Nerozdeliteľné

Kapitola 1

Izzy

Vo videohre si obtiažnosť nastavíme my sami, alebo systém. Dá sa život prirovnať k videohre? Istým spôsobom je to tak, akurát tu máme len jednu jedinú šancu splniť úlohu, ktorú nám systém (v tomto prípade osud) zadal. A bola by to nuda, keby všetko išlo ako po masle, je tak? No a tu prichádzajú na scénu komplikácie, ktoré si občas spôsobíme sami a občas nám ich naservíruje samotný osud. A kto naservíroval komplikácie mne a mojej sestre?

Svoj život som si neskomplikovala sama. Mne aj mojej sestre ho skomplikovali rodičia.

„Musíte sa pobaliť ešte dnes!" vyštekla na mňa Elle. Prevŕtala ma pohľadom.

Elle pracuje v detskom domove.

Už viete o čom hovorím? Ja aj moja sestra sme vyrastali v detskom domove. Nikto nás nechcel adoptovať z jedného dôvodu – všetci chceli len jedno dieťa a o dve sestry nikto nemal záujem. Je nutné dodať, že ja a moja sestra sme dvojčatá. Jednovaječné dvojčatá.

Človek by si povedal, že je to skvelé, ale to je omyl. Ešte som nenašla ani jednu jedinú výhodu. V decáku nás vždy obliekali rovnako. Mňa aj Lizzy. Dnešným dňom to ale končí. Dnešným dňom sa stanem jedinečnou osobou a nie kópiou mojej sestry.

„Isabella, neželaj si ma, ak do piatich minút nebudeš pobalená!" neprestávala dotierať. Trepla som topánkami, ktoré som práve tlačila medzi kozmetickú taštičku a džínsy. Škoda, že sa kufor nemôže zväčšiť do potrebných rozmerov. Vzhliadla som od topánok a zadívala som sa jej presne do očí.

„Elle, ver mi, že sa chcem dostať odtiaľto čo najrýchlejšie, ale ten kufor nejde zavrieť." Ešte raz som buchla po topánkach. Konečne zapadli a ja som horko ťažko zazipsovala kufor.

„Vždy si mala nejaké výhovorky."

Zavrčala som. Áno, vďaka opatrovateľkám a tomuto domovu máme výchovu, mali sme kde zostať a neboli sme hladné, ale tým tieto výhody končia. V škole sa na mňa aj na Lizzy vždy ostatné decká pozerali, akoby sme boli niečo menej, len preto, že sme nevyrastali s rodičmi.

„Och, toto tu nechali vaši rodičia, keď vás sem pred osemnástimi rokmi priviezli," Elle mi do ruky vtlačila bielu obálku, ktorá bola od niečoho umazaná.

Zdvihla som obočie. Obálka bola naozaj v zlom stave.

„Ty poznáš našich rodičov?" pípla Lizzy. Pred ňou stál rovnaký kufor, ako som mala ja, no zavrela ho omnoho ľahšie. Asi to bude tým, že všetky prkotiny som natlačila do svojho kufru. Dívala sa na Elle a čakala na odpoveď.

Ani ja, ani ona si rodičov nepamätáme. Doniesli nás sem keď sme mali len niekoľko týždňov. Keď som vyrástla, začalo ma zaujímať kto vlastne sú, ale opatrovateľky mali málo informácií. Prestriedalo sa ich tu niekoľko. Za tie roky hádam aj dvadsať.

Elle tu vydržala najdlhšie, ale ani ona tu nie je tak dlho, aby vedela niečo viac o našich rodičoch.

Vypytovala som sa na nich, ale vždy som dostala rovnakú odpoveď – nechali nás tu, lebo necítili, že by nám mohli dať všetko čo potrebujeme, alebo presnejšie nám to nechceli dať. To si myslím ja. Prečo by sa nás inak vzdávali?

Mysleli si, že toto bude lepšia alternatíva? Nie, kdeže, to sa splietli. Radšej by som žila pod stanom, ale mala by som rodičov. V škole na rodinných akciách som ostatným vždy závidela. Každý tam mal mamu, alebo otca, ktorí na nich hľadeli, akoby boli ich celý svet. Na mňa sa tak nikto nikdy nepozrel.

Stačil by mi aj jeden rodič, ale potrebovala som cítiť rodičovskú lásku a to, že ma niekto bezpodmienečne miluje.

Na niektorých opatrovateľkách som videla, že mňa aj Lizzy majú veľmi radi, ale nebolo to to isté. Neboli sme pre ne viac, ako práca.