Nerozdeliteľné

Kapitola 5

Lizzy

Musím uznať, že to tetovanie naozaj nebolo také strašné. Cestou domov som na to aj zabudla. Stále som sledovala cestu, lebo stratiť sa dá naozaj ľahko. Opäť sa mnou prehnala vlna nadšenia. Stačil jediný pohľad na bytovku, kde sme bývali a ja som mala druhé Vianoce. Pre niektorých to bola samozrejmosť, že majú vlastný byt, no pre mňa a Izzy to bola vzácnosť.

Jediné čo chýba k dokonalosti je zistiť, či nás prijali na školu a či sme dostali štipendium. Už za nami bola polovica letných prázdnin. Buď sa niečo pokazilo, alebo to má táto súkromná škola inak. Nečudovala by som sa. Dokonca aj školský rok sa začína v iný deň. Na našej starej škole sa začínalo učiť už na začiatku augusta. Tu to bude až začiatkom septembra.

Izzy išla pre istotu skontrolovať schránku a ja som nervózne prešľapovala z nohy na nohu.

„Stále nič," vzdychla si. Tak sme teda vstúpili do bytovky.

Doma sme oblečenie hodili do kúpeľne na kopu. Ani jednej z nás domáce práce veľmi neučarovali, no raz sa to spraviť musí, inak budeme chodiť v županoch. To by sme si v škole asi veľa nových priateľov nenašli.

„Prosím ťa, keď to budeš prať nezmiešaj biele a farebné veci dohromady," upozornila som Izzy. Prekvapene sa zvrtla a prevŕtala ma pohľadom.

„Kto povedal, že budem prať ja?" zasmiala sa ironicky.

„Chceš radšej vysávať?"

„Vravela si, že nemiešať? Idem sa do toho pustiť."

Musela som sa zasmiať. Izzy nenávidí vysávanie. V detskom domove sme našim vychovávateľkám pomáhali a Izzy trucovala vždy, keď jej do rúk strčili vysávač. Vždy odula spodnú peru a tvárila sa, že bude plakať. Vychovávateľky jej na to nikdy neskočili.

Zobudilo ma zvonenie zvončeka. Ledva som rozlepila oči.

„Elizabeth, choď otvoriť," skríkla z vedľajšej izby moja lenivá sestra. Izzy mi vraví Elizabeth len v prípadoch, keď niečo myslí naozaj vážne. A dlžím jej to, keďže mi včera oprala oblečenie. S nevôľou som sa vyhrabala z postele. Obliekla som si župan a vpustila neznámeho do bytovky. Čakala som pri otvorených dverách.

Zrazu sa na schodoch objavil poštár. Keď som zbadala dva veľké listy, ktoré mal zastrčené pod pazuchou srdce mi vynechalo úder. Dobre som vedela čo sa v nich skrýva.

Rýchlo som podpísala potrebné papiere o pre;vzatí pošty a ponáhľala som sa k Izzy do izby. Asi som sa ponáhľala príliš, lebo som nestihla otvoriť dvere a narazila som si nos. Ušla mi jedna nadávka. Spoza dvier sa ozval hlasný rehot. Nič nepoteší človeka tak, ako keď si jeho sestra narazí nos, nemám pravdu? Prevrátila som oči. Škodoradosť je najlepšia radosť.

„Bavíš sa?" vyplazila som jej jazyk.

„Hej, hej."

„Prišli tie listy," zdvihla som ruku a ukázala jej obálky, ktoré som skrývala za chrbtom. V tom momente jej úsmev nahradil ustarostený výraz.

„Ukáž," natiahla sa za obálkou so svojim menom.

Rýchlo roztrhla obálku, až som sa zľakla, že zničila aj list vo vnútri. Mne to išlo trochu pomalšie, keďže som si jednou rukou pridŕžala pod nosom vreckovku, aby som zastavila krvácanie z nosa.

Bojovala som s listom, nakoniec ho musela vybrať Izzy, inak by som ho roztrhla.

Izzy si čítala svoj list a ja som pozorne sledovala výraz jej tváre. Nedokázala som z neho nič vyčítať.