Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

179. Podobenstvo o rozsievačovi. V Korozaine s novým učeníkom Eliášom

     4. jún 1945
     Ježiš mi ukazuje tok Jordánu, lepšie povedané ústie Jordánu do Tiberiadskeho jazera tam, kde sa rozprestiera mesto Betsaida na pravom brehu rieky pri pohľade na sever, a vraví: „Teraz sa už nezdá, že mesto je na brehu jazera, ale trocha viac vo vnútrozemí. A to prekvapuje učencov. Vysvetlenie treba hľadať v tom, že jazero bolo z tejto strany zanášané zeminou, ako ju tam naplavovala v priebehu dvadsiatich storočí rieka, záplavy a zosuvy pôdy z kopcov Betsaidy. Vtedy bolo mesto práve v ústí rieky do jazera a dokonca malé loďky, najmä v obdobiach najbohatších na vodu, sa plavili dobrý kus hore prúdom, takmer až po Korozain. Brehy samotnej rieky však vždy slúžili ako prístav a útočište pre lode z Betsaidy, keď bolo jazero rozbúrené. Toto nehovorím pre teba, lebo teba to málo zaujíma, ale pre komplikovaných učencov. A teraz pokračuj."

     Loďky apoštolov sa preplavili cez krátky úsek jazera medzi Kafarnaumom a Betsaidou a pristávajú v Betsaide. No priplavili sa za nimi ďalšie loďky a vystupuje z nich mnoho ľudí, ktorí sa hneď pridávajú k obyvateľom Betsaidy, čo prišli pozdraviť Učiteľa. Ten vchádza do Petrovho domu, kde... je znova jeho manželka, ktorá, predpokladám, uprednostnila samotu pred ustavičným bedákaním matky nad jej manželom.
     Vonku sa ľudia s veľkým krikom dožadujú Učiteľa. To veľmi znepokojí Petra, preto vystúpi na terasu a dohovára svojim spoluobčanom, aby sa správali slušne a úctivo. Chcel by sa trocha v pokoji potešiť z Učiteľovej prítomnosti, keď ho má teraz vo svojom dome, no nemá čas ani potešenie ponúknuť mu aspoň trocha medovej vody z tých mnohých vecí, o ktoré požiadal svoju ženu – a frfle.
     Ježiš sa na neho pozerá s úsmevom a potrasie hlavou hovoriac: „Vyzerá to, akoby si ma nikdy nevidel a že je to udalosť, že sme spolu!"
     „Veru je to tak! Keď chodíme medzi ľudí, sme tam azda ty a ja spolu? Ani vo sne! Medzi tebou a mnou je svet so svojimi chorými, zarmútenými, poslucháčmi, zvedavcami, ohováračmi a nepriateľmi, ale my, ty a ja, tam nie sme nikdy spolu. Tu však si so mnou, v mojom dome, a mali by to pochopiť!" Peter je naozaj nespokojný.
     „Ja však v tom nevidím nijaký rozdiel, Šimon. Moja láska je stále rovnaká, moje slová sú tie isté. Či ich hovorím len pre teba alebo ich hovorím pre všetkých, nie je to jedno?"
     A tak sa Peter prizná k svojmu veľkému trápeniu: „Keď ja som taký hlupák a ľahko sa rozptýlim. Keď hovoríš na námestí, na vrchu, uprostred veľkého zástupu ľudí, neviem prečo, chápem síce všetko, ale potom si už nič nepamätám. Povedal som to i svojim spoločníkom a dali mi za pravdu. Ostatní, chcem povedať ľudia, ktorí ťa počúvajú, ti rozumejú a zapamätajú si, čo hovoríš. Koľkokrát sme počuli, ako sa dakto priznal: 'Už som to viac neurobil, lebo ty si to povedal' alebo: 'Prišiel som, lebo som ťa raz počul hovoriť o čomsi, čo zasiahlo môjho ducha.' My však... hm! Je to ako tok vody, ktorý preteká a nezastaví sa. Breh už nemá tú vodu, ktorá odtiekla. Priteká ďalšia voda, tak, stále ďalšia a stále je jej veľa. Ale tečie, tečie, tečie... A ja s hrôzou myslím na to, čo bude, ako hovoríš, keď príde chvíľa, že už nebudeš plniť úlohu rieky a... a ja... Čo budem dávať tým, čo sú smädní, keď neudržím ani kvapku z toho, čo mi dávaš?"
     Aj ostatní sa pripájajú k Petrovmu náreku a sťažujú sa, že si nikdy nespomenú na to, čo počuli, keď by to chceli použiť a odpovedať mnohým ľuďom, ktorí sa ich vypytujú.
     Ježiš sa usmeje a odpovie: „Nezdá sa mi to tak. Ľudia sú aj s vami veľmi spokojní..."
     „Ó, áno! Za to, čo robíme! Preraziť ti cestu a pritom používať i lakte, nosiť chorých, vyzbierať almužnu a vravieť: 'Áno, Učiteľ je tamten muž!' Pekná práca, naozaj!"
     „Neznevažuj sa tak veľmi, Šimon."
     „Neznevažujem sa. Poznám sa predsa."
     „Poznať sa je najťažšia múdrosť. Ale chcem ťa zbaviť tohto veľkého strachu. Keď som rozprával a vy ste nemohli všetko pochopiť a zapamätať si, len sa spýtajte a nebojte sa, že by ste ma tým azda otravovali alebo vyrušovali. Máme vždy niekoľko hodín súkromia. Vtedy mi otvorte svoje srdce. Dávam tak veľa mnohým. A čo by som nedal vám, ktorých mám tak veľmi rád, že ani Boh viac nemôže? Hovoril si o vlne, ktorá pretečie a nič z nej nezostane na brehu. Príde deň, keď zistíš, že každá vlna ti uložila semienko a z každého semienka vzišla rastlina. Ocitneš sa pred kvetmi a stromami pre všetky situácie, budeš sám zo seba prekvapený a povieš si: 'Ale čo mi to Pán urobil?' Lebo vtedy už budeš vykúpený z otroctva hriechu a tvoje terajšie čnosti dosiahnu vysokú dokonalosť."
     „Ako hovoríš, Pane, a ja sa spolieham na tvoje slová."
     „A teraz poďme k tým, ktorí nás očakávajú. Poďte. Pokoj tebe, žena. Dnes večer budem tvojím hosťom."
     Vychádzajú a Ježiš zamieri k jazeru, aby ho nezovrel zástup. Peter pohotovo odrazí loďku niekoľko metrov od brehu tak, aby všetci mohli počuť Ježišov hlas, ale aby zostal medzi ním a poslucháčmi istý priestor.
     „Cestou z Kafarnauma sem som premýšľal o tom, čo vám povedať. A námet som našiel v udalostiach dnešného rána.
     Videli ste, že prišli za mnou traja muži. Jeden sám od seba, druhý preto, že som ho vyzval, a tretí z náhleho nadšenia. Tiež ste videli, že som prijal len dvoch z nich. Prečo? Videl som azda v treťom zradcu? Nie, to naozaj nie. Ale nepripraveného človeka. Zdanlivo sa zdal najmenej pripravený tento, ktorý je tu teraz vedľa mňa, ten, čo mal ísť najprv pochovať svojho otca. Avšak najmenej pripravený bol ten tretí. Tento muž si to ani neuvedomoval, ale bol taký pripravený, že dokázal vykonať skutočne hrdinskú obetu.
     Hrdinstvo nasledovať Boha je vždy dôkazom dôkladnej duchovnej prípravy. Toto aj vysvetľuje isté prekvapujúce skutočnosti, ktoré sa dejú okolo mňa. Tí, čo sú najviac pripravení prijať Krista, nezávisle od svojho postavenia a vzdelania, prichádzajú ku mne odhodlane a s absolútnou vierou. Menej pripravení ma pozorujú ako človeka, ktorý sa vymyká z bežného rámca, alebo ma skúmajú s nedôverou a zvedavosťou, alebo ma napádajú a znevažujú najrôznejšími spôsobmi. Odlišné spôsoby správania sa závisia od pripravenosti ducha.
     Vo vyvolenom ľude by sa mali všade nájsť duchovia pripravení prijať tohto Mesiáša, ktorého s úzkosťou očakávali patriarchovia a proroci, tohto Mesiáša, ktorý konečne prišiel, predchádzaný a sprevádzaný všetkými prorockými znameniami, tohto Mesiáša, ktorého duchovná podoba sa rysuje čoraz jasnejšie cez viditeľné zázraky na telách a veciach i cez neviditeľné zázraky vo svedomí ľudí, ktorí konvertujú, a aj na pohanoch, ktorí sa obracajú k pravému Bohu. Ale nie je to tak. Pohotovosti nasledovať Mesiáša silno bránia práve deti tohto ľudu – a je to bolestné povedať – bránia jej tým viac, čím vyššie sa vystupuje do jeho najvyšších spoločenských vrstiev. Nehovorím vám to preto, aby som vás pohoršoval, ale aby som vás priviedol k modlitbe a k uvažovaniu.
     Prečo sa to deje? Prečo pohania a hriešnici prejdú po mojej ceste väčší kus? Prečo oni prijímajú to, čo hovorím, a ostatní nie? Pretože deti Izraela sa ukotvili, ba sa pevne prisali ako ustrice na útes, na ktorom sa zrodili. Lebo sú nasýtené, naplnené, nafúknuté svojou múdrosťou a nevedia urobiť miesto pre moju múdrosť tým, že by odhodili nadbytočné a uvoľnili miesto pre to najnutnejšie. Ostatní ľudia nie sú spútaní týmto otroctvom. Sú to úbohí pohania či úbohí hriešnici, ktorí nezakotvili, a sú ako loď unášaná prúdom, sú to chudobní, ktorí nemajú vlastné poklady, ale len kopu omylov a hriechov, ktorých sa s radosťou zbavujú, len čo pochopia, čo je dobrá zvesť, a vychutnávajú jej posilňujúci med, úplne odlišný od ich nechutných hriechov.
     Počúvajte a azda lepšie pochopíte, ako môžu z tej istej práce pochádzať odlišné plody.
     Rozsievač vyšiel rozsievať. Mal veľa polí a rôznej kvality. Niektoré z nich zdedil po otcovi a z vlastnej nedbalosti sa na nich rozbujnila tŕnistá burina. Iné polia nadobudol sám. Kúpil ich také, aké ich zanechal ich neporiadny vlastník, a on ich ponechal rovnaké. Iné polia zase pretínali cesty, lebo ten muž bol veľmi pohodlný človek* a nechcelo sa mu veľa obchádzať, keď išiel z jedného miesta na druhé. Napokon mal pozemky ležiace najbližšie k svojmu domu a o tie veľmi dbal, aby okolie jeho príbytku malo príjemný vzhľad. Tieto polia boli bez kamenia, tŕnia a bez akejkoľvek buriny.