Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

214. Judášova matka sa zveruje matke, ktorá prišla do Kariotu so Šimonom

     10. júl 1945
     Ježiš sa chystá sadnúť si za stôl v krásnom Judášovom dome spolu so všetkými svojimi. A vraví Judášovej matke, ktorá prišla zo svojho vidieckeho domu, aby sa postarala o dôstojné pohostinstvo pre Učiteľa: „Nie, matka, aj ty musíš zostať s nami. Tu sme ako jedna rodina. Toto nie je chladná formálna hostina pre náhodných hostí. Ja som ti vzal syna a chcem, aby si aj ty mňa považovala za syna tak, ako ja ťa beriem ako matku, lebo toho si naozaj hodna. Všakže, priatelia? Takto sa všetci budeme cítiť spokojnejšie a budeme mať väčšiu radosť."
     Apoštoli a dve Márie horlivo prikývnu na súhlas. A Judášova matka s lesknúcimi sa slzami v očiach sa musí posadiť medzi svojho syna a Učiteľa, pred ktorým sedia dve Márie a uprostred nich Marziam.
     Slúžka prinesie jedlá a Ježiš obetuje, požehnáva a potom rozdeľuje, lebo na to Judášova matka veľmi nalieha. A rozdeľuje vždy začínajúc od nej, čo ju čoraz väčšmi dojíma a Judáša robí pyšným a zároveň zamysleným.
     Rozhovory sa týkajú rôznych tém a Ježiš sa usiluje vzbudiť u Judášovej matky záujem o ne a zblížiť ju s dvoma učeníčkami. Veľmi tomu prospieva Marziam, ktorý vyhlási, že už má veľmi rád aj Judášovu matku, „lebo sa volá Mária ako všetky dobré ženy".
     „A tú, čo ťa čaká tam pri jazere, nebudeš mať rád, ty môj zlý?" spýta sa polovážne Peter.
     „Ó, veľmi rád, ak bude dobrá."
     „Môžeš si byť istý, že bude. Všetci tak hovoria a ja to musím tiež povedať, lebo vždy bola mierna k svojej matke a ku mne, čo naozaj znamená, že je veľmi dobrá. Ale nevolá sa Mária, synku. Má také čudné meno, lebo otec jej dal meno podľa veci, ktorá mu priniesla bohatstvo, a chcel ju volať Porfýria. Purpur je pekný a cenný. Moja žena nie je pekná, ale pre svoju dobrotu má veľkú cenu. A ja som ju mal veľmi rád, lebo bola veľmi pokojná, čistá, mlčanlivá. Tri čnosti... hm! To nie je také ľahké nájsť! Pokukoval som po nej už vtedy, keď bola ešte dievča. Chodil som do Kafarnauma s rybami a vídaval som ju tam pri sieťach či pri studni, alebo aj ako potichu pracuje v záhrade pri dome. Nebola roztržitá ako motýľ poletujúci sem a tam, ani nerozumná ako sliepka, ktorá sa obzerá dookola pri každom zakikiríkaní kohúta. Nikdy nezodvihla hlavu, ani keď počula mužské hlasy. Bol som zamilovaný do jej dobroty a do jej nádherných vrkočov, ktoré boli jej jedinou okrasou, a tiež... áno, bolo mi jej ľúto, že bola v rodine ako otrokyňa. Keď som sa jej prihovoril prvými pozdravmi – vtedy mala šestnásť rokov –, sotva na ne odpovedala a ešte viac si stiahla závoj na tvár a ešte viac sa utiahla do domu. Hm, trvalo to dlho, kým som pochopil, či sa jej nezdám ako obluda, aby som mohol poslať pytača...! Ale neľutujem to. Mohol by som prechodiť celú zem, ale druhú takú by som nenašiel. Pravda, Učiteľ, že je dobrá?"
     „Veľmi dobrá. A istotne ju Marziam bude milovať, aj keď sa nevolá Mária. Však, Marziam?"
     „Áno. Ona sa volá 'mamka' a mamky sú dobré a deti ich milujú."
     Potom Judáš rozpráva, čo robil cez deň. Porozumela som, že bol oznámiť svojej matke ich príchod a potom začal ohlasovať po vidieku Kariotu a jeho spoločníkom bol Ondrej. Potom vraví: „Zajtra by som však chcel, aby ste prišli všetci. Nechcem žiariť sám. Pôjdeme, pokiaľ sa bude dať, jeden Judejčan a jeden Galilejčan. Ja s Jánom napríklad, Šimon s Tomášom. Keby prišiel aj druhý Šimon! Ale vy dvaja (a ukáže na Alfejových synov) môžete ísť spolu. Povedal som aj tým, ktorí to nechceli vedieť, že ste Učiteľovi bratia. A tiež vy dvaja (a ukáže na Filipa a Bartolomeja) môžete ísť spolu. Povedal som, že Natanael je učiteľ, ktorý prišiel v sprievode Učiteľa. To robí dojem. A... zostanete vy traja. Ale len čo príde Horlivec, bude sa môcť vytvoriť ďalšia dvojica. A potom sa povymieňame, pretože chcem, aby vás všetkých spoznali..." Judáš len tak srší zápalom. „Rozprával som o Desatore, Učiteľ, a usiloval som sa objasniť najmä časti, o ktorých viem, že tu v tomto kraji sa proti nim najviac prehrešujú..."
     „Nebuď príliš prísny, Judáš. Prosím ťa o to. Stále si uvedomuj, že láskavosťou sa dá dosiahnuť viac ako tvrdosťou a že aj ty si len človek. A preto skúmaj sám seba a uvažuj, ako aj ty môžeš ľahko upadnúť. A ako ťa vyvádza z miery, keď ti niekto veľmi otvorene vyčíta," povie Ježiš, kým Judášova matka zrumenená skláňa hlavu.
     „Neboj sa, Učiteľ. Usilujem sa ťa vo všetkom napodobňovať. Ale v dedine, ktorú vidíme aj z týchto dverí, (jedia pri otvorených dverách a z tejto hornej izby je pekný pohľad na okolie) je jeden chorý, ktorý by sa chcel uzdraviť. A nemôžu ho priniesť. Mohol by si ísť so mnou?"
     „Zajtra, Judáš. Zajtra ráno, určite. A ak sú tu i ďalší chorí, povedzte mi to a zaveďte ma k nim."
     „Chceš naozaj požehnávať moju vlasť, Učiteľ?"
     „Áno. Aby nik nemohol povedať, že som bol nespravodlivý k tým, ktorí mi neublížili. Robím dobro aj zlým! Prečo teda nie dobrým v Kariote? Chcem na seba zanechať nezmazateľnú spomienku..."
     „Ale čože? Už sa sem nevrátime?"
     „Ešte sa vrátime, ale..."
     „Pozrite, matka so Šimonom!" zašteboce chlapec, ktorý vidí Máriu a Šimona, ako vystupujú po schodoch vedúcich na terasu, kde je miestnosť.
     Všetci vstávajú a idú v ústrety prichádzajúcim. Hluk z výkrikov, pozdravov, hrmotu stoličiek. Márii však nič nezabráni, aby pozdravila ako prvého Ježiša a potom Judášovu matku, ktorá sa hlboko uklonila, no ktorú Mária pridvihne a objíma, akoby to bola drahá priateľka, ktorú opäť stretáva po dlhom čase.
     Vracajú sa späť do miestnosti a Judášova Mária prikáže slúžke, aby priniesla ďalšie jedlo pre hostí, ktorí práve prišli.
     „Pozri, Synu, Elizin pozdrav," povie Mária a podá malý zvitok Ježišovi. Hneď ho otvorí, číta a potom povie: „Vedel som to. Bol som si tým istý. Vďaka, mamka. Za mňa i za Elizu. Ty si skutočne Uzdravenie nemocných!"
     „Ja? Ty, Synu. Nie ja."
     „Ty a si mojou najväčšou pomocou." Potom sa obráti na apoštolov a učeníčky a povie: „Eliza píše: 'Vráť sa, môj pokoj. Chcem ťa nielen milovať, ale aj ti slúžiť.' A tak sme odňali z jedného človeka úzkosť a melanchóliu a získali sme učeníčku. Vrátime sa tam, áno."
     „Chce poznať aj učeníčky. Zotavuje sa pomaly, ale isto. Chudera drahá! Má ešte chvíle bojazlivého poblúdenia. Pravda, Šimon? Jedného dňa chcela skúsiť ísť so mnou von, ale zbadala priateľa svojho Daniela... a dalo nám to námahy, aby sme utíšili jej plač. Ale Šimon je taký šikovný! A navrhol mi, aby som zavolala Janu, keďže Eliza prejavila túžbu vrátiť sa do sveta, ale svet Betsury je pre ňu príliš plný spomienok. On ju išiel zavolať. Po sviatkoch sa vrátila do Beteru, do svojich nádherných ružových záhrad v Judsku. Šimon vraví, že sa mu to zdalo ako sen, keď prechádzal po tých kopcoch plných ruží, a že sa mu zdalo, že je v raji. Prišla ihneď. Ona vie pochopiť matku oplakávajúcu svojich synov a spolucítiť s ňou! Eliza si ju veľmi obľúbila a ja som mohla odísť. Jana ju chce presvedčiť, aby odišla z Betsury a šla s ňou do jej kaštieľa. A podarí sa jej to, lebo je nežná ako holubica, ale svojou vôľou pevná ako žula."
     „Na spiatočnej ceste pôjdeme do Betsury a potom sa rozídeme. Vy, učeníčky, zostanete určitý čas s Elizou a Janou. My budeme chodiť po Judei a stretneme sa opäť v Jeruzaleme na Turíce."
     ... Najsvätejšia Mária a Mária, Judášova matka, sú spolu. Nie v mestskom dome, ale vo vidieckom. Sú samy. Apoštoli s Ježišom sú vonku, učeníčky s chlapcom v nádhernom jabloňovom sade a počuť ich hlasy splývajúce s hlukom piestov pri praní šatstva v práčovniach. Možno perú, kým chlapec sa hrá.
     Judášova matka sedí v izbe v polotieni vedľa Márie, ktorej hovorí: „Tieto dni pokoja zostanú pre mňa ako sladký sen. Len sú veľmi krátke! Veľmi! Chápem, že človek nemá byť sebec a že je správne, aby ste išli k tej úbohej žene a k mnohým ďalším nešťastníkom. Ale keby som mohla! Keby som mohla zastaviť čas alebo ísť s vami...! Ale nemôžem. Nemám príbuzných okrem syna a musím sa starať o rodinný majetok..."
     „Chápem... Odlúčenosť od syna je pre teba bolestná. My matky by sme chceli byť stále s deťmi. Ale my ich dávame pre veľmi dôležitú vec a nestrácame ich. Ani smrť nám ich nevezme, ak sú ony i my v milosti v Božích očiach. Ale my ich máme ešte na zemi, aj keď ich Božia vôľa vytrháva z nášho lona, aby ich dala svetu pre jeho dobro. Môžeme sa vždy pripojiť k nim a i ozvenu ich skutkov nám dáva ako pohladenie pre naše srdcia, lebo ich skutky sú vôňou ich duše."
     „Čím je tvoj Syn pre teba, žena?" spýta sa potichu Mária, Judášova matka.
     A najsvätejšia Mária s istotou odpovie: „Je mojou radosťou."
     „Tvojou radosťou!!!" Judášova matka prepukne do plaču a schúli sa do klbka, ako keby chcela zakryť slzy. Tak sa schúli, až sa takmer čelom dotýka kolien.
     „Prečo plačeš, chudera moja priateľka? Prečo? Povedz mi to. Ja som vo svojom materstve šťastná, ale viem pochopiť aj nešťastné matky..."
     „Áno. Nešťastné! A ja som jednou z nich. Tvoj Syn je tvojou radosťou... Môj je mojou bolesťou. Aspoň ňou bol. Teraz, odkedy je s tvojím Synom, ma zarmucuje menej. Ó! Medzi všetkými, čo sa modlia za tvojho svätého Syna, aby dosiahol víťazstvo a mal sa dobre, nie je ani jedna, po tebe, blahoslavenej, ktorá sa modlí toľko ako táto nešťastnica, čo sa s tebou rozpráva... Povedz mi pravdu, čo si myslíš o mojom synovi? Sme dve matky, jedna oproti druhej, medzi nami je Boh. A rozprávame sa o svojich synoch. Pre teba je ľahké rozprávať o tvojom. Ja... ja sa musím prinútiť, aby som o ňom hovorila. Predsa však koľko dobra a koľko bôľu môžem mať z tohto rozhovoru! No hoci je aj bolestný, vždy bude aj úľavou, že som o tom hovorila...
     Tá žena z Betsury takmer zošalela zo smrti svojich synov, však? Ale ja ti prisahám, že zavše som si myslela a ešte si myslím, hľadiac na môjho pekného, zdravého, inteligentného Judáša, že nie je dobrý, nie je čnostný, nie je priamy v duchu, nie je zdravý v svojich citoch, takže by som ho radšej oplakala mŕtveho než vedela... než vedela, že ho Boh nemá v láske. Povedz mi, čo si myslíš o mojom synovi? Buď úprimná. Je to už vyše roka, čo mi táto otázka zožiera srdce. Ale Koho sa spýtať? Obyvateľov? Oni ešte ani nevedeli, že je tu Mesiáš a že Judáš chce ísť za ním. Ja som to vedela. Povedal mi to, keď prišiel sem po Veľkej noci, povýšený, násilný ako vždy, keď ho chytí nejaký rozmar, a ako vždy pohŕdajúci radami svojej matky. Jeho priateľov v Jeruzaleme? Svätá opatrnosť a zbožná nádej ma od toho odrádzali. Nechcela som povedať tým, ktorých nemôžem milovať, lebo sú všetko ostatné, len nie svätí: 'Judáš nasleduje Mesiáša.' A dúfala som, že ten rozmar prejde ako mnohé iné, ako všetky i za cenu sĺz beznádejnosti, ako to bolo v prípade nie jednej dievčiny, do ktorej sa tu a inde zamiloval, a potom sa ani s jednou neoženil.
     Nevieš, že sú miesta, kam už nevstúpi, lebo by ho mohol stihnúť spravodlivý trest? Aj to, že bol jedným z chrámu, bolo rozmarom. Nevie, čo chce. Nikdy. Skazil ho jeho otec, Boh mu odpusť. Nikdy nezavážil môj hlas pri dvoch mužoch v mojom dome. Len som musela plakať a odčiňovať pokorovaním sa každého druhu... Keď zomrela Johanna – a hoci to nikto nepovedal, viem, že zomrela od žiaľu, keď Judáš vyhlásil, že sa nechce oženiť. Ale ona na neho čakala celú svoju mladosť a veru bolo známe, že poslal priateľov do Jeruzalema, aby požiadali istú bohatú ženu s majetkami a obchodmi až na Cypre o ruku jej dcéry – musela som preliať veľa sĺz pre výčitky matky mŕtvej dcéry, akoby som bola spolupáchateľkou svojho syna. Nie. Nie som. Ale pri ňom nie som ničím.
     Vlani, keď tu bol Učiteľ, uvedomila som si, že pochopil... a chystala som sa o tom hovoriť. Ale je to bolestné, veľmi bolestné pre matku, keď musí povedať: 'Boj sa môjho syna. Je chamtivý, má tvrdé srdce, je nerestný, namyslený, nestály.' A taký je. Ja... ja sa modlím, aby on, ktorý robí toľké zázraky, tvoj Syn, urobil zázrak aj na mojom Judášovi... Ale ty, ty mi povedz, čo si o ňom myslíš?"
     Mária, ktorá bola stále ticho, s výrazom súcitnej bolesti nad týmto materským nárekom, s ktorým nemôže jej čistá duša nesúhlasiť, povie potichu: „Chudera matka! Čo si myslím? Áno, tvoj syn nemá čistú dušu ako Ján, ani nie je mierny ako Ondrej, ani pevný ako Matúš, ktorý sa chcel zmeniť a zmenil sa. Je... nestály, áno, je to tak. Ale budeme sa veľa modliť za neho, ja a ty. Neplač. Možno vo svojej láske matky, ktorá by si želala, aby mohla byť hrdá na svojho syna, ho vidíš viac pokriveného než je..."
     „Nie, nie! Vidím správne a veľmi sa bojím."
     Miestnosť je plná plaču Judášovej matky a v jej pološere bledá Máriina tvár zbledla ešte viac pri materskom vyznaní Judášovej matky, ktoré vyhrotilo všetky podozrenia matky Pána.
     Ale ovládne sa. Privinie si k sebe nešťastnú matku a hladká ju, kým ona, keď sa už prelomili všetky zábrany zdržanlivosti, rozpráva zmätene a žalostne o všetkej tvrdosti, všetkých nárokoch a surovosti Judáša, a ukončí: „Červenám sa a hanbím sa za neho, keď vidím, ako mi tvoj Syn prejavuje skutky lásky. Nežiadam ho o to. Ale som si istá, že okrem svojej dobroty to robí preto, aby týmto spôsobom povedal Judášovi: 'Pamätaj si, že takto sa treba správať k matke.' Teraz, v tejto chvíli sa zdá, že je dobrý... Ó, kiež by to bola pravda! Pomôž mi, pomôž mi modlitbou, ty, ktorá si svätá, aby môj syn nebol nehodný veľkej milosti, ktorú mu Boh udelil! Ak nechce milovať mňa, ak nevie byť vďačný voči mne, ktorá som ho porodila a vychovávala, na tom nezáleží. Len aby vedel milovať, ozajstne milovať Ježiša, aby mu vedel verne a vďačne slúžiť. Ak to nemá byť, potom... potom nech mu Boh vezme život. Radšej ho chcem mať v hrobe... konečne by som ho mala, lebo odkedy dostal rozum, veľmi málo bol mojím. Radšej mŕtvy než zlý apoštol. Môžem sa tak modliť? Čo hovoríš ty?"
     „Pros Pána, aby učinil, čo je najlepšie. Už neplač. Videla som neviestky i pohanov pri nohách môjho Syna a s nimi mýtnikov a hriešnikov. Skrze jeho milosť sa zo všetkých stali baránky. Dúfaj, Mária, dúfaj. Bôľ matiek zachraňuje synov, nevieš o tom...?"
     A touto súcitnou otázkou sa všetko končí.