Nerozdeliteľné

Kapitola 11

Evan Upton

Elizabeth Uptonová. To meno som si prehrával v hlave stále dookola. Mohla to byť náhoda, ale nemusela byť. A tie oči, tie jej oči boli, akoby som sa pozrel do očí svojej manželky.

Mala ich modré ako more, na krajoch dúhovky trochu tmavšie. Ako to, že som si to predtým nevšimol?

Asi mi už začína prepínať z toľkého stresu a vzhľadom na to, čo všetko sa stalo za posledné dni, je možné, že začínam byť paranoidný.

Od tej doby, ako z účtu, ktorý sme založili našim dcéram odišlo niekoľko peňazí a dostali sme upozornenie z banky, že si ho prevzali a vyplnili dokumenty, nemohol som spávať.

Volal som do banky, ale odmietli mi povedať kde bývajú. Rešpektoval som to.

Veľa známych a aj rodina sa pýtala, prečo sme si dievčatá nezobrali späť k sebe, keď sa nám konečne začalo dariť a mali sme aspoň nejaké finančné prostriedky na výchovu dvojčiat.

Pravdou bolo, že som sa bál zavolať tam a spýtať či dievčatá ešte nikto neadoptoval. Mne aj Alison by to zlomilo srdce, keby sme sa dozvedeli, že tam dievčatá už nie sú, no na druhej strane by aspoň mali domov. Keď sme ich ako niekoľkotýždňové bábätka odovzdávali sociálke, do papierov sme napísali, že nechceme vedieť keď ich niekto adoptuje. Nezniesli by sme ten pocit, že naše malé dievčatká ma niekto iný.

Bez klopania som vošiel do kancelárie Alison. Väčšinou klopem, ale dnes som bol rozrušený.

„Si v poriadku? Si bledý," poznamenala. Podišla ku mne a pobozkala ma.

„Vieš, tá tvoja žiačka, Elizabeth Uptonová, ma trochu zaskočila."

„Týmto sme si už prešli niekoľko krát. Naposledy to bolo pred dvoma mesiacmi, keď sa jedno dievča volalo Isabella Uptonová. Jej rodičia z nás neboli nadšení. Uvedom si, že toto je vysoko frekventované priezvisko drahý a prestaň si zbytočne ubližovať tým, že budeš len zbytočne sklamaný."

„Je tu na štipendiu?" nenechal som sa odhovoriť.

Alison si povzdychla. „Áno, je."

„To znamená, že nemá peniaze na školné."

„Mám tu niekoľko detí na štipendiu a nepochádzajú z detského domova, vlastne Elizabeth by bola prvá, keby sa potvrdila tvoja smiešna teória."

„Ukáž mi tú žiadosť. A chcem vidieť aj ostatné, ktoré si pred začiatkom tohto školského roka obdržala."

„Je to protizákonné."

„Ja som právnik, viem že je to protizákonné a vedia to aj všetci právnici v mojich advokátskych a právnických firmách. Ale tu ide o to, že by sme sa mohli spoznať s našimi deťmi."

„Nemyslíš si, že keby mala sestru, tak by tu na škole nebola sama, ale asi by išla inam? Pochybujem, že by sa dvojčatá rozdelili."

„Alison, na kolenách ťa prosím, ukáž mi tie žiadosti," zaúpel som.

„Tu to máš," zo zásuvky v stole vytiahla štós papierov a hodila ho na stôl. „Budem ich ale prechádzať ja a ty sa ich ani nedotkneš, pokiaľ ti to nedovolím."

„Si najlepšia žena na svete," pobozkal som ju.

„Len sa prosím ťa zbytočne neraduj. Nerada vidím, keď si sklamaný."

K stolu som si dotiahol kreslo z jedného kúta a pozeral som jej ponad plece. Hľadali sme priezvisko Uptonová.

„Toto je jej žiadosť," ukázala papier s menom Elizabeth Uptonová.

Prezerala ďalšie a ďalšie papiere. Bolo ich vyše sto.

„Neteš sa, ale niečo som našla," upozornila ma.

V tom momente som jej papier zobral a rýchlo som si prečítal meno. „Isabella Uptonová," zašepkal som.

„Aká je adresa trvalého bydliska?"

„Evan, toto je pod ochranou osobných údajov."

„Si riaditeľka tejto školy, máš na to právo."

„Ale ty nie, tak mi daj naspäť ten papier."

Neochotne som jej ho vrátil. Preštudovala ho, až nakoniec narazila na adresu. Papier jej vypadol z rúk.

Zohol som sa a očami som vyhľadal kolónku na adresu.

„Je to..."

„Áno, je to ono," dokončil som Alisoninu vetu. Bola to adresa detského domova. Presne toho detského domova, kam sme odviezli naše malé dievčatká. Nikdy si to neprestanem vyčítať. Chcel som pre ne vždy len to najlepšie a to sme im my dvaja vtedy dať nemohli.

„Nemôžem len tak odísť zo školy. Po vyučovaní sa tam spolu stavíme," navrhla. Nadšene som prikývol a vystískal ju.

„Vráť sa do práce, určite ťa zháňajú."

„Ja som šéf, môžem si odísť kedy chcem."

„To tu chceš čakať ešte tri hodiny, kým neskončí vyučovanie? Mám naplánovaných niekoľko sedení s rodičmi a asi by ich nepotešilo, keby som problémy ich detí rozoberala pred starostom."

„Fajn, ale hneď po vyučovaní mi zavoláš a ja prídem pre teba. Ani o minútu neskôr, sľubuješ?"

„Prisahám."

So zmiešanými pocitmi som zavrel dvere. Je možné, že by sme sa konečne mohli spoznať s našimi deťmi?