Nerozdeliteľné

Kapitola 19

Lizzy

Len čo naši rodičia odišli, počkala som, kým ich nebudem vidieť nasadať do auta a len čo starosta naštartoval, otočila som sa na svoju sestru.
„Zbláznila si sa?!" zvreskla som. „Donútila si ma, aby som v tvojom mene odmietla štipendium. O čo ti ide? Mohla si chodiť na rovnakú školu ako ja, nie, mohla si chodiť na naozajstnú školu, nie len na tú, ktorá sa mi narýchlo zrodila vhlave, aby som nás neprezradila."
„Ja nebudem blízko pri takýchto otrasných klamároch. Vieš si predstaviť ten šok čo som zažila? Vieš si predstaviť, koľko emócií mnou v tej chvíli lomcovalo? Nebola si tam, nezažila si to."
„Myslíš si, že keď som ich tu pred domom zbadala, bola som pokojná? Nevidela si moju reakciu? Aj pre mňa to bol šok, akurát voči nim nie som taká zatrpknutá. Ja sa s tým dokážem časom vyrovnať, ale ty? Naozaj netuším. A vieš čo je najhoršie? To, že si myslia, že ty si ja. Kvôli tvojmu hlúpemu chovaniu ma budú považovať za hulváta, ktorý je drzý a po každom len šteká."
„Nevšimla si si, že nás nerozoznali ani vtedy, keď sme boli úplne inak oblečené? Na tej hlúpej večeri, kam kvôli tebe pôjdem sa im predstavíme našimi normálnymi menami a nevšimnú si najmenší rozdiel."

Alison Uptonová

Bol piatok. Dnes večer sa malo o všetkom rozhodnúť. Celý deň som sa nesústredila. Niektoré dôležité dokumenty som musela čítať trikrát . Popri práci som bola vždy mysľou pri dievčatách. Ako je možné, že som si nevšimla, že moji finanční poradcovia schválili štipendium len jednému z dievčat? A čo je horšie, ako som si mohla nevšimnúť, že sa mi o štipendium hlásia dvojčatá, dokonca moje dvojčatá.
Evan vedľa mňa včera v noci pokojne spal, ale ja som nezažmúrila oči ani na minútu. Stále mi nešlo do hlavy, ako dievčatá vymysleli také riešenie. Bolo to pre ne určite ťažké.
Ozvalo sa nesmelé zaklopanie na dvere. Pred hodinou som si nechala zavolať Lizzy. Je mi ľúto, že Izzy štipendium odmietla.
„Ďalej!"
Do kancelárie vstúpila moja mladšia verzia. To so sebou prináša ďalšiu otázku: Ako som si mohla nevšimnúť, že sa to dievča na mňa tak podobá?
„Poď, sadni si," ukázala som na stoličku.
Sadla si, nervózne sa pomrvila.
„Chcela by..."
„Len som..." povedali sme naraz. Lizzy sa usmiala. Dnes bola krotká, akoby to ani nebola ona.
„Začni teda ty," vyzvala som ju.
„Chcela by som sa ospravedlniť za svoje správanie. Mrzí ma to, ako som sa včera správala, ale obe ste nás pripravili. Ja som vás chcela vyhľadať, ale sľúbila som Izzy, že poza jej chrbát to nespravím. Mrzí ma, že to takto poviem, ale neznáša vás. Síce použila trochu prudšie slová, ale to sa tu nehodí. Ja som ochotná vám odpustiť, ak mi dáte dobrý dôvod. U Izzy sa budete musieť snažiť viac, ak sa vám to vôbec niekedy podarí."
Cítila som, že sa mi lámalo srdce. Čo sme to s Evanom urobili? Sme strašní ľudia.
„Ale Izzy včera nevyzerala, že by nás chcela nenávidieť, predsa nás pozvala ďalej."
„Viem, lenže Izzy je komplikovaná osoba a včera bola v šoku. Večer sa riadne nahnevala, že sme súhlasili s tou večerou, ale presvedčila som ju."
Do očí sa mi tisli slzy.
„Nechcela som vás rozplakať," hlesla Lizzy.
„To je v poriadku. Zavolala som si ťa sem, lebo som ti chcela dať adresu reštaurácie, kde sa dnes večer stretneme. Včera sme vám to zabudli povedať."
Podala som jej papierik. Schovala si ho za kryt svojho telefónu.
„Vidíme sa večer," odvetila, na tvári mala smutný úsmev.
Za tento týždeň sa ich život obrátil hore nohami. Nemôžeme na ne s Evanom tlačiť.
Dúfam len, že sa to urovná. Bez svojich dcér som žila osemnásť rokov. Nemôžem dopustiť, aby to tak pokračovalo ďalej. Som ochotná spraviť čokoľvek, len aby som ich mala naspäť pri sebe. Stačilo by mi, keby nás brali ako priateľov, ako čokoľvek, len nie ako tých, ktorí sa ich vzdali.
Urobím všetko, čo je v mojich silách, len aby sa naše vzťahy napravili. Viem, že nikdy nebudú stopercentné

Lizzy

Obliekla som si tie bledomodré šaty s čipkou, ktoré som si kúpila v deň našich veľkých nákupov. Na prstenníku som mala prsteň s perličkou, rovnaký ako mala aj Izzy. Obula som si krémové lodičky a do ruky som zobrala kabelku v rovnakej farbe.
Molly na mňa upierala svoje obrovské oči a prosila ma, aby som ju vzala so sebou.
„Dnes nie slečinka," usmiala som sa a poškrabkala ju za ušami.
„Izzy, už máme len desať minút. Čo ti toľko trvá?"
„Idem, idem, len Polly mi niekam schovala topánku."
Rozosmiala som sa. Izzy samozrejme vzdorovala. Chrstla mi to do tváre len čo som sa vrátila zo školy. Našťastie ju nenahnevalo to, že som jej prezradila, že som naše správanie dala na pravú mieru (čo je pri Izzy dosť otázne, mohlo by to byť aj lepšie). Vinu som zvalila na šok.
„Už ju mám," zvolala.
Vyšla z izby. Mala oblečené krvavočervené minišaty. Na nohách mala slávne čierne lodičky s červenou podrážkou, prstenníku rovnaký prsteň ako ja. Zatiaľ čo ja som si vlasy nechala spadať na plecia v prirodzených vlnách, Izzy mala vlasy vyčesané do uhladeného drdola, neodstával jej jediný vlások. Ja som mala jemný mejkap, bledoružový rúž a bledohnedé očné tiene. Izzy si viečka prešla očnou linkou, spravila si dymové líčenie a na perách mala rúž rovnakej farby, ako boli jej šaty.
„Wow, vieš, že nejdeme na diskotéku, však?"
„Viem," zazrela na mňa.
„Sme pripravené vyraziť?"
„Áno."
Nastúpili sme do taxíka.
„Dnes sa mi zdáš omnoho pokojnejšia," poznamenala som. Nebola to ani tak pravda, ako skôr pokus o to, aby sa správala pokojnejšie.