Nerozdeliteľné

Kapitola 25

Alison Uptonová

(Deň pred Vďakyvzdaním)

Po vyučovaní som si nechala dievčatá zavolať do riaditeľne. Evan sa stále nerozhodol, no dohodli sme sa aspoň na niečom. Som zvedavá, ako dievčatá príjmu návrh, ktorý pre ne mám. Zaklopali na dvere, pozvala som ich ďalej.

Už som sa naučila rozpoznať, ktorá je ktorá. Ich štýl obliekania sa nelíšil až tak veľmi, dokonca som si všimla, že si požičiavajú oblečenie, podľa toho sa to dá ťažko rozpoznať, no našla som iné finty na to, ako zistiť, ktorá je ktorá.

Prvá pomôcka je to, že Izzy má tetovanie, no keď má dlhý rukáv, je to ťažšie. Ďalšia odlišnosť sú ich vlasy. Izzy nosí rozpustené vlasy naozaj málokedy, preto viem, že tá s voľne padajúcimi vlasmi na plecia je Lizzy. A nakoniec prstienky, ktoré na sebe majú každý deň. Izzy ho nosí na pravej ruke, zatiaľ čo Lizzy na ľavej.

Odvtedy čo nastúpili na školu už ubehlo viac, ako dva mesiace, takže som mala dosť času naučiť sa rozoznať ich. Evan tu bol odvtedy len pár krát a aj tak ich nikdy nerozoznal. Od večere, keď sa u nás stavila Lizzy sme ani s jednou z nich neboli ja a Evan inde, ako v škole. Dodržali sme sľub, ktorý sme dali Lizzy. Držali sme sa od Izzy čo najďalej. S Lizzy som sa občas cez prestávku porozprávala, no nemohla som to robiť často, aby to nebolo podozrivé. Teraz je však načase, aby sme sa opäť o kúsok posunuli a na to poslúži práve tento návrh.

Obe sa usadili. Izzy sa mračila a Lizzy sa nervózne hrala s vlasmi.

„Dievčatá, mám pre vás jeden návrh," začala som. Obe zdvihli pohľady a venovali mi plnú pozornosť. Čo sa Izzy týka, prekvapilo ma to, no možno za tie dva mesiace začala inak rozmýšľať, alebo sa jej mienka o mne a Evanovi trochu zlepšila.

„Do toho," povzbudila ma Lizzy, aby som začala rozprávať.

„Najskôr by som rada vedela, ako to máš ty Izzy," uprela som skúmavý pohľad na dcéru, ktorá ma nemá veľmi v láske.

„Myslíš tým, že chceš vedieť, či sa niečo zmenilo?"

Prikývla som.

Izzy

Čo sa zmenilo? Musím povedať, že som nečakala, že sa to vyvinie tak, ako sa to vyvinulo.

„Škola sa mi veľmi páči," priznala som. Viditeľne sa uvoľnila.

„Vyhovuje ti odstup?" Nad touto otázkou som sa musela pousmiať. Áno, naozaj sa mi páči, že na nás netlačí ani jeden z nich.

„Áno, páči sa mi, že na nás netlačíte," priznala som.

„Ďakujem, že si úprimná," usmiala sa.

„Je to pre mňa ťažké, pochop, po osemnástich rokoch sa mi do života vrátili rodičia a ja neviem aký postoj mám zaujať."

„Samozrejme, tomu rozumiem."

„Len chcem povedať, že už ste pre mňa s Evanom znesiteľnejší," priznala som po chvíľke uvažovania, či jej to mám povedať.

„Izzy, ani si nevieš predstaviť, ako rada to počujem."

V najbližšej dobe sa im neplánujem hádzať okolo krku, oslovovať ich „mami" ani „oci", no naozaj sa na nich toľko nehnevám. Samozrejme, hnev tu stále je, no o kúsoček menší.

„Tak, aký máš pre nás návrh?" vyzvedala Lizzy. Aj ja som bola zvedavá, no neplánovala som to dať najavo.

„Chceli by sme vás s Evanom pozvať na Vďakyvzdanie na večeru," oznámila.