V objatí slobody

3. Kapitola

Konečne na parkovisku smer auto. V tom ju jemne chytil ruku a naznačil mi aby som zastala.

„ Hodím ťa domov ?" a v jeho očiach sa rozžiarili malé iskričky.

„ No ja...ja nemám dom."

„Utiekla si ? lebo neverím že ty si bezdomovec už niekoľko rokov."

„ Máš pravdu utiekla som ." povedala som a sklopila som zrak. Cítila som ako ma v očiach začali páliť slzy a spomenula som si na všetko čo som videla. Na to ako ľudia kričali o pomoc, ako sa bezmocne pozerám na to čo sa tam udialo.

„ Ak chceš môžeš dočasne bývať u mňa." pozrel sa na mňa a jemne sa usmial.

„ To je od teba milé ale ja nemôžem."

„ Tak mi aspoň povedz kde budeš." cítila som sa ako malá sivá myška ktorú práve teraz niekto zahnal do kúta.

„ Neuveril by si mi." povedala som trocha šepotom, zrak som mala stále sklopený.

„ Takže nikde." A potom dodal „ dobre ide sa ku mne a žiadne odvrávanie."

„ Ešte to vysvetli Marcusovi a.."

„ A čo ? „

„ No mal by si vedieť že ja a Marcus máme medzi sebou začiatok nového vzťahu."

„ Chápem." jemne sa usmial ale ako keby to nebol ten úsmev ktorý som doteraz videla.

Nastúpili sme do auta.

„ Takže Marcus chcel by som ti oznámiť že ideme ku mne domov."

„ Robíte si zo mňa srandu že !? „ povedal Marcus a bol totálne naštvaný.

„ Prečo? Čo sa ti na tom nepozdáva ?" povedala som naozaj prekvapene.

„ To že sme sa na niečom dohodli Kija alebo nie ? „

„ Áno ale.."

„ Ale čo." takéhoto som ho v živote nevidela." Mám nápad mňa zaveziete naspäť a ty si tu zostaň keď po tom tak veľmi túžiš."

Táto veta ma ako keby zrazila ku kolenám.

„ Myslela som si že ma... ľúbiš."

„ Nepovedz mi že si uverila tom u bozku."

„ No áno uverila."

„ Tak smola, vieš  čo tak ja rovno vypadnem aby si nepovedala že ti nenechám priestor sa vyplakať." nestihla som ani nič dodať a už bol preč.

„ Si v pohode?" povedal Rick a objal ma okolo pliec. Pozrela som sa naňho v jeho zelených očiach bol strach ako keby sa bál ,že sa tu každú chvíľku môžem rozsypať ako domček z karát.

„ Neboj sa som v pohode." snažila som sa znieť presvedčivo ale asi to nezabralo. Vôbec nie som pohode... Neviem ako sa mám cítiť. Nemám žiadnu rodinu a jediný človek ktorého poznám, na ktorom mi tak veľmi záležalo je preč a asi nadobro.

„ Neverím ti." Povedal a naštartoval auto.

„Tak mi never."

Po dlhej dobe som sa rozhodla že pridám ďalšiu časť. Chcela by som sa poďakovať každému kto číta tento príbeh.  A taktiež by som sa chcela poďakovať za volte ktoré som dostala :3 ste úžasný :) ;)