Nerozdeliteľné

Kapitola 8

Lizzy

O mesiac neskôr (začiatok školského roka)

Do školy nemusíme nosiť uniformy. Najskôr som to pokladala za veľké plus, ale teraz? Stála som pred otvorenou skriňou a tápala, čo si mám obliecť. Izzy dnes nastupuje do práce a má to ľahšie. Dostala jednoduchú požiadavku čo si má obliecť: uniformu, ktorú si bola vyzdvihnúť deň po pohovore.

„V prvý deň by si nemala meškať," upozornila ma.

„Mám problém," hlesla som.

„Áno, neprídeš načas," odbila ma.

„To nemyslím," opáčila som.

„Prosím ťa, vezmi si nejakú sukňu, alebo šaty a máš vybavené. Naozaj to takýmto tempom nestihneš."

„Potrebujem spraviť dobrý prvý dojem."

„Ten spravíš, keď prídeš načas," zopakovala.

„Nemôžeš mi pomôcť? Týka sa to aj teba, pokiaľ viem. Zajtra ideš do školy ty."

„Na rozdiel od teba chcem prísť načas. Verím, že sa dokážeš rozhodnúť. Maj sa," vysypala zo seba a už jej nebolo.

No mohla mi toto spraviť? Dobre vie, ako ma takéto nové situácie desia.

Po ďalších desiatich minútach zabitého času som sa konečne prezliekla z pyžama a so svojou voľbou som bola celkom spokojná.

Obliekla som si bledoružové letné šaty, siahali mi tesne pod kolená, na prste som mala prsteň s perličkou, ktorý mi dala Izzy, na krku náhrdelník s príveskom motýľa a obula som si tie isté sandále, ako som mala vtedy, keď sme boli pre šteniatka.

To mi pripomína, že im Izzy zabudla dať raňajky. Rýchlo som do misiek nasypala správne množstvo granúl, doplnila vodu a bleskovo som vybehla z bytu. Po piatich minútach chôdze som si spomenula, že som nezamkla a tak som sa musela vrátiť.

Do školy som prišla so sedemminútovým meškaním. Mala som sa hlásiť v riaditeľni, tak to bolo napísané v liste. Sľúbili mi, že dostanem prideleného sprievodcu školou, ktorý so mnou bude aby mi pomáhal prvé dva týždne, kým sa nenaučím orientovať.

Riaditeľňu som našťastie našla poľahky. Zaklopala som na dvere a čakala, kým sa niekto ozve.

„Ďalej," ozval sa ženský hlas.

Vstúpila som do riaditeľne. Za veľkým stolom sedela starostova manželka, ktorej táto súkromná škola patrila. Mala na sebe čierny nohavicový kostým, na krku zlatý náhrdelník a na prstenníku jej trónila obrúčka. Na prostredníku mala zásnubný prsteň, no vôbec nebol taký masívny a s veľkým diamantom, ako som očakávala. Bol to len malý strieborný krúžok, vlastne to vyzeralo len ako bižutéria a namiesto diamantu v ňom boli vyryté iniciálky jej a jej muža. Nevšimla by som si to, keby mi nepodala ruku.

„Dobrý deň pani Uptonová, ospravedlňujem sa, že meškám," povedala som zahanbene.

„Presne tak slečna Uptonová, meškáte," súhlasila. „Budem to však brať tak, že ste nevedela nájsť riaditeľňu. Zostane to len medzi nami a pánom Jensenom."

„Kým?" spýtala som sa nechápavo.

„Vašim sprievodcom," vysvetlila. Až teraz som si všimla chalana, ktorý sedel v kresle v rohu kancelárie.

Strnula som. My dvaja sme sa už videli a nebolo to práve v najpriaznivejšej situácii. Predlaktie mal obviazané, spod rifľových kraťasov mu vykúkalo odrené koleno. A sakra, toto nebude dobré.