Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

162. Ľudské obrátenie farizeja Héliho a Šimona Alfejovho

     13. máj 1945
     Zo zeleninovej záhrady, v ktorej všetky záhony začínajú rozkvitať, Ježiš vchádza do priestrannej kuchyne, kde dve staršie Márie (Mária Kleopasova a Mária Salome) pripravujú večeru.
     „Pokoj vám!"
     „Ó, Ježišu! Učiteľ!" Obe ženy sa obrátia a pozdravia ho, jedna s veľkou rybou v rukách, ktorú práve pitve, druhá držiac ešte kotlík plný variacej sa zeleniny, ktorý odtiahla z ohňa, aby zistila, či ju ešte treba variť. Ich láskavé, hoci povädnuté tváre, rozhorúčené ohňom i prácou, sa radostne usmejú a v tom šťastí vyzerajú mladšie a krajšie.
     „O chvíľu to bude hotové, Ježiš. Si unavený? Budeš asi hladný," vraví teta Mária s dôvernosťou príbuznej, ktorá miluje Ježiša, myslím viac než svojich vlastných synov.
     „Nie viac než zvyčajne. S chuťou však zjem dobroty, ktoré ste mi s Máriou pripravili. Aj ostatní si pochutnajú. Aha, už prichádzajú."
     „Mamka je v hornej izbe. Vieš... Prišiel Šimon... Ó! Dnes večer som úplne šťastná! Nie! Nie úplne, lebo... Ty vieš, kedy budem úplne šťastná."
     „Áno, viem to." Ježiš si pritiahne k sebe tetu, pobozká ju na čelo a potom povie: „Poznám tvoju túžbu a bezhriešnu závisť voči Salome. Príde však deň, keď budeš môcť ako ona povedať: 'Všetky moje deti patria Ježišovi.' Idem k mamke."
     Vyjde a vystúpi po vonkajšom schodišti na terasu, ktorá je nad dobrou polovicou domu, kým nad druhou polovicou je postavená rozľahlá miestnosť. Z nej vychádza hrubý mužský a s prestávkami nežný Máriin hlas, čistý panenský hlas dievčaťa, ktorý nezmenili roky, ten istý hlas, ktorý povedal: „Hľa, služobnica Pána" a ktorý spieval uspávanky jej Dieťaťu.
     Ježiš sa potichu priblíži, usmieva sa, pretože počuje mamku, ako hovorí: „Mojím príbytkom je môj Syn. A necítim nijakú inú bolesť, keď som preč z Nazareta, len bolesť, že je ďaleko. Ale ak mi je nablízku... ó, už mi nič nechýba. A potom, nebojím sa o svoj dom. Ste tam vy..."
     „Ó! Pozri, Ježiš je tam!" zvolá Alfej Sárin, ktorý obrátený smerom k dverám ako prvý zbadá Ježiša.
     „Som tu, áno. Pokoj vám všetkým. Mamka!" Pobozká matku na čelo a ona mu bozk opätuje. Potom sa obráti k nečakaným hosťom, ktorými sú bratranec Šimon, Alfej Sárin, pastier Izák a onen Jozef, ktorého Ježiš prijal v Emauzoch* po vynesení rozsudku veľrady.

*(V epizóde opísanej v 140. kapitole.)

     „Išli sme do Nazareta a Alfej nám povedal, že máme prísť sem. Prišli sme teda. A Alfej chcel prísť s nami, aj Šimon," vysvetľuje Izák.
     „Ani by mi nenapadlo, že prídem," vraví Alfej.
     „A ja som ťa chcel pozdraviť a pobudnúť trochu s tebou a s Máriou," zakončí Šimon.
     „A ja som veľmi šťastný, že som s vami. Dobre som urobil, že som nezostal dlhšie, ako si to želali obyvatelia Kedesu, kam som prišiel cestou z Gergezy popri Meromskom jazere, a potom som prešiel na jeho druhú stranu jazera."
     „Až odtiaľ prichádzaš?!"
     „Áno. Navštívil som miesta, kde som už bol, ba šiel som ešte ďalej. Zašiel som až do Giskaly."
     „Aká dlhá cesta!"
     „Ale aká hojná úroda! Vieš, Izák? Boli sme hosťami rabbiho Gamaliela. Bol veľmi dobrý. Potom som sa stretol s predstaveným synagógy z Krásnej Vody. Aj on príde. Zverím ho tebe. A potom... potom... získal som troch učeníkov..." Ježiš sa úprimne usmieva. Je šťastný.
     „Kto sú to?"
     „Jeden starček z Korozainu. Svojho času som mu pomohol a chudáčisko, pravý Izraelita bez predsudkov, aby mi preukázal svoju lásku, obrobil celú oblasť ako dokonalý oráč pôdu. Druhý je jeden chlapec, asi päťročný, možno trochu starší. Inteligentný, zapálený. Aj s ním som sa rozprával po prvý raz, keď som bol v Betsaide, a zapamätal si to lepšie než dospelí. Tretí je bývalý malomocný. Raz dávno večer pri Korozaine som ho uzdravil. Teraz som ho našiel ako môjho ohlasovateľa na pohorí Neftali. A uzdravený na potvrdenie svojich slov dvíha kýpte svojich rúk, uzdravené, ale sčasti znetvorené, a ukazuje nohy, uzdravené, ale zdeformované, avšak s ktorými prejde toľkú cestu. Ľudia chápu, ako bol chorý, z toho, čo z neho zostalo, a veria jeho slovám sprevádzaným slzami vďaky. Ľahko sa mi tam hovorilo, lebo tam bol už niekto, kto ma dal spoznať druhým a priviedol ich k viere vo mňa. A mohol som urobiť veľa zázrakov. Tak veľa môže urobiť ten, kto skutočne uverí..."
     Alfej prisviedča bez slov, ustavične prikyvuje hlavou, zatiaľ čo Šimon skloní hlavu pri skrytej výčitke a Izák sa úprimne teší z radosti svojho Učiteľa, ktorý rozpráva o zázraku, čo nedávno vykonal na Héliho vnukovi.
     Večera je pripravená a ženy spolu s Máriou prestierajú stôl vo veľkej izbe, prinášajú jedlo a potom odídu dolu. Zostanú len muži a Ježiš predkladá, požehnáva a rozdeľuje porcie.
     No zjedli iba zopár hltov, keď vstúpi Zuzana a povie: „Prišiel Héli so sluhami a mnohými darmi. Ale chcel by sa s tebou rozprávať."
     „Prídem hneď – alebo lepšie – pozvi ho sem."
     Zuzana odíde a vráti sa so starým Hélim. Sprevádzajú ho dvaja sluhovia, ktorí nesú veľký kôš. Za nimi ženy – okrem najsvätejšej Márie – zvedavo nakukujú.
     „Boh nech je s tebou, môj dobrodinec," pozdraví farizej.
     „Aj s tebou, Héli. Poď ďalej. Čo si želáš? Vnuk sa ešte necíti dobre?"
     „Ó, cíti sa výborne. Skáče po záhrade ako kozliatko. Ale predtým som bol taký rozrušený, taký zmätený, že som si nesplnil svoju povinnosť. Chcem ti preukázať vďačnosť a prosím ťa, aby si neodmietol maličkosť, ktorú ti ponúkam. Trocha jedla pre teba a tvojich. Sú to plody z mojich polí. A potom... chcel by som... chcel by som ťa zajtra pozvať k stolu. Aby som sa ti ešte poďakoval a uctil si ťa medzi priateľmi. Neodmietni, Učiteľ. Lebo vtedy by som to tak pochopil, že ma nemáš rád a že si uzdravil Elizeja len z lásky k nemu, nie ku mne."
     „Ďakujem ti. Ale nebolo treba dary."
     „Každý veľký a učený muž ich prijíma. Je to zvyk."
     „Ale ja prijímam veľmi rád jediný dar, ba ten dokonca hľadám."
     „A to je? Povedz. Ak môžem, dám ti ho."
     „Vaše srdcia. Vaše myšlienky. Dajte mi ich. Pre vaše dobro."
     „Ale ja ti ho zasvätím, Ježišu požehnaný! Či môžeš o tom pochybovať? Robil som... áno... bol som nespravodlivý voči tebe. Ale teraz som pochopil. Dozvedel som sa aj o smrti Dorasa, ktorý ťa urazil... Prečo sa usmievaš, Učiteľ?"
     „Na niečo som si spomenul."
     „Myslel som, že neveríš tomu, čo hovorím."
     „Ó, nie. Viem, že ťa dojala Dorasova smrť. Ešte viac než zázrak dnes večer. Ale neboj sa Boha, ak si skutočne pochopil a ak skutočne chceš byť odteraz mojím priateľom."
     „Vidím, že naozaj si prorok. Je pravda, viac som sa bál... prišiel som k tebe viac zo strachu, že ma môže postihnúť rovnaký trest, aký stihol Dorasa – a dnes večer som si povedal: 'Aha, prišiel trest. A ešte krutejší, pretože nepostihol starý dub v jeho vlastnom živote, ale v jeho láske, v jeho radosti zo života a zasiahol ma cez dubček, ktorý ma robil šťastným' –, než pre to nešťastie. Pochopil som, že by to bolo spravodlivé ako v prípade Dorasa..."
     „Pochopil si, že by to bolo spravodlivé. Ale ešte neveríš v toho, kto je dobrý."
     „Máš pravdu. Ale odteraz už nie. Pochopil som. Prídeš teda zajtra ku mne?"
     „Héli, bol som rozhodnutý odísť na svitaní. Ale aby si si nemyslel, že si ťa nevážim, tak odložím svoj odchod o jeden deň. Zajtra budem u teba."
     „Ó! Si naozaj dobrý. Navždy si to zapamätám."
     „Zbohom, Héli. Vďaka za všetko. To ovocie je krásne i ten syr má určite dobrú maslovú chuť a víno je iste to najlepšie. Ale mohol si to všetko dať chudobným v mojom mene."
     „Je aj pre nich, ak chceš, naspodku, pod tým všetkým. To bol dar pre teba."
     „To potom zajtra spolu rozdelíme, po hostine alebo pred ňou, ako budeš chcieť. Nech máš pokojnú noc, Héli."
     „Aj ty. Zbohom" a odchádza so sluhami.
     Peter, ktorý vybral všetok obsah koša, aby ho mohol vrátiť sluhom – s primeranou mimikou v tvári –, položí mešec na stôl pred Ježiša a vraví, akoby dokončil vnútorný rozhovor: „A bude to prvý raz, že ten starý ziskuchtivec bude rozdávať almužnu."
     „To je pravda," potvrdí Matúš. „Ja som bol ziskuchtivý, ale on ma predčil. Zdvojnásobil svoj majetok úžerou."
     „A predsa... ak sa napraví... Bude to pekné, však?" povie Izák.
     „Bude to určite pekné. A vyzerá to, že aj tak bude," súhlasia Filip a Bartolomej.
     „Starý Héli, a obrátený! Ach, ach!" Peter sa schuti zasmeje.
     Bratranec Šimon, ktorý bol stále zamyslený, povie: „Ježiš, chcel by som... chcel by som ťa nasledovať. Nie ako títo. Ale aspoň ako ženy. Dovoľ mi, aby som sa pripojil k svojej a tvojej matke. Všetci prichádzajú... ja, ja som príbuzný... Nenárokujem si, aby som mal miesto medzi týmito. Ale aspoň takto, ako dobrý priateľ..."
     „Nech ťa Boh požehná, synu môj! Ako dlho som čakala na tieto tvoje slová!" zvolá Mária Alfejova.
     „Poď. Nikoho neodmietam a nikoho nenútim. Ba ani nevyžadujem všetko od všetkých. Beriem to, čo mi môžete dať. Bude dobré, keď ženy nezostanú vždy samé, keď pôjdeme do krajov, ktoré ony nepoznajú. Ďakujem ti, bratku."
     „Idem to povedať Márii," povie Šimonova matka a uzavrie: „Je dolu vo svojej izbičke a modlí sa. Bude sa veľmi tešiť..."
     Rýchlo sa zvečerieva. Zapaľujú lampu, aby mohli zísť po schodišti, ktoré je za súmraku už vo tme, a idú sa uložiť na odpočinok, niektorí doprava, iní doľava.
     Ježiš vyjde von a kráča k brehu jazera. Dedina je celkom tichá, cesty i brehy prázdne, aj jazero je v tento bezmesačný večer vyľudnené. Iba hviezdy na nebi a šum príboja na brehu. Ježiš vstúpi do loďky vytiahnutej na breh, posadí sa, oprie si rameno o jej okraj, skloní si naň hlavu a ostane tak. Neviem, či premýšľa alebo sa modlí.
     Veľmi opatrne príde k nemu Matúš. „Učiteľ, spíš?" spýta sa potichu.
     „Nie, premýšľam. Poď sem ku mne, keďže nespíš."
     „Zdalo sa mi, že si znepokojený, tak som išiel za tebou. Nie si spokojný s dnešným dňom? Dotkol si sa Héliho srdca, získal si Šimona Alfejovho za učeníka..."
     „Matúš, ty nie si taký prostý ako Peter a Ján. Si bystrý a vzdelaný. Buď aj úprimný. Ty by si bol šťastný z takého zisku?"
     „Ale... Učiteľ... Oni sú vždy lepší než ja a ty si mi povedal, v ten deň, že si veľmi šťastný, že som sa obrátil..."
     „Áno. Lebo ty si sa naozaj obrátil. A bol si čistý vo svojom vývoji k Dobru. Prišiel si za mnou bez mnohého premýšľania, prišiel si z vôle ducha. Nie tak Héli... a ani Šimon. Prvý je zasiahnutý len na povrchu – človek-Héli je otrasený, nie duch-Héli. Ten je stále rovnaký. Keď opadne rozruch, ktorý v ňom vyvolali zázraky na Dorasovi a vnúčikovi, bude to opäť včerajší Héli, ako vždy. Šimon...! Šimon, on je tiež len človek, nič viac. Keby bol videl, že sa ku mne správajú drzo miesto toho, že ma oslavovali, mal by so mnou súcit a nechal by ma, ako vždy. Dnes večer počul, že nejaký starček, jedno dieťa a jeden malomocný vedia urobiť to, čo on, príbuzný, nevie. Videl, že sa predo mnou zohla pýcha jedného farizeja, a rozhodol sa: 'Ja tiež.' Takéto obrátenia, uskutočnené pod tlakom ľudských úvah, ma nerobia šťastným. Ba ponižujú ma. Zostaň so mnou, Matúš. Na nebi nie je mesiac, ale aspoň sa trblietajú hviezdy. V mojom srdci sú dnes večer len slzy. Tvoja spoločnosť nech je hviezdou pri zármutku tvojho Učiteľa..."
     „Ale, Učiteľ, ak môžem... pravdaže! Problém je, že ja som stále veľký úbožiak, úplne neschopný človek. Hrešil som príliš veľa na to, aby som sa ti mohol páčiť. Neviem rozprávať. Neviem ešte hovoriť nové slová, čisté, sväté, po tom, ako som zanechal svoj starý jazyk podvodov a zmyselnosti. Bojím sa, že sa nikdy nebudem vedieť rozprávať s tebou a o tebe."
     „Nie, Matúš. Si človek so všetkými bolestnými skúsenosťami človeka. Preto môžeš hovoriť o dvoch chutiach a urobiť z nich pravdivú analýzu, keďže si sa kŕmil blatom, a teraz požívaš nebeský med. A môžeš pochopiť a priviesť k chápaniu tebe podobných teraz aj v budúcnosti. A uveria ti práve preto, že ty si muž, ten biedny muž, ktorý sa z vlastnej vôle stáva mužom, spravodlivým mužom, po akom túži Boh. Nechaj, aby som sa ja, Človek-Boh, oprel o teba, ľudstvo, ktoré milujem tak, že som zanechal nebo pre teba a zomriem za teba."
     „Nie, zomrieť nie. Nehovor mi, že zomrieš za mňa!"
     „Nie za teba, Matúš, ale za všetkých Matúšov na zemi po celé stáročia. Objím ma, Matúš, pobozkaj svojho Krista, za seba, za všetkých. Uľav mojej únave nepochopeného Vykupiteľa. Ja som ti uľavil v tvojej únave hriešnika. Osuš moje slzy..., lebo je mojou horkosťou, že ma tak málo ľudí chápe, Matúš."
     „Ó, Pane, Pane! Áno, áno...!" A Matúš, sediac pri Učiteľovi, jednou rukou ho objíma a potešuje ho svojou láskou...