V objatí slobody

23 kapitola

Kijarin pohľad

Na druhý deň som sa prebudila na ostré slnečné lúče. Cítila som sa ako upír ktorý neznáša slnko. Ako som sa tak poprechádzala po celom dome som zistila že som doma sama. Tak som rýchlo upratala dom a rozhodla som sa že niečo navarím. Ano je to divné varenie som neznášala a aj neznášam ale nudím sa a nuda robí svoje.

Asi o hodinu keď som skončila s palacinkami prišla domov Sasha.

" Ahoj tuto to neako vonia. Nevedela som že vieš variť." povedala prekvapene Sasha.

" No čo to pripraviť viem." povedala som ľahostajne a potom dodala," Dáš si?"

" Jasné už si ani nepamätám kedy som jedla domáce palacinky." povedala a priam neuveriteľné ona sa na mňa usmiala.

Zobrala si tri palacinky ktoré natrela nutelou a dala si na ne šlahačku. Pustila sa do jedla. Bola som zvedavá ako ich ohodnotí.

" Boli výborné." pousmiala sa a potom povedala, " za ten rozhovor čo sme viedl minule sa ti ospravdelňujem lebo si sa dozvedela aj také veci ktoré boli z dobrého dôvodu pred tebou utajované."

" Vieš vlastne som sa ťa chcela spýtať o aký čip ide." týmto spôsobom som prešla priamo k veci i keď pôvodný plán bol hlavne nenápadne nech sa nič nedozvie a nech o tom začne sama rozprávať. No to by trvalo moc dlho a naviac by k tomu asi ani neprišlo.

" No k tomu čipu no to ani nie je čip skôr niečo ako pamäťová karta. Sú tam veľmi tajné súbory a podľa toho čo som počula že na ňom je, neviem či je to pravda, tak by mohol pomôcť veľa ľudom a toho najväčšieho hajzla dostať doživotne za mreže." pomaly ako to rozprávala sa tón jej hlasu zvyšoval no potom ho znižila a dodala" jediný človek ktorý mal vedieť kde je si ty."

"Za prvé čo si počula že tam je ? A za druhé škoda že neviem o čom rozprávaš o akom čipe či karte a absolútne netuším kde by mohol byť ja som pred pár dňami ani nevedela o jeho existencii." musím uznať že ma to štve možno som ho mala celý život pred nosom a nevedela som o tom.

" No vieš vtedy keď som bola u Toma cez noc nechcem sa k tomu moc vracať ale všimla som si u neho na stole papiere a ja som si ich tak trocha požičala a prečítala. Podľa všetkého sú tam zoznamy ľudí ktorých jeho otec podplatil, zabil, a všetky jeho kontakty vďaka ktorým získal peniaze a postavenie aké má teraz." povedala dosť s roztraseným hlasom no v tom sa zatvárila ako kebyže jej niečo teraz došlo.

" Takže kebyže sa tento čip dostane na verejnosť..." začala som a nedopovedala som no Sasha za mňa vetu dokončila.

" Kebyže sa to dostane na verejnosť jeho otec by skončil a rovnako aj ich firma a všetko čo vlastnia , jeho otec by sa dostal za mreže a možnože by ho čakal aj trest smrti a rodinám ľudí ktorých zabil by išlo nemalé odškodné." povedala a tým sa pozrela aj na mňa lebo vie že na tom zozname sú aj moji rodičia.

" Ale čo ak tie peniaze nechcem? Čo ak jediné čo chcem je to aby moj ročičia a môj strýko žil a to je nesplnitelné. Tuto nezáleží na výške odškodného lebo tie peniaze ti stratené osoby nevrátia." cítila som ako sa vo mne prebudil pocit hnevu na Tomoveho otca ktorý mi zabil celú rodinu ktorú som mala.

" Viem aký je to pocit prísť o rodinu a podľa mňa pre toho istého človeka ako ty." v tomto jedinom sa dokážeme obidve pochopiť. Aspom v niečom i keď je to hrozné že práve pri takejto smutnej veci.

" Ako moc bláznivý nápad by bol prehľadať môj bývalí dom v osade ?" spýtala som sa a nadvilha obočie.

" Podľa toho či ťa omrzel život lebo tá osada je strážená 24 hodín denne kôli tomu že oni čakajú že sa tam vrátiš. Podľa nich žiješ niekde v lese a veria že ťa raz niečo prinúti vrátiť sa." teraz mi úplne celú situáciu vysvetlila. Práve v tom prišiel Rick a ani jedna z nás to pred ním nechcela riešiť tak sme stíchli.

" Nebodaj ste ma zase ohovárali." zasmial sa Rick keď počul ako sme zmĺkli.

" No jasné nemám nič lepšie na práci len riešiť svojho dokonalého bratčeka." odfrkla a naznačila rukami úvodovky nad slovom " dokonalého". Potom dodala. " Tak vážený a milý ja vás opúšťam a nečakajte ma." vstala a zachvíľku jej nebolo.

Sashin pohľad

Prišla som do nemocnice kde ma sestrička už automaticky poslala na JIS-ku. Musela som tam ešte pár minút počkať no nakoniec ma pustili k nemu do izby. Mal už o niečo lepšiu farbu a nevyzeral ako tie štyri steny okolo neho. Všimla som si ako pomaly otvoril oči a pozrel sa na mňa. Samozrejme že musel hodiť ten svoj samoľúby úškrn. No pre tento krát som si tú poznámku k tomu odpustila. Bola som rada že je nažive a práve teraz dýcha a pozerá sa na mňa. Musím sa priznať že časť mňa sa mu chcela hodiť okolo krku a nemyslím to tak že by som ho chcela zaškrtiť, a časť mňa si zase za tieto myšlienky nadávala.

" Ako je možné že sa preberiem a hneď vidím teba. Kebyže nie som v nemocnici tak by som povedal že som v nebi." ach ešte len otvorý ústa a nemôže si niečo podobné odpustiť. Toto len tak nenechám.

" Kebyže viem že mi povieš takúto poznámku by som ťa odpojila hneď na začiatku od prístrojov." musela som sa diabolsky zasmiať. I keď v skutočnosti by som to nikdy nespravila.

" Je ti niečo na smiech?" spýtal sa ma s nadvihutým obočím a potom sa zasmial aj on.

" Ano je." smiala som sa ďalej a keď som nabrala trocha vzduchu som povedala" ide ti o život a ty sa cítiš ako v nebi s názvom nemocnica."

" Inak keď už si pri tom umieraní čo ma tak vštci doktori sledujú. Včera akoby nič a dnes dobre že každú minútu pri mne nie sú." on si zo včerajška nič nepamätá ? A oni mu to ani nepovedali. Typickí doktori. No zase na druhú stranu asi ho nechcú vystrašiť.

" Čo všetko si pamätáš zo včerajška ?" spýtala som sa nenápadne.

" Pamätám si len tvoj hlas ako mi hovoril že ťa tu nemôžem nechať že musím žiť a potom nič. Až ráno keď som sa prebral a 5 doktorov stálo nad mojou posteľou. Ako nie že by mi vadila pozornosť ale toto bolo fakt divné." uchechtol sa. Čo mu to dali za lieky keď ma ku všetkému neakú poznámku.

" To som nepovedala!" protestovala som aj keď som vedela že má pravdu," To ti už načisto tie lieky zničili aj posledné mozgové bunky ktoré si mal keď takéto veci vravíš?" povedala som s ióniou aj údivom zároveň.

" Aspom v tomto mi neklam toto je jedniné čo som si istý že je pravda." povedal a jemne sa uškrnul. Do riti ako to môže vedieť prečo si proste nemôže myslieť že to bol sen ?

" To sa ti určite snívalo." utvrdzovala som túto myšlienku" a naviac ja som tu aj tak nebola lebo tvoj otec mi to zakázal." povedala som mu tak napoly pravdu že mi to zakázal a teraz som si spravila aliby že sa mu to iba snívalo.

" Takže ty si teraz tu aj keď ti to môj otec zakázal? Nie si tak trocha rebel?" povedal a vybuchol do obrovského smiechu.

" Zopakuj to!" vyštekla som a zamračila sa. Toto jedna z vecí mi človek povedať nemôže.

" Čo je to s tebou ?" nadvihol nechápavo obočie.

"Akým právom mi hovoríš rebel?!"

" Čo ja viem už len preto že žijeme v slobodnej zemi a porušuješ pravidlá môjho v úvodzovkách " úžastného" otca ?" nadvihol obočie a povedal to trocha s opytovacím tónom.

" Ty..ty.." chcela som niečo povedať no už som to nevydržala a vybuchla do smiechu," ty si si vážne myslel že som sa urazila? Kebyže teraz vidíš ten svoj výraz to je pohľad." povedala som a zamiala som sa ešte viac. Po chvíli keď sa spamätal čo som mu spravila sa začal smiať aj on.

Nová časť je na svete :D Dúfam že sa vám páčila :) ... Chcela by som sa vám poďakovať za 430+reads ani neviete ako ma to vie potešiť :333 Bola by som rada ak by ste mi napísali váš názor na príbeh čo by ste poprípade zmenili a pod. :D :3 ... A neviem čo vám mám ďaľej povedať ( ako ste si mohli všimnúť niesom moc ukecaný človek :D ) takže sa s vami lúčim

byee :)