Nerozdeliteľné

Kapitola 22

Izzy

Lizzy zavrela dvere na byte a mňa tu nechala aj s mojimi pochybami. Papierik s telefónnym číslom ležal uprostred kuchynského stola. Držala som sa od neho čo najďalej.

Rozbzučal sa mi v ruke telefón. Tak ma to vyľakalo, že som ho hodila cez celý byt a pristál na gauči.

Telefón sa rozzvonil opäť. Len čo zvonenie prestalo, začalo sa ďalšie kolo a takto to išlo dookola. Už mi dochádzali nervy. Nakoniec som sa rozhodla to zdvihnúť.

Uľavilo sa mi, keď sa na displeji neobjavilo Lizzyno meno. Opäť by ma len presviedčala. Namiesto toho tam bolo meno Alec.

„Počúvam," ozvala som sa.

„Včera si nebola v práci."

„Áno, viem," odvetila som pobavene.

„Šéf vravel, že si to máš vynahradiť dnes."

„Mrzí ma to, ale dnes to nepôjde."

„Potom máš ešte jednu možnosť a to zobrať si nočnú na budúcu sobotu."

„To mi vyhovuje viac."

„Fajn, drž sa."

Ukončila som hovor. Pohľad mi opäť padol na papierik v strede kuchynského. Podišla som bližšie a vzala ho medzi prsty. Čo môžem stratiť? Možno tak dôstojnosť, keďže som sa zaprisahala, že do tej školy už nikdy nevstúpim. No na druhej strane sa bez maturity nedostanem na vysokú.

Došľaka, hádam sa tu sama so sebou. Keby ma teraz niekto videl, myslel by si, že som blázon. Pevne som stisla telefón a naťukala som Alisonino číslo.

Na prvý raz to nezdvihla. To sa opakovalo aj druhý raz. Na tretí pokus to zdvihla tesne pred koncom vyzváňania.

„Alison Uptonová, prosím."

„Hmm..." naozaj netuším, ako mám začať.

„Prepáčte, ale potrebujem pracovať, takže ak sa..."

„To som ja," vyhŕkla som.

Na druhej strane sa nikto neozval.

Alison Uptonová

Len čo som počula tie tri slová, telefón mi vypadol z ruky.

Našťastie sa nerozbil. Rýchlo som sa poň zohla a opäť si ho priložila k uchu.

Triasli sa mi ruky, v očiach ma pálili slzy. Je možné, aby to bola Izzy?

„Haló? Počujeme sa?" ozvalo sa.

„Áno, áno, som tu," odvetila som rýchlo.

„Ja... hmm, prijímam to štipendium."

Zhlboka som sa nadýchla. Očividne to mne ani Evanovi uľahčovať nebude a keby videla, ako ma tento fakt potešil, svoj súhlas by stiahla. Musela som sa upokojiť, aby som ju nevyplašila.

„Som rada, že si sa rozhodla takto," povedala som najpokojnejšie, ako som vedela a snažila som sa, aby sa mi netriasol hlas.

„Fajn, vidíme sa v pondelok," oznámila a zložila.

Musela som sa posadiť.

Zvalila som sa na gauč. Náš pes okamžite vycítil, že som rozrušená. Ľahol si vedľa mňa a hoci má zákaz vyskakovať na gauč, neposlala som ho preč.

„Je ti zle?" staral sa Evan, ktorý sa práve vrátil z pracovnej porady.

„Nie, som v poriadku."