Nerozdeliteľné

Kapitola 13

Alison Uptonová

Len čo skončilo vyučovanie zavolala som Evanovi. Musel porušiť všetky dopravné predpisy, pretože sa pred školu zastavil za desať minút a to je v tomto meste plnom kolón takmer nemožné.

„Nasadaj," žmurkol na mňa.

„Som nervózna," priznala som.

Chápavo sa na mňa pozrel a stisol mi ruku. „Všetko dobre dopadne miláčik, uvidíš," utešoval ma.

Snažila som sa nahovoriť si, že aj keby to neboli naše dve dievčatá nič sa nedeje, budeme mať ešte kopu príležitostí na to, aby sme ich vyhľadali. A možno oni vyhľadajú nás.

Ani takéto teórie moje nádeje síce neznižovali, no cítila som sa potom lepšie. S Evanom sme sa vtedy rozhodli spolu a spojilo nás to ešte viac. Od tej doby sme si boli bližší, pretože nás spájal podobný zármutok.

Po čase sme na to nie že zabudli, ale odosobnili sme sa od toho. Obaja sme si stále opakovali, že dievčatá si adoptoval niekto, kto im mohol dať poriadny domov, a nie malý jednoizbový byt, v ktorom bola pleseň a zatekalo doň.

V tom čase sme obaja ešte len študovali na vysokej. Ja som kvôli tehotenstvu štúdium prerušila, no Evan právo študoval naďalej. Boli sme mladí a nevedeli sme čo máme robiť. Stále sa neviem rozhodnúť či to, že sme dievčatá dali do domova bolo naše najlepšie (vzhľadom pre ne), alebo najhoršie (vzhľadom pre nás aj pre ne) rozhodnutie.

Evan sa zamestnal v jednej právnickej firme a popri tom študoval ešte obchodnú vysokú školu. Po jej vyštudovaní založil vlastnú firmu a ja som sa vrátila na vysokú. Evan postupne firmu rozširoval a nakoniec ich založil hneď niekoľko, plus vlastní firmu, ktorá šije veľmi luxusné obleky. Vždy má oblek na mieru, ktorý krásne obopína jeho postavu.

Po vyštudovaní vysokej som začala so stavbou tejto školy. Vedela som, že práca v školstve ma bude baviť, no potrebovala som, aby sa mi tie peniaze vrátili naspäť a aj si niečo zarobiť. Momentálne moja súkromná škola patrí medzi najlepšie stredné školy nie len v Kalifornii, ale aj v celých štátoch.

Evan mi pomohol vybaviť všetko čo sa týka práva a zákonov, bola to tímová práca. Po čase som si mohla dovoliť udeliť aj niekoľko štipendií, pretože sa mi darilo nadmieru dobre.

Nikdy som ale nebola úplne spokojná a to preto, že moje dve dievčatká sme od nás dobrovoľne odlúčili v nádeji, že im niekto dá lepší domov a výchovu ako mi dvaja.

Z mojich úvah ma vytrhlo až pohladenie po predlaktí od Evana. Vzhliadla som od svojich nôh cez okno auta. Stáli sme pred detským domovom, kde sa to všetko začalo, alebo skôr skončilo.

„Zvládneme to," Evan mi venoval jeden zo svojich zamilovaných pohľadov.

Držiac sa za ruky sme zazvonili na zvonček na bráne. V napätí sme čakali. Detský domov za tých osemnásť rokov trochu schátral, omietka bola vyblednutá, na niektorých miestach sa zlupovala dole.

„Pomôžem vám nejako?" vo dverách sa zjavila jedna mladučká vychovávateľka. Tá tu určite nepracovala, keď sme sem dievčatá doniesli. Vtedy určite chodila na základnú školu, alebo dokonca do škôlky.

„Dobrý deň, hľadáme dve dievčatá, je možné, že tu ešte stále sú?" spýtala som sa s nádejou. Nevedela som, či by ma viac potešilo keby tu boli, alebo keby mali vlastný domov.

„Závisí od toho, ktoré dve dievčatá hľadáte. A ja tu robím zhruba týždeň, takže si mená ešte veľmi nepamätám, ale zavolám vám sem kolegyňu."