V objatí slobody

21. Kapitola

Kijarin pohľad

Keď som sa vrátila dnu, vonku už bola tma. Ako som si mohla všimnúť Rick stále nevišiel z izby. Toto nemyslí vážne. Teraz nemieni z tej izby vyjsť nasledujúcich pár dní, alebo pokiaľ nemusí. Ja viem že kôli mne teraz môže prísť o prácu a aj o život a nie len on ale aj Sasha. Nechcem aby sa im kôli mne niečo stalo, už len z jedného dôvodu : nezaslúžia si to! Aj za túto situáciu môžem ja. Od tých myšlienok, čo všetko by sa mohlo stať ak by toto zistil Tomov otec pán Hattlway, mám v hlave úplný chaos.  Počas môjho premýšľania mi padli oči na žltý , žiariví lístok. Podišla som k nemu aby som si ho prečítala.

Zistila som , že Sasha išla za Tomom do nemocnice. Rozhodla som sa  že zajdem za Rickom.

Zaklopala som na dvere. Z jeho izby sa ozvalo tiché ďaľej. Vstúpila som do izby. Sedel pri okne a pozeral sa von oknom z ktorého nebolo nič vidieť okrem tmavej noci bez hviezd.

" Rick, prosím že teto tvoj stav nie je kôli mne." pozrela som sa na neho no on sa na mňa ani len nepozrel.

" Ak ti to spravý radosť tak ani trocha nie." trocha pootočil hlavu a pozrel sa na mňa trocha z boku a zase odvratil zrak.

" Pozri ja tu nemusím bývať môžem ísť preč.." začala som ale on ma prerušil.

" Vážne ?" pozrel sa na mňa a nadvihol obočie," a kam by si chcela ísť mi ešte povedz.. Alebo sa budeš chcieť vrátiť ako minule ?!" trocha zvýšil hlas a rozhadzoval rukami.

" A čo ak áno ?" prekrížila som si ruky na prsiach a tiež zvýšila hlas.

Pristúpil bližšie ku mne: "A čo tam chceš robiť ? Nebodaj sa chceš nechať zabiť."

" Aby si vedel preto odtialto chcem odísť tam a naviac  hovoríš ako kebyže mi tuto smrť nehrozí." odfrkla som.

" Uhádla si, nehrozí. Lebo nikoho by ani len nenapadlo že si to ty." povedal už o trocha menej naštvane.

Nevedela som čo mu mám na toto povedať no potom som si spomenula na to že Sasha nie je doma. Neviem prečo som si práve na toto spomenula keď to bolo úplne od témy. No počas môjho uvažovania som si vôbec neuvedomila že Rick sa ku mne ešte viac priblížil. Dýchali sme spoločný vzduch a ja som pomaly zabúdala na to čo sa deje okolo nás. Všetko zmizlo Bola som tam len ja a on. Rukami sa dotkol mojej tváre a mnou prešla elektrina, pomaly sa naklonil a jeme ma pobozkal. Na chvíľu sa odtiahol no potom ma pobozkal. Spojil naše dychy v jedno bozkával ma vášnivo a jeho ruky mi zašli do vlasov. Ja som mu ruky dala okolo krku a potom som ich presunula to jeho havraních vlasov. Pomaly nám dochádzal vzduch tak sa odtiahol.

" Ja nedovolím aby ti ublížili." povedal a tuho ma objal.

Sashin pohľad

Bol tam Tomov otec. Nebolo to dvakrát príjemné stretnutie. No on si ma všimol hneď, ako som tam prišla a nevenoval mi veľmi príjemný pohľad. Jeho zelené oči ma doslova bodali nožmi. Pre lepší efekt skrčil čelo na ktorom sa mu objavili vrásky. Nebolo to nič príjemné. Premeriaval si ma a to sa mi vôbec nepáčilo.

" Takže vy ste tá slávna Sasha Evansová." spýtal sa dosť pre moje uši nepríjemným tónom. Už teraz viem že toto nedopadne dobre.

" Ehm áno to som ja." nźaujímavé bolo že som nebola ani trocha nervózna.

" Takže to kôli vám môj syn teraz bojuje o život a ja sa tu môžem ísť aj zblázniť. Len kôli tebe sme sa minule pohádali kôli tvojmu bratovi a aby toho nebolo málo kôli tebe ma neznáša a ak si myslíš že budeš ničiť môjho syna tak na to môžeš už teraz zabudnúť. Lebo ak áno tak ti spräčšieavím zo života ešte väčšie peklo aké máš teraz! " bol dosť nahnevaný a dal mi to poriadne vyžrať. Teraz som ďakovala bohu za moju flegmatickú povahu a to že ma nič len tak neurazí alebo nevyvedie z miery.

"Za prvé pán Hatlway my sme si nepotikali , za druhé to že sa predomňa hodil ako samovrah,prepáčte ja za to predsa nemôžem. A keď vás neznáša má na to asi dovôd", premerala som si ho teraz ja na oplátku " a väčšie peklo než mám teraz sa vám už nepodari vytvorit,to je smola však ?A za tretie,ja ho nenčím! Jasné? On za mnou doliezal a to nie je  moja vina, mali ste si ho viac strážiť." povedala som to celkom kludne. Bolo vidieť že sa to jeho otcovi moc nepáči. Od nervou sa otočil na päte a odišiel.

Chvíľu na to prišla sestrička a pustila k Tomovi do izby. Ležal na posteli , bledý ako stena. No lepšie povedané ako pár hodín pred smrťou. Tento pohľad na neho ma bolel , hlavne pri pomyslení na to že ja som tá ktorá to mala schytať nie on. Sadla som si na stoličku čo bola pri ňom. Vedela som že ma nepočuje no aj tak som sa mu začala prihovárať.

" Tom no tak nemôžeš ma tu nechať... Vzchop sa dýchaj, bojuj. Ja viem že si to nemal so mnou lahké no musíš uznať že ja s tebou tiež nie.  Mysli na niečo pekné no tak prosím bojuj... Tom nenechávaj ma tu prosím." Nedokázala som nič iné povedať. Len som tam tak sedela a pozerala som sa na neho. V tom stroj ktorý ukazoval jeho tep začal neustále pípať čo znamenalo že jeho srdce prestalo byť . Rýchlo som kričala na sestričku, doktorku alebo ja neviem koho kto bol na blízku. Slzy ktoré som mala na krajíčku sa mi teraz spustili. Vyviedli ma von i keď ja som sa chcela vrátiť a byť tam pri ňom ale dvaja doktori ma držali a nechceli pustiť bolo to ako z neakého zlého sna a dúfala som že sa každú chvílu preberiem a nič z tohoto sa nestalo no bohužial zostala s pocitom že zomrie kôli mne.

Nová časť je po dlhej dobe na svete :D ... Ak tu boli neaký fanúšikovia Toma prosím nezabite ma :D ... Takže dúfam že sa vám táto kapitola páčila a ďakujem vám za vaše volts a reads :33 Ste proste úžastný a keďže ako obvykle neviem čo povedať tak sa s vami lúčim :)

Byee :))