Nerozdeliteľné

Kapitola 9

Izzy

Mrzelo ma, že som v tom Lizzy nechala samú, ale naozaj som meškala. Zaprisahala som sa, že už budem chodiť autobusom, ale ten svoj som zmeškala, tak som proti svojmu presvedčeniu zavolala taxík.

Podarilo sa mi prísť len minútu pred začiatkom pracovnej zmeny.

„Ideš neskoro," žmurkol na mňa čašník. Vlasy mal čierne ako uhlie, oči modré ako smaragd a na nose mal niekoľko pieh. Milo sa na mňa usmial, až som sa musela v duchu okríknuť, aby som naňho prestala čučať.

„Zdržala ma sestra," vyhovorila som sa.

„Hlavne, že si tu, lebo sám to dnes nezvládnem."

„A kde je tá predavačka čo tu bola predtým?"

„Striedajú sa tu tri, musíš byť konkrétnejšia."

Opísala som mu predavačku, ktorá mi dohodla pohovor. „Tá podala výpoveď asi pred týždňom," odvetil.

„Čože?"

„Majiteľov syn na ňu vyletel, lebo mu horúcou kávou obliala úplne nové hodinky."

„Typujem, že nestáli desať dolárov, však?"

„Pýtal som sa ho, vravel niečo o štyroch tisícoch."

„Tak to je nehorázna suma, no podľa toho, koľko toho jeho otec vlastní si môže dovoliť kúpiť ďalšie," usúdila som.

„To určite môže."

„A nám dnes nebude pomáhať žiadna predavačka?"

„Majiteľ povedal, že si vystačíme sami. A ešte by som rád vedel, ako ťa mám oslovovať."

„Ja som Isabella. A ty?"

„Ja som Alec a vzadu v kuchyni je ešte kuchár, ktorý pripravuje menšie zákusky."

„Nie je to skôr pekár?"

„Alebo pekár, ako chceš. A ak sa môžem spýtať, nemala by si ešte chodiť do školy?"

„Mala, ale sekla som s ňou," zaklamala som. „A ty?"

„Ja som strednú doštudoval minulý rok a teraz si šetrím na vysokú."

„Menej rozprávať, viac pracovať hrdličky!" ozvalo sa z kuchyne.

„To je ten pekár o ktorom som ti vravel, už má niečo po tridsiatke, volá sa Tony."

„Asi by sme naozaj mali začať pracovať," usúdila som.

Prehodila som ceduľku na dverách tak, aby oznamovala, že máme otvorené.

Zo skrine, ktorú mi ukázal Alec som vybrala vankúše a začala som ich rozkladať na stoličky, ktoré boli vonku na terase.

„Ešte utri tie stoly!" pripomenul mi Alec, keď som si sadla a myslela si, že mám hotovo, až kým neprídu zákazníci.

„Sakra, zabudla som," priznala som.

Počas doobedia išlo všetko hladko. Alec ma naučil robiť s luxusným kávovarom, ukázal mi kde nájdem šálky a poháre, naučil ma čapovať pivo a precvičila som si aj nosenie tácky, pretože som už vyšla z cviku.

„Je to tu vždy také nadraté?" zaujímalo ma. Na obed bola kaviareň na prasknutie.

„Hlavne v pondelky a piatky a samozrejme víkendy."

„Robíme aj cez víkendy?" Táto informácia pánovi Jensenovi nejako vyfučala z hlavy, alebo sa mu zdala nepodstatná, lebo na pohovore nič také nespomínal.