Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

206. Dvoma podobenstvami o nebeskom kráľovstve sa končí pobyt v Betánii

     1. júl 1945
     Ježiš rozpráva v prítomnosti Johananových roľníkov, Izáka a mnohých učeníkov i žien, medzi ktorými je i najsvätejšia Panna a Marta, a mnohých ľudí z Betánie. Prítomní sú všetci apoštoli. Chlapcovi, sediacemu pred Ježišom, neunikne ani jedno slovo. Reč určite začala len nedávno, lebo ľudia ešte prichádzajú...
     Ježiš hovorí:
     „... a pre túto bázeň, ktorú u mnohých pociťujem takú živú, vám chcem dnes predložiť jedno milé podobenstvo. Milé pre ľudí dobrej vôle, trpké pre ostatných. No títo majú možnosť zbaviť sa tejto trpkosti. Nech sa i oni stanú ľuďmi dobrej vôle a prestanú mať výčitky, ktoré podobenstvo vyvolá vo svedomí.
     Božie kráľovstvo je domom sobáša uzavretého medzi Bohom a dušami. Čas vstupu duše do kráľovstva je svadobným dňom.
     Tak teda počúvajte. U nás je taký zvyk, že prichádzajúceho ženícha sprevádzajú panny spolu s jeho pôvabnou nevestou, aby ho priviedli vo svetle lámp a za spevu do svadobného domu. Keď sprievod odchádza z domu nevesty, ktorá sa zahalená a dojatá uberá na svoje miesto kráľovnej, do domu, ktorý nie je jej, ale ktorý bude jej od chvíle, keď sa stane jedno telo so svojím ženíchom, sprievod panien, väčšinou priateliek nevesty, beží v ústrety šťastnému páru, aby ich obklopili kruhom svetiel.
     A tak v istej krajine bola svadba. Kým sa manželia s rodičmi a priateľmi veselili v dome nevesty, desať panien odišlo na svoje miesto do vestibulu ženíchovho domu, pripravené vyjsť mu v ústrety, keď ich vzdialený zvuk cimbalov a spev upozorní, že manželia už prichádzajú. Hostina vo svadobnom dome sa však pretiahla, a tak nadišla noc.
     Vy viete, že panny vždy majú zažaté lampy, aby nestratili čas, keď nadíde vhodná chvíľa. Medzi týmito desiatimi pannami so zažatými a pekne svietiacimi lampami bolo päť múdrych a päť nerozumných. Múdre panny, veľmi rozvážne, si vzali malé nádoby s olejom, aby ním mohli doplniť lampy, ak by očakávanie bolo dlhšie než predvídali, kým nerozumné sa uspokojili s tým, že si doplna naplnili lampičky.
     Hodiny plynuli jedna za druhou. Veselé reči, rozhovory a zážitky spestrovali čakanie. No neskôr už nevedeli, o čom hovoriť ani čo robiť. A tak desať dievčat, znudených či jednoducho unavených, sa pohodlnejšie usadilo a pomaly pozaspávalo.
     O polnoci sa strhol krik: 'Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!' Desať dievčat vyskočilo ako na povel, vzali si závoje a venčeky, upravili sa a bežali k polici, kde boli lampy. Päť z nich už doháralo... Všetok olej sa minul, knôt nemal čím horieť, a tak dymil a stále slabšie blikotal, takže mohol pri najmenšom závane úplne zhasnúť. Ostatných päť lámp, ktoré ešte pred spánkom rozumné panny doplnili olejom, svietilo živým plameňom, ktorý sa ešte viac rozhorel, keď do nich priliali ďalší olej z nádob.
     'Ach!' prosili nerozumné, 'dajte nám trochu zo svojho oleja, lebo naše lampy zhasnú, len čo nimi pohneme. Vaše sú už pekné...!' Ale múdre odvetili: 'Vonku je nočný vietor a padajú veľké kvapky rosy. Oleja nikdy nie je dosť pre silný plameň, ktorý by odolal vetru a vlhkosti. Ak vám z neho dáme, môže i nám svetlo zhasnúť. A sprievod panien by bol veľmi smutný bez blikotania lámp! Choďte, bežte k najbližšiemu predavačovi, proste, zabúchajte, zobuďte ho, aby vám dal olej.' A tieto, zarmútené, počúvli radu svojich družiek a bežali, narážajúc do seba, až si pokrčili závoje, zašpinili šaty a postrácali venčeky.
     No kým išli kupovať olej, objavil sa v diaľke na ceste ženích s nevestou. Päť panien so zažatými lampami im bežalo v ústrety a manželia uprostred nich vošli do domu na záverečný obrad, keď panny mali nakoniec odprevadiť nevestu až do svadobnej izby. Po vstupe manželov dvere zatvorili a kto bol von, tam aj zostal. A tak tam zostalo i päť nerozumných panien, ktoré keď napokon prišli s olejom, našli dvere zavreté a márne na ne búchali, zraňujúc si ruky a vzdychajúc: 'Pane, pane, otvor nám! Sme zo svadobného sprievodu. Sme panny sprostredkujúce šťastie, vyvolené priniesť česť a šťastie tvojmu svadobnému lôžku.'
     Ale ženích, zanechajúc na chvíľu najbližších pozvaných hostí, s ktorými sa práve lúčil, kým nevesta vchádzala do svadobnej izby, povedal: 'Veru, hovorím vám: Nepoznám vás. Neviem, kto ste. Vaše tváre nejasali okolo mojej milovanej. Ste uchvatiteľky. Preto vás nechali vonku pred svadobným domom.' A päť nerozumných panien odchádzalo s plačom po tmavých cestách s teraz už neužitočným svetlom, s dokrkvanými šatami, potrhanými závojmi, so stratenými alebo poškodenými venčekmi...
     A teraz počúvajte význam, ktorý je ukrytý v podobenstve.
     Na začiatku som vám povedal, že nebeské kráľovstvo je domom sobáša uzavretého medzi Bohom a dušami. Na nebeskú svadbu sú pozvaní všetci veriaci, lebo Boh miluje všetky svoje deti. Každý, niekto skôr, iný neskôr, dospeje do chvíle svadby a je veľké šťastie prísť tam. No počúvajte ďalej. Viete, ako si dievčatá pokladajú za česť a šťastie, keď ich pozvú za družičky okolo nevesty. Priraďme k nášmu príbehu osoby a pochopíte to lepšie.
     Ženíchom je Boh. Nevestou je duša spravodlivého, ktorá po dovŕšení obdobia zásnub v Otcovom dome, čiže pod ochranou Božieho učenia a v poslušnosti voči nemu žila spravodlivo, je teraz odvádzaná do domu Ženícha na svadbu. Družičky – panny sú duše veriacich, ktoré sa podľa príkladu nevesty – tým, že si ju Ženích vyvolil pre jej čnosti, je znakom, že bola živým príkladom svätosti – usilujú dospieť k rovnakej pocte tým, že sa posväcujú.
     Sú odeté v bielych, čistých a nepoškvrnených šatách, v bielych závojoch a sú ovenčené kvetmi. V rukách majú zažaté lampy. Lampy sú pekne vyčistené, ich knôt sa živí tým najčistejším olejom, aby nezapáchal.
     V bielych šatách. Trvalo praktizovaná spravodlivosť dáva biele šaty a skoro nastane deň, keď sa budú skvieť najjasnejšou belosťou bez hoci len vzdialenej spomienky na škvrnu, belosťou nadprirodzenou, belosťou anjelskou.
     V čistých šatách. Človek si má s pokorou vždy udržiavať čisté šaty. Tak ľahko sa dá oslabiť čistota srdca. A kto nemá čisté srdce, nemôže vidieť Boha. Pokora je ako voda, ktorá umýva. Pokorný si ihneď všimne, že má zašpinené šaty, lebo nemá zrak oslabený dymom pýchy, a beží k svojmu Pánovi a povie: 'Svoje srdce som zbavil čistoty. Plačem, aby som sa očistil, plačem pri tvojich nohách. A ty, moje Slnko, vybieľ moje šaty svojím láskavým odpustením, svojou otcovskou láskou!'
     V nepoškvrnených šatách. Ó, nevinnosť srdca! Deti ju dostávajú ako Boží dar. Spravodliví ju získavajú ako Boží dar a vlastnou vôľou. Svätí ju majú ako Boží dar a tým, že svoju vôľu priviedli k hrdinstvu. Ale hriešnici s doráňanou, spálenou, otrávenou a zašpinenou dušou už teda nebudú môcť nikdy mať nepoškvrnené šaty? Ach, áno, môžu ich mať. Začínajú ich mať od chvíle, keď sa pozrú na seba s odporom, urobia ich nepoškvrnenejšími, keď sa rozhodnú zmeniť život, zdokonalia ich, keď sa umývajú kajúcnosťou, zbavia sa otravy, vyliečia sa a prebudujú svoju úbohú dušu. S Božou pomocou, s pomocou toho, ktorý neodoprie pomoc nikomu, kto ho o svätú pomoc žiada, a s pomocou vlastnej vôle, ktorú priviedli k najvyššiemu hrdinstvu – lebo nemusia v sebe ochraňovať to, čo majú, ale prebudovať to, čo zbúrali, a preto je ich námaha dvojnásobná, trojnásobná, ba sedemnásobná –, a napokon s neúnavnou kajúcnosťou, neúprosnou voči vlastnému ja, ktoré bolo hriešne, privedú svoju dušu k novej nevinnosti detstva, ktorá sa stala cennejšou o skúsenosti, ktoré z nich robia učiteľov pre iných, ktorí sú takí, akými boli kedysi oni, teda učiteľov pre hriešnikov.
     V bielych závojoch. Pokora! Povedal som:* 'Keď sa modlíte alebo prosíte, robte to tak, aby to ľudia nevideli.' V múdroslovných knihách sa hovorí:** 'Kráľovo tajomstvo je dobre ukrývať.' Pokora je čistým závojom položeným na obranu nad dobrom, ktoré konáme, a nad dobrom, ktoré nám preukazuje Boh. Nie sláva z lásky pre dobrodenie, ktoré nám Boh udeľuje, nie hlúpa ľudská sláva. Dar by bol ihneď odňatý. Ale vnútorný spev srdca svojmu Bohu: 'Velebí moja duša teba, ó, Pane..., lebo si zhliadol na poníženosť svojej služobnice.'"