V objatí slobody

2.kapitola

Už asi hodinu kráčame pri okraji lesa. Mne stále nedá pocit že sa ma pokúša niekto  nájsť a kto vie čo so mnou urobiť. Vôbec nič sa mi z týchto myšlienok nepáči. Nechápem prečo neopustíme les nie sme ďaleko aby sme z neho vystúpili.

„ Kijara ?“

„ Áno ?“

„ Trápi ťa ten rozhovor?“

„ Áno bojím sa o svoj život bojím sa o tvoj život.“Marcus mi chytil hlavu do dlaní a otočil ju tak aby som sa mu pozerala do očí.Vždy sa stratím v ich sivej farbe sú také hlboké. Proste aw.

V hĺbke svojej duše cítim že mi je viac ako len kamarát alebo brat. ktorého som nikdy nemala.

„ O mňa sa neboj ja sa o seba postarám a keď bude treba postarám sa aj o teba a dám ti všetko čo budem môcť.“ jeho oči vyžarovali nehu „ mám ťa rád kija a záleží mi na tebe.“

„ Marcus ja .. ja neviem... neviem čo povedať.“

„ Nič nemusíš hovoriť.“ povedal a pritisol svoje pery na moje. Bol to iba taký letmý bozk a pozrel sa na mňa. Ja som mu nedala ani priestor a pritisla som sa mu na pery chcela som aby ma pobozkal. Síce to bolo pomalé a neisté ale bol to môj prvý bozk. Oddelili sme sa a usmievali sa na seba ako slniečka na hnoji.

„ Milujem ťa .“

„ Aj ja teba.“ Povedal a dal mi pusu do vlasov.

„ Marcus ? „

„ Áno.“

„ Opustíme les“

„ Kija ja neviem čo tam je možno nič a nechcem riskovať.“

„ Pozri aj tak po mne idú a kde ma budú najskôr hľadať určite v lese a keď ho opustíme je to pre nás jedno veľké plus.“

„ Dobre  pôjdeme sa pozrieť čo tam je ale viac ako 500 metrov nejdeme od lesa.“

„ Dobre súhlasím.“

Pomalým  krokom sme sa vydali na cestu von z lesa. Keď sme vyšli von z lesa dostali sme sa na nejakú divnú cestu nebola zo zeme ale bola zo zvláštneho materiálu ktorý bol sivej farby.

„ Kde to sme ?“

„ Neviem vyzerá to tu divne.“ 

Hneď na to ako som to povedala sa na nás vyrútilo niečo čo malo štyri kolesá a konštrukciu asi z kovu. Rýchlo sme chceli odskočiť ale to divné čudo do mňa trocha narazilo. Cítila som ako ma to odrazilo trocha dozadu popritom som stratila rovnováhu a padla na sivú cestu. Bola oveľa tvrdšia ako tá zo zeme.

Bolela ma strašne hlava chytila som sa čela a zistila som že mi z neho tečie krv. Pri pohľade na červenú tekutinu mi prišlo strašne zle. V tom niekto vystúpil z auta mal na sebe čierne rifle biele tričko s nápisom Nobady needs love. Neskôr som sa pozrela aj do jeho tváre mal zelené oči ,výrazné pery a čierne vlasy.

„ Si v poriadku ?“ spýtal sa ma trocha ustráchaným hlasom.

„ A ..a...áno asi áno.“

„ Odveziem ťa pre istotu do nemocnice.“ Povedal a bez slova ma zodvihol a posadil ma na predné sedadlo toho divného čuda. V predu bolo veľa gombíčkov ktoré som pozorovala.

„Ak by ťa to zaujímalo tak sa volám Rick.“

 „ Ja som Kijara a toto je Marcus.“ Povedal a bez slova ma zodvihol a posadil ma na predné sedadlo toho divného čuda. V predu bolo veľa gombíčkov ktoré som pozorovala.

 „ Super teší ma.“ povedal Rick a usmial sa. V tom som si všimla že sa mu  vytvorili malé jamky. Božééé prečo ma takto trestáš on je proste aw. Ale mala by som sa ukľudniť lebo som len pred pol hodinou začala chodiť s Marcusom.

 „ Tak už sme tu.“

„ Pôjdem s tebou dnu aby som vedel že si naozaj v pohode.“

„ Dobre.“

„ Marcus keď chceš tak poď s nami a ak nie tak zostaň v aute.“

„Choďte ja vás tu počkám.“ znepokojene  sa na mňa pozrel a trochu sa pousmial.
Ja som zistila že to čudo čo ma trocha nabralo sa volá auto. Išli sme cez takzvané parkovisko ako to tu majú pomenované. Všade boli autá mali rôzne farby a čísla na obdĺžnikovej tabuľke. Niekde bolo trochu zelene inde zas trocha vzdialená vec podobná lampe. Všetko tu bolo také iné divné

Vnútro budovy malo biele steny , veľa dvier, nejaká komôrka do ktorej nastupujú ľudia a volajú ju výťah. My sme najprv vydali k lesklému drevenému  pultu kde stála nízka žena asi štyridsiatnička.

„ Môžem vám pomôcť.“ povedala a milo sa usmiala.

„ Chcel by som sa opýtať kde sa tu nachádza oddelenie pre otrasy mozgu.“ pani  sa trochu na ňom zasmiala a povedala mu že sa nachádza na 13 poschodí 2 dvere v pravo. Pomaly sme kráčali k malej komôrke zvanej výťah. Vnútri boli čísla od -1 po 30. Rick stlačil 13 a potom sme sa pohli. Výťah zastal oznámil nám že sme na 13 poschodí. Toto poschodie bolo iné ako prízemie. Bolo menej ľudí. Odbočili sme presne tam kam nám kázali ísť Vošli sme do obrovskej sklenenej budovy kde sa nám sami od seba otvorili dvere.

„ Takže slečna Swar ( Sver ) musí teraz oddychovať má menší otras mozgu ale nie závažný lebo nevracala a netočila sa jej hlava.“

„ Ďakujem pán doktor“ povedal Rick

„ Neni začo.“ Povedal a my sme vykročili von.

Konečne na parkovisku smer auto. V tom ju jemne chytil ruku a naznačil mi aby som zastala.

 Chcela by som sa podakovať tým čo čítajú moj príbeh dúfam ,že sa páči. Budem vdačná za každý váš koment kedže je to môj prvý príbeh čo som sem pridala :)) ....