Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

166. Zázraky po vyvolení apoštolov. Prvé ohlasovanie Šimona Horlivca a Jána

     18. máj 1945
     Keď Ježiš zostúpil do polovice svahu, našiel mnohých učeníkov a ďalších ľudí, ktorí sa postupne pomaly pripájali k učeníkom. Sem, na toto miesto pomimo cesty ich priviedla potreba zázraku a túžba po Ježišovom slove, prišli naisto na základe informácií od ľudí alebo ich doviedol inštinkt duše. Myslím, že týchto ľudí, túžiacich po Bohu, priviedli k Božiemu Synovi ich anjeli. Nemyslím, že robím z toho bájku. Ale ak zvážime, s akou pohotovou a ľstivou vytrvalosťou diabol privádzal k Bohu a k jeho Slovu nepriateľov vo chvíľach, keď diabolský duch mohol ukazovať ľuďom zdanie viny na Kristovi, môžeme si pomyslieť, ba viac než môžeme, je správne si myslieť, že ani anjeli neboli horší od diablov a privádzali duchov, ktorí neboli diabolskí, ku Kristovi.
     A Ježiš všetkým týmto ľuďom, ktorí ho vytrvalo a bez obáv očakávali, neúnavne pomáha zázrakmi i slovom. Koľko zázrakov! Rozkvet zázrakov podobajúcich sa rozkvitnutým kvetom, krášliacim horské skaly – od veľkých až po malé. Veľký, ktorý vykonal na chlapčekovi, ktorého vytiahli hrozne popáleného z horiaceho stohu slamy. Sem ho priniesli na nosidlách ako kôpku spáleného mäsa, žalostne bedákajúcu pod plachtou, ktorou ho prikryli, naozaj hrozný je pohľad na neho, už umierajúceho. Ježiš ho uzdravuje dýchnutím na neho a zaceľuje popáleniny, ktoré úplne zmizli, takže chlapček vstane, celkom nahý a celý šťastný beží k mamke, ktorá plačúc od radosti ho hladká po úplne uzdravenom tele bez akejkoľvek stopy po ohni. Bozkáva ho na oči, o ktorých si myslela, že už vyhasli, a pritom sú živé a iskriace radosťou, a na krátke nespálené vlasy, akoby ich oheň nespálil, ale len oholil ako britva. Malý zázrak vykonal pokašliavajúcemu starčekovi, ktorý vraví: „Nie pre mňa, ale pretože musím nahradiť otca sirotám vnukom a nemôžem obrábať pôdu s tým hlienom, ktorý mi trčí tu v hrdle a ide ma zadusiť."
     A potom neviditeľný zázrak, ktorý sa však určite udial, vyvolaný Ježišovými slovami: „Medzi vami je niekto, kto plače v duši a neodváži sa povedať slová: 'Zmiluj sa!' Odpovedám mu: 'Nech sa stane, ako si žiadaš. Máš moje zľutovanie, aby si vedel, že Ja som Milosrdenstvo.' Len ti chcem povedať: 'Maj v sebe veľkodušnosť.' Buď veľkodušný k Bohu. Pretrhni každé puto s minulosťou. Počuješ Boha, a teda príď k nemu so slobodným srdcom, s úplnou láskou." Kto je ten alebo tá v zástupe, komu sú určené tieto slová, neviem.
     Ježiš tiež povie: „Toto sú moji apoštoli. Sú druhými Kristami, lebo som si ich za takých vyvolil. Obracajte sa na nich s dôverou. Naučili sa odo mňa všetko, čo potrebujete pre svoje duše..." Apoštoli sa pozerajú na Ježiša úplne vystrašení. Ale on sa usmeje a pokračuje: „... a dajú vašim dušiam svetlo hviezdy a občerstvenie rannej rosy, a tak vám zabránia blúdiť v temnotách. A potom prídem ja a dám vám plnosť slnka a jeho žiary, všetku múdrosť, aby som vás urobil silných a šťastných, s nadprirodzenou silou a radosťou. Pokoj vám, deti moje. Čakajú na mňa ďalší, nešťastnejší a biednejší než vy. No nenechám vás samých. Zanechám vám svojich apoštolov, a to je tak, akoby som zveril svojich milovaných synov do opatery najláskavejších a najspoľahlivejších pestúnok."
     Ježiš zakýva na rozlúčku, požehnáva a odchádza raziac si cestu cez zástup, ktorý ho nechce nechať odísť. A vtedy sa udeje posledný zázrak na poloochrnutej starenke, ktorú sem priviedol vnuk. Radostne máva pravým ramenom, predtým nehybným, a kričí: „Keď prechádzal okolo mňa, dotkol sa ma svojím plášťom a ja som vyzdravela! Ani som o to neprosila, lebo som stará... Ale on sa zľutoval aj nad mojou tajnou túžbou. Plášťom, len jeho okrajom sa dotkol môjho chorého ramena a uzdravil ma! Ó, akého veľkého syna má náš svätý Dávid! Sláva jeho Mesiášovi! Ale pozrite! Pozrite! Aj noha sa hýbe, tak ako ruka... Ó, cítim sa, akoby som mala dvadsať rokov!"
     Okolo starenky sa zbieha veľa ľudí a ona kričí zo všetkých síl, aká je šťastná. Tak spôsobí, že Ježiš sa môže vytratiť bez toho, aby mu prekážali. Apoštoli ho nasledujú.
     Keď sa ocitnú na odľahlom mieste, takmer na rovine uprostred hustého vresoviska klesajúceho k jazeru, na chvíľu sa zastavia. Ježiš im povie: „Žehnám vás! Vráťte sa k svojej práci a konajte ju, kým sa nevrátim, ako som povedal."
     Peter, ktorý bol až doteraz ticho, vybuchne: „Ale, Pane môj, čo si to urobil? Prečo hovoríš, že máme všetko, čo potrebujú duše? Je pravda, že si nám toho povedal veľa. Ale my sme tupci, aspoň ja a... a z toho, čo si mi dal, mi zostalo málo, veľmi málo mi zostalo. Je to, akoby človeku z jedla zostalo v žalúdku to najťažšie. Zvyšok už nie je."
     Ježiš sa naširoko usmeje: „A kde je teda zvyšok jedla?"
     „No... neviem. Viem, že keď jem vyberané jedlá, po hodine už necítim v žalúdku nič. Keď však zjem koreňovú zeleninu alebo šošovicu s olejom, ech, to veru trvá poslať to dolu!"
     „To trvá. Ale ver, že práve zelenina a šošovica, ktoré ťa zdanlivo naplnia najviac, sú najmenej výživné, lebo všetko odchádza z organizmu ako odpad s malým úžitkom. Kým jedlá, ktoré už po hodine necítiš, už nie sú po hodine v žalúdku, ale prešli do krvi. Keď sa jedlo strávi, nezostane v žalúdku, ale šťava z neho prechádza do krvi a je užitočnejšia. Teraz sa tebe i tvojim druhom zdá, že z toho, čo som vám povedal, vám už nič nezostalo, alebo len trocha. Možno si dobre pamätáte tie časti, ktoré sa zhodujú s vašou osobitnou povahou – tí drsnejší si pamätajú drsnejšie časti, rozjímavejší tie rozjímavé, zamilovaní si pamätajú to o láske. Je to naozaj tak, nie že možno. Ale verte: všetko je vo vás. I napriek tomu, že sa vám zdá, že sa vám to vytratilo. Nasali ste to do seba. Myšlienky sa vám rozmotajú ako pestrofarebná niť a prinesú vám teplé alebo studené farby podľa toho, aké budete potrebovať. Nebojte sa! Zvážte si, že o tom viem a že by som vás nikdy neposlal, keby som si myslel, že to nedokážete. Zbohom, Peter! Hlavu hore! Usmej sa! Maj vieru! Pekne prejav vieru vo všadeprítomnú Múdrosť. Zbohom vám všetkým. Pán nech zostáva s vami." A náhlivo ich opustí, ešte stále zarazených a rozrušených z toho, čo počuli, že majú robiť.
     „Tak teda treba poslúchnuť," vraví Tomáš.
     „Hm, to áno... Ó, ja úbožiak! Skoro by som sa za ním rozbehol...," zamrmle Peter.
     „Nie. Nerob to. Poslušnosť znamená lásku k nemu," povie Jakub Alfejov.
     „A začať, kým je ešte nablízku a môže nám poradiť, ak urobíme chyby, to je to najzákladnejšie a je to tiež svätá múdrosť. Musíme mu pomáhať," poradí Horlivec.
     „To je pravda. Ježiš je dosť unavený. Musíme ho podľa možnosti trocha povzbudiť. Nestačí len nosiť batohy, pripravovať lôžka a jedlo. To môže urobiť každý. Ale pomôcť mu tak, ako chce on, v jeho poslaní," potvrdí Bartolomej.
     „Hovoríš dobre, lebo si vzdelaný. Ale ja... Ja som takmer nevedomec...," vzdychne Jakub Zebedejov.
     „Ó, Bože. Aha, už prichádzajú tí, čo boli tam hore! Čo urobíme?" zvolá Ondrej.
     A Matúš: „Prepáčte, ak poradím ja, najúbohejší. Ale nebolo by lepšie, keby sme sa pomodlili k Pánovi namiesto toho, že tu bedákame nad tým, čo sa bedákaním nevyrieši? Poď, Júda, ty si taký zbehlý v Písme, prednes za všetkých Šalamúnovu modlitbu* na vyprosenie Múdrosti. Rýchlo! Prv než sem dobehnú."