Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

198. Stretnutie s matkou v Betánii. Jábes si mení meno na Margziam

     23. jún 1945
     Po tienistej ceste, ktorá spája Olivovú horu s Betániou – a mohla by som povedať, že hora siaha so svojimi zelenými výbežkami až po polia Betánie –, rezko kráča Ježiš so svojimi do Lazárovho mesta.
     Ešte doň ani nevošiel, a už ho spoznali. Dobrovoľní poslovia sa rozbiehajú všetkými smermi, aby ohlásili jeho príchod. Vďaka tomu pribieha z jednej strany Lazár s Maximínom, z druhej Izák s Timonom a Jozefom, tretia prichádza Marta s Marcelou. Tá si zodvihne závoj, aby sa sklonila a pobozkala Ježišove šaty. Vzápätí prichádzajú Mária Alfejova a Mária Salome, ktoré sa poklonia Učiteľovi a potom objímajú svojich synov. Malý Jábes stále drží Ježiša za ruku a s úžasom pozoruje všetkých tých prichádzajúcich. Ján z Endoru sa tam cíti cudzí a stiahne sa dozadu na koniec skupiny. Vtom obaja vidia, že po ceste vedúcej k Šimonovmu domu prichádza matka.
     Ježiš pustí Jábesovu ruku, láskavo odstrčí priateľov a ponáhľa sa k nej. Je počuť známe slová, ktoré sa rozozvučia ako sólo lásky nad hlučnou vravou zástupu: „Synu!"; „Mamka!" Pobozkajú sa a v Máriinom bozku je úzkosť matky, ktorá sa tak dlho obávala o Syna. Teraz, keď sa zbavila strachu, čo ju opantával, pocíti únavu z vynaloženého úsilia a v celom rozsahu hodnotí nebezpečenstvo, do ktorého sa dostal...
     Ježiš ju pohladká, on, ktorý chápe, a vraví: „Okrem svojho anjela mal som i tvojho, matka, ktorý bdel nado mnou. Nemohlo sa mi prihodiť nič zlého."
     „Buď za to chvála Pánovi. Ale toľko som si vytrpela!"
     „Chcel som prísť skôr, ale musel som ísť inou cestou, aby som ťa poslúchol. A bolo to dobré, lebo tvoj príkaz, matka moja, rozkvitol ako vždy do dobra."
     „Tvoja poslušnosť, Synu!"
     „Tvoj múdry príkaz, matka..."
     Usmievajú sa na seba takmer ako dvaja zamilovaní. Je vôbec možné, že táto žena je matkou tohto muža? Kde je rozdiel tých šestnástich rokov? Sviežosť a pôvab tváre i panenského tela robia z Márie sestru jej Syna, ktorý je v plnosti svojej krásnej mužnosti.
     „Nespýtaš sa ma, prečo rozkvitol do dobra?" pýta sa Ježiš a stále sa usmieva.
     „Viem, že môj Ježiš predo mnou nič neskrýva."
     „Drahá mamka!" Znova ju bozkáva...
     Ľudia sa držia kúsok obďaleč a tvária sa, akoby si tento výjav nevšímali. Ale stavím sa, že niet ani jediného oka, čo by ukradomky nesledovalo túto nežnú scénu.
     Pozornejšie než ostatní hľadí Jábes, ktorého Ježiš nechal tak, keď bežal objať svoju matku, a ktorý zostal sám, pretože v množstve otázok a odpovedí sa pozornosť od úbohého chlapca odpútala... Hľadí, hľadí, potom skloní hlavu, premáha plač..., ale napokon to nezvládne, prepukne v plač a vzlyká: „Mamka, mamka!"
     Ježiš a Mária sa obrátia prví a potom aj ostatní sa snažia potešiť alebo dozvedieť sa, kto je ten chlapec.
     Pribehne Mária Alfejova spolu s Petrom a pýtajú sa: „Prečo plačeš?"
     Ale prv než Jábes dokáže vo veľkom plači prehovoriť, pribieha Mária, zoberie ho do náručia a hovorí: „Áno, synček môj, mamka! Už neplač... a odpusť, že som ťa nevidela skôr. Pozrite, priatelia, môj synček..." Pochopiteľne, Ježiš jej stihol už pošepkať: „Je to sirota, ktorú som vzal so sebou." Zvyšok už Mária vytušila.
     Chlapec ešte plače, ale už nie tak bezútešne, a keďže Mária ho drží v náručí a bozkáva ho, plač sa končí úsmevom na tváričke ešte zmáčanej slzami.
     „Poď, nech ti osuším všetky slzy. Už nesmieš plakať! Pobozkaj ma..."
     Jábes... si želal len toto a po toľkom láskaní bradatých mužov sa celý rozplýva, keď pobozká Máriino hladké líce.
     Ale Ježiš ide za Jánom z Endoru do jeho vzdialeného kútika. A kým všetci apoštoli zdravia Máriu, Ježiš podíde k nej držiac Jána z Endoru za ruku a vraví: „Pozri, matka, ďalší učeník. Týchto dvoch synov ti priniesol tvoj príkaz."
     „Tvoja poslušnosť, Synu," zopakuje Mária a potom pozdraví muža slovami: „Pokoj s tebou."
     Muž z Endoru, drsný a nepokojný, sa už veľmi zmenil od toho rána, keď Iškariotský z rozmaru priviedol Ježiša do Endoru, a úplne sa zbavuje svojej minulosti, keď sa ukláňa pred Máriou. Myslím, že je to tak, lebo tvár, ktorá sa po hlbokom úklone zodvihne, je pokojná, skutočne „uspokojená".
     Všetci sa poberú k Šimonovmu domu – Mária s Jábesom v náručí, Ježiš držiac za ruku Jána z Endoru, a potom povedľa a vzadu Lazár a Marta, apoštoli s Maximínom, Izákom, Jozefom a Timonom.
     Vchádzajú do domu, na prahu ktorého si starý Šimonov sluha uctí Ježiša a svojho pána.
     „Pokoj tebe, Jozef, a tomuto domu," povie Ježiš dvíhajúc ruku na požehnanie potom, ako ju položil na bielu hlavu starého sluhu.
     Lazár a Marta po prvej radosti trochu zosmutnejú a Ježiš sa ich spýta: „Prečo, priatelia?"
     „Pretože nie si s nami a pretože všetci prichádzajú k tebe okrem duše, ktorú by sme chceli, aby bola tvoja."
     „Posilnite si trpezlivosť, nádej a modlitby. A potom, ja som s vami. Tento dom! Tento dom je len hniezdom, z ktorého Syn človeka vyletí každý deň k drahým priateľom, takým blízkym vzdialenosťou, ale keď nahliadneme na to z nadprirodzenej stránky, nekonečne bližším v láske. Vy ste v mojom srdci a ja vo vašom. Môžeme si byť ešte bližšie ako takto? Ale dnes večer budeme spolu. Posaďte sa, prosím, k môjmu stolu."
     „Ó, ja úbohá! A ja sa tu tak ponevieram! Poď, Salome. Máme veľa roboty!" Krik Márie Alfejovej rozosmeje všetkých, kým sa dobrá Ježišova príbuzná rýchlo zdvihne, aby išla za svojou prácou.
     Ale Marta ju dostihne: „Mária, nerob si starosti o jedlo. Idem dať príkazy. Ty len priprav stoly. Pošlem ti dostatočný počet stoličiek, koľko treba. Poď, Marcela. Hneď sa vrátim, Učiteľ."
     „Stretol som Jozefa z Arimatey, Lazár. V pondelok sem príde s priateľmi."
     „Ó, v ten deň teda budeš môj!"
     „Áno. Príde, aby sme boli spolu, ale aj preto, aby sme sa dohodli ohľadne slávnosti, ktorá sa týka Jábesa. Ján, vezmi chlapca na terasu. Zabaví sa tam."
     Ján Zebedejov, vždy poslušný, sa ihneď zodvihne zo svojho miesta a onedlho už počuť chlapcovo štebotanie a jeho malé krôčiky na terase lemujúcej dom.
     „Chlapec je vnuk jedného Dorasovho roľníka. Išiel som cez Ezdrelonskú rovinu...," vysvetľuje Ježiš Márii, priateľom a ženám, medzi ktorými je Marta, ktorá pribehla, aby jej neušla ani minúta radosti pri Učiteľovi.
     „Je pravda, že polia sú úplne zničené a že ich chce predať?"
     „Sú úplne zničené... Ale o predaji neviem. Jeden Johananov roľník mi to naznačil. Ale neviem, či je to isté."
     „Keby ich predával..., rád by som ich kúpil, aby som mal pre teba útočište aj uprostred toho hadieho hniezda."
     „Nemyslím si, že sa ti to podarí. Johanan je pripravený ich prebrať."
     „Uvidíme... Ale rozprávaj ďalej. Akí roľníci sú tam? Tých, čo tam boli predtým, všetkých rozohnal."
     „Tak veru. Títo prišli z jeho pozemkov v Judei, aspoň ten starec, ktorý je chlapcovým príbuzným. Dieťa držal v lese ako divoké zviera, aby ho Doras nenašiel... a bol tam od zimy..."
     „Ó, úbohý chlapec! Ale prečo?" Ženy sú veľmi dojaté.
     „Lebo jeho otca a matku pochoval zosuv pôdy pri Emauzoch. Všetkých – otca, matku aj súrodencov. On zostal nažive, lebo nebol doma. Zaviedli ho k starému otcovi. Ale čo mohol urobiť Dorasov roľník? Ty, Izák, si hovoril o mne ako o záchrancovi aj v tomto prípade."
     „Urobil som zle, Pane?" spýta sa pokorne Izák.
     „Urobil si dobre. Boh to chcel. Starec mi dal dieťa, ktoré sa v týchto dňoch má stať plnoletým."
     „Ó, chudáčik! Taký malý, a dvanásťročný?! Môj Júda bol v tom veku takmer dvakrát vyšší... A Ježiš? Aký kvet!" vraví Mária Alfejova.
     A Salome: „Aj moji synovia boli omnoho silnejší!"
     Marta zašepká: „Je naozaj veľmi maličký. Myslela som si, že nemá ani desať rokov."
     „Ech, hlad je hrozná vec! A on musel hladovať, odkedy je na svete. A potom... Čo mu mal dať starec, keď tam všetci umierajú od hladu?" povie Peter.
     „Áno, veľa si vytrpel. Ale je veľmi dobrý a rozumný. Vzal som ho, aby som potešil starého i chlapca."
     „Adoptuješ ho?" spýta sa Lazár.
     „Nie. Nemôžem."
     „Tak potom si ho vezmem ja."
     Peter vidí, ako sa mu rozplýva nádej, a vyderie sa z neho skutočný ston: „Pane! Všetko jemu?"
     Ježiš sa usmeje: „Lazár, ty si už veľa urobil a som ti za to vďačný. Ale toto dieťa ti nemôžem zveriť. Je to 'naše' dieťa. Dieťa nás všetkých. Radosť apoštolov i Učiteľa. Okrem toho tu by rástol v prepychu. Ja mu chcem dať dar zo svojho kráľovského plášťa: počestnú chudobu. Tú, ktorú Syn človeka chce pre seba, aby sa mohol priblížiť k všetkým tým najväčším biedam bez toho, žeby niekoho zahanbil. Ty si dostal aj nedávno jeden môj dar..."
     „Ach, áno! Starého patriarchu a jeho dcéru. Žena je veľmi vrtká a starček je naozaj dobrý."
     „Kde sú teraz? Chcem povedať, na ktorom mieste?"
     „Tu, v Betánii. Myslíš, že by som poslal preč požehnanie, ktoré si mi zoslal? Žena pracuje pri plátne. Tá práca si vyžaduje ľahké a zručné ruky. A starčeka, keďže chce ešte pracovať, som pridelil k úľom. Včera – pravda, sestra? – mal svoju dlhú bradu celú zlatú. Všetky včely sa vyrojili a nalepili sa na tú veľkú bradu a on sa s nimi rozprával ako so svojimi dcérami. Je šťastný."
     „To verím! Buď za to požehnaný!" vraví Ježiš.
     „Vďaka, Učiteľ. Ale to dieťa ťa bude veľa stáť! Dovolíš mi aspoň..."
     „O jeho sviatočný odev sa postarám ja," vykríkne Peter. Všetci sa smejú nad výbušnosťou zvolania.
     „Dobre. Ale bude potrebovať ďalšie šaty. Šimon, buď dobrý. Aj ja som bezdetný. Dovoľ, nech mňa a Martu potešia starosti o malé šaty, ktoré treba obstarať."
     Keď Lazár Petra takto požiada, Peter hneď zmäkne a povie: „Šaty... áno... Ale odev na stredu kúpim ja. Sľúbil mi to Učiteľ a povedal tiež, že ho pôjdem obstarať zajtra s matkou." Peter povie všetko zo strachu, aby sa niečo nezmenilo v jeho neprospech.
     Ježiš sa usmeje a povie: „Áno, matka. Prosím ťa, choď zajtra so Šimonom. Inak mi tento muž umrie od zármutku. Poradíš mu pri výbere."
     „Povedal som: červené šaty a zelený opasok. Bude mu to veľmi slušať. Lepšie ako tá farba, čo má teraz."
     „Červená sa hodí veľmi dobre. Aj Ježiš bol oblečený v červenom. Ale povedala by som, že k červeným šatám by sa lepšie hodil červený opasok alebo aspoň vyšívaný červenou niťou," povie nežne Mária.
     „Povedal som tak, lebo vidím, že Judášovi, ktorý je tmavý, veľmi pristanú tie zelené pásiky na červenom plášti."
     „Ale tie nie sú zelené, priateľu!" smeje sa Iškariotský.
     „Nie? A aká je to teda farba?"
     „Tá farba sa volá 'achátová žila'."
     „A odkiaľ to mám vedieť?! Mne sa zdala zelená. Videl som ju aj na listoch..."
     Najsvätejšia Mária zasiahne v dobrom: „Šimon má pravdu. Je to presne tá farba, ktorú nadobúdajú listy pri prvých dažďoch mesiaca tišrí..."
     „No veď! A keďže listy sú zelené, povedal som, že je zelená," ukončí spokojne Peter.
     Nežná Panna vniesla pokoj a radosť aj do tejto maličkosti.
     „Zavolajte malého," poprosí Mária.
     A dieťa ihneď pribehne spolu s Jánom.
     „Ako sa voláš?" spýta sa Mária a pohladí ho.
     „Som... bol som Jábes. Ale teraz čakám meno..."
     „Čakáš?"
     „Áno, Jábes chce meno, ktoré bude znamenať, že som ho zachránil. Ty mu ho nájdi, matka. Meno lásky a záchrany."
     Mária premýšľa... a potom povie: „Margziam. Ty si malá kvapka v mori tých, ktorých zachráni Ježiš. Páči sa ti? Takto bude pripomínať i mňa okrem spásy."
     „Je veľmi pekné," vraví spokojne chlapec.
     „Ale nie je to ženské?" spýta sa Bartolomej.
     „S l na konci namiesto m, keď táto kvapka ľudstva dospeje, môžete zmeniť jeho meno na mužské. Teraz bude mať meno, ktoré mu dala mamka, všakže?"
     Dieťa povie, že áno, a Mária ho znova pohladí.
     Švagriná sa na ňu obráti: „Tá vlna je krásna" a dotkne sa Jábesovho plášťa. „Ale má takú hroznú farbu! Čo povieš? Ja by som ju prefarbila na sýtu tmavočervenú. Tá by mu pristala."
     „Urobíme to zajtra večer. Lebo zajtra bude mať svoje nové šaty. Dnes mu ho nemôžeme vyzliecť."
     Marta povie: „Išiel by si so mnou, chlapče? Vezmem ťa tu blízko pozrieť sa na niekoľko vecí a potom sa vrátime..."
     Jábes neodmietne. Nikdy nič neodmieta..., ale vyzerá trochu vyľakaný, aby odišiel s takmer neznámou ženou. Povie bojazlivo a láskavo: „Mohol by ísť so mnou Ján?"
     „Ale samozrejme...!"
     A odchádzajú. V ich neprítomnosti pokračujú v rôznych skupinách rozhovory. Komentáre, hovory, povzdychy nad ľudskou tvrdosťou.
     Izák rozpráva o tom, čo sa dozvedel o Jánovi Krstiteľovi. Niektorí vravia, že je v Machere, a iní, že v Tiberiade. Učeníci sa ešte nevrátili...
     „Ale nenasledovali ho?"
     „Áno. Ale pri Doku prešli tí, čo ho zajali, cez rieku aj s väzňom, a nevie sa, či potom vyšli hore k jazeru alebo zostúpili do Macheru. Ján, Matej a Simeon sa pustili za ním, aby sa to dozvedeli, a určite ho neopustia."
     „A ty, Izák, určite neopustíš tohto nového učeníka. Zatiaľ je so mnou. Chcem, aby slávil Paschu so mnou."
     „Ja ju budem sláviť v Jeruzaleme, v Janinom dome. Videla ma a ponúkla mi izbu, pre mňa i pre mojich spoločníkov. Tohto roku prídu všetci. A budeme s Jonatánom."
     „Aj tí z Libanonu?"
     „Aj. Ale asi nebudú môcť prísť Jánovi učeníci."
     „Prídu Johananovi, to vieš?"
     „Naozaj? Budem pri bráne, pri kňazoch, ktorí budú obetovať. Uvidím ich a vezmem so sebou."
     „Čakaj ich až na poslednú chvíľu. Majú len vymedzený čas. Ale majú baránka."
     „Aj ja mám. Nádherného... Dal mi ho Lazár. Obetujeme tohto a toho svojho si ponechajú na spiatočnú cestu."
     Vchádza Marta s Jánom a chlapcom. Na malých bielych ľanových šatách má oblečené červené vrchné šaty. Na pleci má tiež červený plášť.
     „Spoznávaš ich, Lazár? Vidíš, že všetko je užitočné?"
     Súrodenci sa usmievajú.
     Ježiš vraví: „Ďakujem ti, Marta."
     „Ó, Pane môj! Mám zvyk všetko odkladať. Zdedila som ho po svojej matke. Mám ešte veľa šiat po mojom bratovi. Sú pre mňa drahé, lebo sa ich dotýkala matka. Zavše z nich niečo vyberiem pre nejaké dieťa. Teraz ich dám Margziamovi. Sú trochu dlhé, ale môžu sa skrátiť. Keď Lazár dospel, už ich nechcel... Len z číreho chlapčenského rozmaru... a vyhral, lebo moja matka zbožňovala svojho Lazára."
     Sestra ho s láskou pohladká a Lazár ju chytí za prekrásnu ruku, pobozká ju a povie: „A ty nie?" Usmievajú sa na seba.
     „Je to prozreteľnostné," poznamenajú viacerí.
     „Áno, môj rozmar urobil dobro. Možno mi bude za to odpustené."
     Večera je pripravená a každý zaujme svoje miesto...
     Je už hlboká noc, keď sa Ježiš môže v pokoji porozprávať s matkou. Vystúpili na terasu a sediac vedľa seba na lavičke, s rukou v ruke, sa rozprávajú.
     Najprv hovorí Ježiš o tom, čo sa prihodilo. Potom Mária povie: „Synu, po tvojom odchode prišla ku mne istá žena... Hľadala ťa. Veľká úbožiačka. A veľké vykúpenie. Ale tá stvora potrebuje tvoje odpustenie, aby vytrvala vo svojom rozhodnutí. Zverila som ju Zuzane a povedala som jej, že je jednou z tvojich uzdravených. To je pravda. Mohla by som si ju ponechať u seba, keby náš dom nebol už morom, kam všetci priplávajú... a mnohí so zlými úmyslami. A tej žene sa už teraz protiví svet. Chceš vedieť, kto to je?"
     „Je to jedna duša. Ale povedz mi meno, aby som ju prijal a nepomýlil sa."
     „Je to Aglae. Rimanka, mímka a hriešnica, ktorú si začal uzdravovať v Hebrone, ktorá ťa hľadala a našla na Krásnej Vode a ktorá si už aj vytrpela pre svoju znovuzrodenú česť. Koľko...! Všetko mi povedala... Aká hrôza!"
     „Jej hriech?"
     „Ten a... povedala by som ešte viac – aká hrôza je svet! Ó! Synu môj! Nedôveruj farizejom z Kafarnauma! Chceli použiť túto nešťastnicu, aby ti ublížili. Aj túto..."
     „Viem to, matka... Kde je Aglae?"
     „Príde so Zuzanou pred Paschou."
     „Dobre. Porozprávam sa s ňou. Budem tu každý večer a okrem veľkonočného, ktorý zasvätím rodine, budem na ňu čakať. Stačí, keď sa jej ujmeš, keď príde. Je veľkým vykúpením, ako si povedala. A taká spontánna! Veru, hovorím ti, iba v niekoľkých srdciach sa ujalo moje semeno s takou silou, s akou sa ujalo na tejto nešťastnej pôde. A potom jej Ondrej pomohol v raste až do úplnej formácie."
     „Povedala mi to."
     „Matka, čo si cítila, keď si sa priblížila k tej biede?"
     „Zhnusenie a radosť. Zdalo sa mi, že som na kraji pekelnej priepasti, ale zároveň som cítila, že som unášaná do oblakov. Ako sa prejavuješ ako Boh, Ježišu môj, keď konáš tieto zázraky!"
     Potom stíchnu pod rozžiarenými hviezdami a v bledomlesku mesiaca, ktorý je už takmer v splne. Tichí, milujúci sa a odpočívajúcivo vzájomnej láske.