V objatí slobody

30. kapitola

Kijarin pohľad

 Pomaly som išla po ceste vedela som, že sa nemám kam ponáhľať. Mojou hlavou vírili myšlienky a rozmýšľala som čo sa vlastne stalo. Tak fajn musím si to zhrnúť. Sasha nahuckala Ricka proti mne a potom sa ho snažila presvedčiť aby ma vyhodil. No to by dávalo pri nej aj celom logiku. No keď ma Rick nechcel vyhodiť dala mu ultimátum, to je tak isto u nej normálne, ale ja som vedela, že si vyberie ju lebo je to jeho sestra a pri našej hádke mi to dosť jasno povedal. Nasledovne som utiekla ale on ma zase chytil a presvedčil vrátiť sa. Vtedy by som ho najradšej zabila. Nakoniec to však všetko bolo jedno lebo Sasha odišla, mňa vyhodil a teraz som na ceste k môjmu napadnutému, starému domovu niekde v strede lesa mimo všetkej existencie. A aby som nezabudla čaká ma tam jedine len mučenie a smrť.

Bola som tak moc zahĺbená do mojich myšlienok a ani som si neuvedomila, že  som na tom osudnom mieste kde som sa spoznala s Rickom. Ach toľko spomienok na prvý pohľad do jeho smaragdových očí. To ako sa o mňa starostlivo staral a všetko možné, bude mi to chýbať. Pomaly som išla po lesnom chodníčku. Chýbal mi ten čistý vzduch bolo to ako kebyže sa zachránite z horiacej budovy a znova sa nadýchnete. A ten zvuk šúchajúceho lístia a praskanie vetvičiek pod nohami, to je priam raj. Pomaly ale isto som vedela, že som čím ďalej tým viac a viac bližšie ku svojej smrti. Po pravde mi na tom ani nezáležalo a prečo by aj malo. Moji rodičia sú mŕtvy a ani som ich nepoznala, môjho uja zabili len pred pár mesiacmi, Marcus sedí vo väzení a Rick ma vyhodil. Už nemám nič a nikoho, žiadny dôvod prečo žiť. Behom pár mesiacov som stratila všetko na čom mi tak záležalo.  Zdvihla som hlavu a uvidela som ohorený plot našej bývalej osady. Viac ako polovica domov bola totálne zničená, tie ostatné čo ako tak stáli nemali strechu alebo mali rozbité okná, vylomené dvere... Proste všetko bolo hore nohami.

V tom som ich uvidela. Dvoch strážnikov ktorý práve išli skontrolovať okolie. Obaja mohli mať okolo 40. Najviac ma na nich vydesilo to, že boli ozbrojený. No jasné ty inteligentka určite tu budú behať s plyšovými medvedíkmi v ruke keď ťa chcú zabiť. Jeden z nich bol vysoký trocha gulatší, mal hnedé vlasy z ktorých pomaly vyrastali šediny, obočie mal trocha hrubšie a oči mal čierne takmer mu splývali so zreničkami, no najviac na ňom vynikal ten jeho orlí nos, ústa mal takmer ako jemnú tenkú čiaru a pomaly mu začalo vyrastať strnisko. Ten druhý bol o niečo nižší, mal blond vlasy takže šediny mu až tak neboli vidno. Jeho oči boli o niečo príjemnejšie. Boli tmavohnedej farby takmer ako môjho strýka. Jeho nos bol no, taký prirodzený a ústa mal o niečo plnšie ako jeho kolega no narozdiel od neho on nemal strnisko. V tom sa ten druhý otočil mojim smerom a mne začalo byť srdce ako o závod. Viem, že sa pozerá na mňa a ja sa pozerám na neho. Môj pohľad ovládol strach bola som pre neho ako srnka a on ju chcel chytiť a zabiť. Už viem ako sa cítia pred smrťou je to hrozný pocit. Videla som ako drgol do svojho kolegu a aj on sa na mňa pozrel. Obaja išli ku mne. Vedela som, že nemá zmysle utekať ešte by som to zhoršila. Tak som nabrala odvahu a trocha im dopomohla. Vykročila som im oproti.

" Pozrime sa niekto sa odhodlal vrátiť sa." povedal ten prvý a uškrnul sa.

" Čo odo mňa chcete?" začala som na rovinu.

" Tak niekto je tu nedočkavý." povedal druhý ale ja som na neho zazrela.

" Steve nechaj ju tak keď je tak moc nedočkavá ideme rovno k veci." hneď ako to ten prvý povedal Steve mi dal ruky za chrbát. Držal mi ich neuveriteľne silno, jediné na čo som čakala kedy mi ich rozdrví. Potom sa nahol k môjmu uchu a jemne pošepkal.

" Nikam sa nepokús utiecť maličká inak si na mieste mŕtva." cítila som ten priblblý úškrn na jeho perách. No o nič som sa nepokúšala. Predsa len tu je šanca, že prežijem. Kráčala som s nimi do mojej bývalej osady. Toľko spomienok. Ako som prechádzala a pozerala som sa s zhrozením na tvári uvidela som niečiu ruku pod zrúcaninou domu. Pre boha, prosím povedzte mi, že toto je len zlý sen a ja sa ráno zobudím v mojej posteli. A pôjdem na prípravu výberu i keď by som sa na nej nudila. Ale bolo by to lepšie ako toto. Zabočili sme do domu kde niekedy býval niekedy náš vodca. Po pravde nikdy som v tom dome nebola.

Otvoril obrovské dvere cez ktoré sa vchádzalo dnu. Hneď ako sme vstúpili sme sa nachádzali v jeho kancelárii kde prijímal naše sťažnosti alebo nápady či už na žiadosti, vedenie alebo našej osady.  Pár krát som tu bola keď sme vybavovali s ujom výročie úmrtia mojich rodičov. Bol to veľmi jednoduchý obrat. Náš vodca povedal pár slov a potom sa im vzdalo hold a to bolo asi tak všetko. Bola to len krátka pauza pomedzi našimi úlohami. No nevadí nebudem sa teraz zaoberať týmto lebo mám väčšie problémy.  Tá hnusná gorila ma priviazala na stoličku. Neprotestovala som a čakala som kým okolo mňa omotá lano. Dúfam, že keď budem spolupracovať nič sa mi nestane.

" Hej Viktor nebolo by fajn to teraz hneď skončiť? Žiadne starosti potom veď vieš." povedal Steave jeho kolegovi. Po tejto vete mi začalo srdce biť ako o závod.

" Kebyže je to na mne tak kľudne ale najprv musíme zavolať šéfa." trocha mi odľahlo, že ma hneď teraz nezabijú no teraz je to jasné. Rána sa nedožijem.

Steave sa otočil na päte a odišiel zavolať šéfa. Ja som tam zatiaľ bola s Viktorom ktorý ma prebodával jeho čiernymi očami. Ach bože fakt to nemôže byť len zlý sen z ktorého sa prebudím? Započula som vŕzganie dverí. Steave sa vrátil aj so svojím šéfom. No keď som zistila kto to je skoro som spadla aj s tou stoličkou na ktorej som sedela. Tým šéfom bol....

Zdravím vás ľudkovia tak konečne som sa dokopala k tejto časti dúfam, že sa vám páčila a hádam ma nezabijete za koniec tejto kapitoly :D Čo si myslíte kto bude tým šéfom ? :) No a chcela by som sa vám poďakovať za voltes a reads ktoré pribudli ste proste úžastný stále viac a viac ma prekvapujete v dobrom :33 Ďakujem vám :) :33 ... Takže toto je odo mňa všetko na dnes no možno pridám novú časť uvidím ako sa mi bude chcieť ... Lúčim sa s vami

Byee :)