadky prinúti uhnúť na kraj cesty. Dupot konských kopýt sa rozlieha na ceste, na ktorej sa tu, v blízkosti mesta, ukazuje zárodok dlažby, vykúkajúcej spod nahromadeného prachu a odpadkov, ktorej sa nikdy nedotkla metla.
     „Buď pozdravený, Učiteľ! Ako to, že si tu?" zvolá Publius Kvintilianus a zoskočí z koňa. Podíde k Ježišovi so širokým úsmevom, držiac koňa za uzdu. Jeho vojaci spomalia, aby držali krok s veliteľom.
     „Idem na Veľkú noc do Jeruzalema."
     „Aj ja. Posilňujeme stráže na sviatky a to aj preto, že na ne príde do mesta Pontský Pilát. A je s ním Klaudia. My jej robíme štafetu. Cesty sú také neisté! Orly zaháňajú šakaly," smeje sa vojak a pozerá sa na Ježiša. Pokračuje tichšie: „Dvojnásobné stráže tohto roku, aby chránili chrbát špinavého Antipasa. Vládne veľká nespokojnosť kvôli uväzneniu proroka. Nespokojnosť v Izraeli a... nespokojnosť, ako dôsledok, medzi nami. Ale... už sme sa postarali, aby sa veľkňazovi a jeho suite dostalo... peknej muziky." A potichu dokončí: „Choď spokojne. Všetky pazúry sa znova vtiahli do láb. Ó, ó! Boja sa nás. Stačí, keď si len odkašleme a už to považujú za zarevanie. Budeš hovoriť v Jeruzaleme? Príď k pretóriu. Klaudia rozpráva o tebe ako o veľkom filozofovi. To je dobré pre teba, lebo... prokonzulom je Klaudia."
     Pozrie sa dookola a zbadá Petra, červeného, spoteného, nesúceho náklad. „Ten chlapec?"
     „Sirota, ktorého som vzal so sebou."
     „Ale ten tvoj chlapík sa veľmi namáha! Chlapče, nebojíš sa ísť niekoľko metrov na koni? Vezmem ťa pod plášť a pôjdem pomaly. Vrátim ťa... tomuto mužovi, keď budeme pri bráne."
     Chlapec nekladie odpor, určite je mierny ako baránok, a Publius ho dvihne k sebe do sedla.
     A keď dáva vojakom príkaz, aby išli pomaly, zbadá aj muža z Endoru. Uprene sa naň zahľadí a povie: „Ty si tu?"
     „Som tu. Prestal som predávať vajcia Rimanom. Ale sliepky tam ešte sú. Teraz som s Učiteľom..."
     „Dobre pre teba! Budeš to mať lepšie. Zbohom! Buď pozdravený, Učiteľ. Počkám ťa pri tej skupine stromov." A popchne koňa.
     „Poznáš ho? Aj on ťa pozná?" pýtajú sa mnohí Jána z Endoru.
     „Áno, ako dodávateľa sliepok. Predtým ma nepoznal. Ale raz ma zavolali na veliteľstvo do Naimu, aby sme dohodli počty, a bol tam on. Odvtedy ma vždy zdravil, keď som išiel nakupovať knihy alebo nejaké veci do Cézarey. Volá ma Kyklop alebo Diogenes. Nie je zlý a hoci nenávidím Rimanov, jeho som neurazil, pretože mi mohol byť užitočný."
     „Počul si, Učiteľ? Dobre zaúčinkoval môj rozhovor so stotníkom z Kafarnauma. Teraz pôjdem spokojnejšie," povie Peter.
     Prídu pod husté stromy, v ktorých tieni zosadla z koní hliadka.
     „Tak vám vraciam chlapca. Máš príkazy, Učiteľ?"
     „Nie, Publius. Nech sa ti ukáže Boh."
     „Salve," vysadne na koňa a popchne ho, nasledovaný vojakmi, s hlučným dupotom kopýt a brnenia.
     Vchádzajú do mesta a Peter so svojím malým priateľom idú kúpiť sandále.
     „Ten muž umiera z túžby po synovi," vraví Horlivec a dokončí: „Má pravdu."
     „Dám vám ich na tisíce. Teraz si poďme pohľadať miesto na odpočinok, aby sme mohli pokračovať hneď na úsvite."