Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

193. Príchod do Sichemu po dvoch dňoch cesty

     18. jún 1945
     Ježiš pokračuje smerom do Jeruzalema po cestách, na ktorých stretáva čoraz viac a viac pútnikov. Nočný lejak spôsobil, že cesty sú trocha blatisté, ale zas odstránil prach a očistil vzduch. Polia vyzerajú ako záhrady, o ktoré sa záhradníci dobre starajú.
     A všetci idú rýchlo, lebo si chvíľočku oddýchli a chlapec v nových sandáloch už pri chôdzi netrpí. Ba stále viac mužom dôveruje a šteboce si raz s jedným, inokedy s druhým. Jánovi sa zdôveruje, že jeho otec sa volal Ján a jeho matka Mária, a že preto má veľmi rád aj Jána. „Ale už," zakončuje, „mám rád všetkých a v chráme sa budem veľmi veľa modliť za vás a za Pána Ježiša."
     Je dojemné vidieť, ako táto skupina mužov, z veľkej časti bezdetných, sa správa otcovsky a starostlivo k najmenšiemu Ježišovmu učeníkovi. Dokonca aj mužovi z Endoru zjemnie tvár, keď ponúka malého, aby vypil vajíčko. Alebo keď – v lesoch na zelených kopcoch a stále vyšších vrchoch rozštiepených divými roklinami, po dne ktorých prechádza hlavná cesta – sa vyštverá natrhať chlapcovi halúzky kyselkavých černíc či voňavé „hviezdy" divokého feniklu, aby mu zmiernil smäd a pritom ho nezaťažoval vodou. Alebo keď ho rozptyľuje počas dlhej cesty, ukazujúc mu rôzne prírodné javy a rôznorodú panorámu.
     Kvôli tomu chlapcovi ožije starý učiteľ z Cintia, zničený ľudskou zlobou, biedou, akou je on sám, a vrásky nešťastia a horkosti sa mu vyhladzujú v láskavom úsmeve. Jábesovu biedu zmiernili nové sandále a nemá už takú smutnú tvár. Neviem, ktorá apoštolská ruka sa postarala, aby zotrela každú stopu divokého života, ktorým žil toľko mesiacov, a upravila mu vlasy, doteraz zanedbané a zaprášené. Po dôkladnom umytí sú teraz jemné a uhladené. Aj muž z Endoru je úplne iný, ešte trocha rozpačitý, keď počuje, ako ho volajú Ján, ale potom potrasie hlavou súcitne sa usmievajúc na svoju krátku pamäť. Jeho tvár stráca každým dňom tvrdosť a nadobúda vážnosť, čo strach nevyvoláva.
     Je prirodzené, že tí dvaja úbožiaci, ktorí ožívajú skrze Ježišovu dobrotu, sú svojou láskou priťahovaní k Učiteľovi. Ich spoločníci sú milí, ale Ježiš... Keď na nich hľadí alebo sa s nimi rozpráva on, ich výraz sa mení na dokonalé šťastie.
     Prejdú cez veľké údolie a potom cez prekrásny zelený kopec, z ktorého výšky možno ešte zahliadnuť rovinu. To vyvolá v chlapcovi spomienku a vzdychne: „Čo asi robí môj starý otec...?" A veľmi smutný povzdych sa skončí ligotavými slzami v jeho gaštanových očiach: „Ó, on je omnoho menej šťastný než ja... a je taký dobrý!" Úzkosť chlapca spustí na všetkých závoj smútku. Potom zostupujú úrodnou dolinou s obrobenými poľami a olivovými sadmi a jemný vietor striasa sniežik kvietkov viniča a najzrelších olív. Ezdrelonská rovina sa natrvalo stratila z dohľadu.
     Zastavia sa, aby sa najedli. Potom putujú ďalej k Jeruzalemu. Muselo však silno pršať alebo je to miesto bohaté na spodné vody, lebo lúčiny vyzerajú ako plytká močarina s množstvom lesknúcej sa vody medzi hustým porastom, vystupujúcim popri mierne vyvýšenej blatistej ceste. Dospelí si pri chôdzi nadvihujú odev, aby sa nezablatili. Júda Tadeáš berie chlapca na plecia, aby si odpočinul a aby mohli čo najskôr prejsť zaplavenú a možno i zdraviu nie prospešnú oblasť.
     Deň sa už chýli ku koncu, keď po tom, ako sa priblížili k novým kopcom a prešli po ďalšom suchom kamenistom údolí, vchádzajú do osady vyvýšenej na kamenistom násype. Razia si cestu medzi pútnikmi a hľadajú ubytovanie v akomsi veľmi jednoduchom vidieckom hostinci – veľkom prístrešku, pod ktorým je rozostlané veľa slamy, nič viac.
     Malé lampičky rozsvietené tu i tam osvecujú večeru putujúcich rodín, chudobných rodín, akou je i apoštolská, lebo bohatí si väčšinou postavili stany mimo obce, pohŕdajúc spoločnosťou miestnych vidiečanov a chudobných pútnikov.
     A spúšťa sa noc a ticho... Prvý zaspí chlapec. Unavený sa schúli v Petrovom lone a ten ho potom uloží na slamu a starostlivo prikryje.
     Ježiš zhromaždí dospelých na modlitbu a potom sa každý uloží na slamu, aby si po dlhej chôdzi oddýchol.