V objatí slobody

35.kapitola

Kijarin pohľad

Čakala som čo sa bude diať ďaľej. Môj strýko sa začal meniť na obyčajné monštrum. Stále som nedokázala uveriť tomu, že práve on bol tým zradcom.

" Takže Kijara, moja jediná a milovaná neter." povedal strýko až prekvapivo milým tónom," prezraď mi kde sa nachádza to USB-čko a ja ti dám pokoj a budeš môcť možnože aj odísť späť." i keď by som mu to rada povedala ale naozaj som neušila kde sa nachádza. Veď kebyže sa Sasha nepreriekne tak by som absolútne o ničom netušila.

" A- ale ja o ničom neviem. Fakt, prisahám!" povedala som no môj strýko sa zase len začal smiať.

" Ale nechci aby som použil tvrdšie metódy a nezabúdaj na to, že priznať sa je poľahčujúca okolnosť." čo som mu spravila keď je na mňa takýto.

" Kebyže niečo viem, tak ti to okamžite poviem ale ja fakt skoro o ničom neviem." povedala som s roztrasenou perou.

" Pozri sa ja viem, že to vedieť musíš a nechci aby si ma donútila k niečomu fakt hroznému." neviem čo môže byť od tohoto horšie.

" Kľudne môžeš lebo aj tak nič neviem." bola som už trocha kľudnejšia tak som si zase začala dovolovať.

" Kedy konečne dostaneš rozum Kijara?" zalamoval nadomnou strýko.

" A kedy ho dostaneš ty?  Povedz mi kôli komu teraz vznikla táto situácia." povedala som zatvárila som sa, že uvažujem a potom som dodala, " už viem no predsa kôli tebe a tvojej zrade. Toto sa nemuselo riešiť pokiaľ by si nebol taký hlupák a nezradil si mojich rodičov!" rozhodla som sa, že mu to budem pri každej príležitosti vyhadzovať na oči.

" Prestaň so mnou hovoriť ako s malým deckom lebo jediné decko kto je v tejto miestonsti si ty!" zahrala som prekvapenú.

" Ako si to môžeš myslieť ? Och prepáč deti si nikdy neviedia priznať pravdu zabudla som." povedala som a i keď som nemala lebo som za to schytala ďalšiu facku stálo to zato.

"Prestaň už!" povedal s nervami totálne v koncoch.

" Lebo čo ? Schytám ďalšiu facku alebo ma nebodaj zabiješ?" odfrkla som," kľudne to môžeš spraviť aj tak som zostala sama je mi to jedno je mi jedno čo spravíš lebo ja neviem kde je to posrané USB-čko po ktorom všetci tak šaliete." povedala som bez toho aby som si uvedomovala, že mi ide o krk.

" A vieš čo to nie je až taký zlý nápad aj tak si nám nanič." povedal a nabil si svoju zbraň ktorú následne otočil na mňa.

" Urob to! Zabi ma! Zabima s tým pocitom, že si bol môj náhradný otec a ja som bola tvoja adoptívna dcéra ktorú si niekedy bral ako vlastnú. Zabi ma s tým pocitom, že si zradil tvojho brata a, že si si vyvraždil celú rodinu a každého na kom ti záležalo len kôli tvojemu šéfovi! " kričala som po ňom no z oči mi začali tiecť slzy. Videla som ako sa mu roztriasla ruka a ako pomali dával ruku s nabitou zbraňou. Viedela som ako bojuje so svojimi pocitmi.

" Prečo mi toto hovoríš keď vieš, že to nie je pravda?" stále tak moc zo sebou bojoval.

" A ty prečo klameš sám seba keď vieš, že to pravda je. Kebyže ti vtedy na mne alebo na mojich rodičoch nezáleží tak by si ma nevychoval s takou láskou a naviac vysvetli mi jedno ako by som mohla niečo vedieť o tom USB-čku. Bola som vtedy novorodenec keď si zradil mojich rodičov a ty si mi o ničom nepovedal." v tom sa mu ako kebyže rozsvietilo v hlave no zbraň stále nepoložil.

" Prečo si mi toto nepovedala hneď na začiatku. Nie prečo som si toto musel uvedomiť až teraz keď sme tu a zašlo to tak ďaleko a aj kebyže by som ťa teraz moc rád pustil, nemôžem." bol na pokraji síl chcel plakať no nie predomnou. Zadržiaval to.

" Ako to myslíš?" nechápavo som sa na neho pozrela.

" Ak to spravím bez povolenia, tak ma budú považovať za zradcu a zabijú ma." povedal roztrasený. Nieko otvoril dvere a on bol zase ten vyrovnaný muž ktorý mi pred niekoľkými minutami dal facku.

" Čo chceš Steve." povedal otrávene," dúfam, že to je dôležité inak si ma neželaj!" povedal s Steve len na sucho preglgol.

" Mám vám oznámiť od šéfa, že ak vám povie kde je to USB máte ju pustiť bez toho aby sa jej niečo stalo a ak jej niekto ublíži bude rád, že skončí len s výpoveďou." povedal trocha sklamane.

" Ďakujem ti za informáciu." povedal, zaistil zbraň a skoval ju. Steve zatiaľ zatvoril dvere a môj strýko sa na mňa pozrel s nádejou.

" Máme šancu. Počkaj ty si v tomto dome ako malá trávila veľa času keďže sa o teba nemal kto starať zobral si ťa na starosť vodca lebo mu ťa bolo ľúto. Musíš vedieť kam skovával všetky cenné veci ktoré si k nemu ľudia chodili skovávať." povedal trocha natešene a pridalo to aj mne nádej.

" V dome za každým obrazom sa skrýva malý trezor." povedala som," myslíš si, že by to tam niekde mohlo byť ?" spýtavo som sa na neho pozrela.

" Ty si proste génius." povedal a venoval mi úsmev," chvíľu tu počkaj." povedal ako kebyže sa môžem niekam pohnúť.

" Neboj sa nikam neujdem." povedala som a oči mi padli na laná ktorými som bola uviazaná.

Zasmial sa a otočil sa na päte, odišiel z miestnosti a zabuchol dvere. Z poza dverí som počula jeho hlas ako rozkázal aby prehladali tie obrazy. Čakanie na to či ho tam niekde skoval alebo nie bolo otrasné. Nevedela som čo sa stane potom a vlastne kam pôjdem? Nikoho nemám okrem strýka a ten svoj život riskovať nechce i keď... No to je jedno. Asi po viac ako hodine hladania nieko radostne vykríkol že ho našie. Tak moc sa mi uľavilo ale teraz stále ostávala len jedna jediná vec nezodpovedaná. Kam pôjdem? Čo bude teraz so mnou? Bolo to horzné. Viete si predstaviť, takú situáciu, že nemáte domov? Mne sa to stalo druhýkrát, no teraz som bola na to úplne sama. Z môjho utrápeného myslenia ma vytrhol strýkov príchod.

" Si volná." povedal prišiel ku mne a odviazal ma od tej stoličky. Na miestach kde som mala lano mi zostala červená podráždená pokožka.

" Ďakujem." povedala som objala som ho a hneď som ho aj rýchlo pustila a odstúpila od neho. Ako som opúštala ten dom všetci sa na mňa pozerali ako na zjavenie. No bolo mi to jedno. Ako som vyšla von rozhodla som sa, že sa pôjdem pozrieť aj na svoj bývalí dom. Bola som zvedavá čo z neho zostalo.

Zdravím vás ľudkovia dúfam, že sa vám táto časť páčila:) ...  Chcela by som sa vám poďakovať za viac ako 930 reads :33 ste proste úžastný ani si neviete predstaviť ako moc ma to dokáže potešiť :) Je to proste neuveritelné, že tento príbeh niekto číta a moc vám za to ďakujem :) :3... A zase je to odomňa všetko hej stále som málo ukecaný človek :D ... takže sa s vami lúčim

Byee :)