Nerozdeliteľné

Kapitola 18

Alison Uptonová

Lizzy zrazu zbledla. Sledovala som kam mieri jej pohľad, no už som vedela, čo je vo veci. Ráno sa opäť prejavila moja roztržitosť. Na zápästiach som nemala náramky, ani hodinky. Všimla si to tetovanie. Už nebolo cesty späť.
„Vy-vy s-ste...“ koktala.
Chcelo sa mi plakať. Takto sa to dozvedieť nemala. Došľaka aj s mojím zabúdaním.
„Evan!“ skríkla som. „Poď sem!“
Evan otvoril dvere. Pozrel sa na šokovanú Lizzy a potom mne do očí, v ktorých sa leskli slzy. Vytreštil oči a ukázal si na zápästie, v očiach spýtavý pohľad. Keď som prikývla, ostro sa nadýchol a ustrnul.
Evan si pritiahol bližšie stoličku, posadil sa, ale mlčal. Nechcela som byť tá, kto prehovorí ako prvý, no nemala som veľmi na výber.
„Elizabeth, mrzí nás to,“ podarilo sa mi zo seba vysúkať.
Teraz už tiekli slzy mne aj jej. Triasla sa, zbledla ešte viac, hoci som si nemyslela, že je to možné. Tvár si dala do dlaní a plecia sa jej nadvihovali ako vzlykala.
„T-to... J-ja tomu n-neverím.“
„Liz, mrzí nás to,“ pridal sa Evan.
Zložila si dlane z tváre. V jej očiach sa nezračil len smútok, ale aj hnev.
„Nemrzí vás to!“ skríkla. „Keby vás to mrzelo, nenechali by ste nás tam!“
Evan jej položil ruku na rameno, no vytrhla sa mu. „NEDOTÝKAJTE SA MA!“ zvreskla, schytila tašku a vybehla z kancelárie.

Izzy

Nemohla som tomu uveriť. Celý ten čas čo sme chodili s Lizzy do školy o tom vedeli. Museli o tom vedieť dlhšie, nie? Veď na žiadostiach o štipendiu sa uvádzajú celé mená, dátumy narodenia, ale aj adresa trvalého bydliska a vtedy ním bol ešte detský domov.
Podarilo sa mi z tašky vyhrabať telefón a pustila som sa do behu. Vybehla som zo školy a utekala som domov, zatiaľ čo som vytáčala Lizzyno číslo. Zdvihla po prvom zazvonení.
„Poď domov, rýchlo!“ kričala som pomedzi vzlyky.
„Čo sa stalo?“ znela vystrašene. Nečudovala som sa jej.
„Viem kto sú naši rodičia.“
Na druhej strane telefónu zostalo ticho. Počula som už len to, ako ma uistila, že už je na ceste a zrušila hovor. Obzrela som sa za seba. Riaditeľka a starosta vybehli zo školy a utekali za mnou.
Nemám záujem sa s nimi rozprávať. Zničili mi život. Neznamenajú pre mňa nič, sú to len cudzí ľudia.
Doháňali ma. Bodaj by nie, keď som na chrbte niesla niekoľko kilovú tašku, ktorá ma spomaľovala.
Zahla som za roh. K nášmu bytu sú to už len dva bloky.
Mala som obuté sandále na platforme a utekalo sa na nich naozaj zle. Skoro som si vyvrtla členok. Nestriasla som ich. Ani jeden z nich nemal v pláne vzdať to. Chceli sa so mnou porozprávať, ale ja s nimi nie.
„Elizabeth, prosím počkaj,“ kričala riaditeľka.
To určite. Ja som na nich čakala osemnásť rokov. Stačilo, času mali dosť.
Dobehla som pred bytovku a na moje prekvapenie tam stála Lizzy. Ako sa sem dokázala dostať tak rýchlo. Všimla si môj nechápavý pohľad.
„Keď si mi volala, bola som na ceste domov od Bensona. Mala si šťastie.“
Zadýchaná som sa zvalila na trávu.
Ani nie o pár sekúnd sa spoza rohu vynorili naši údajní rodičia. Bolo mi z nich zle.
Lizzy sa rozplakala. Objala som ju okolo pliec, keď si ku mne prisadla. Neviem či plakala preto, že bola smutná, alebo toho na ňu bolo priveľa. Naozaj neviem.

Lizzy

Rozplakala som sa. Netušila som prečo. Miešali sa vo mne emócie. Prevládal hnev, ale v kúsku duše som cítila, že som šťastná, lebo som konečne spoznala našich rodičov.
Obaja boli zadýchaní.
„Elizabeth, mrzí nás to.“
„To už som počula!“ vyštekla Izzy pomedzi vzlyky. Ja som stala ako socha. Ani vo sne by mi nenapadlo, že našimi rodičmi sú Alison a Evan Uptonovci.
„Chceme sa s vami normálne porozprávať.“
„Možno by sme ich mali pozvať ďalej,“ zotrela som si slzy.
„Zbláznila si sa?“ vyskočila na mňa Izzy.
„Aj tak to raz budeme musieť prebrať,“ povzdychla som. Z oka mi vybehla ďalšia slza.
Riaditeľka a starosta s napätím čakali, ako sa rozhodneme. Nemali právo dohovárať nám. Dobre to vedeli.
„Lizzy, musíme to prebrať,“ dohovárala som svojej sestre, hoci aj ja sama som sa toho bála.
Ani v takejto situácií som nezabudla na to, že to musíme uhrať tak, aby nám neprišli na to, že sa striedame.
„Myslíš to vážne?“ presviedčal sa starosta.
„Naozaj by sme sa mali porozprávať,“ prehovárala som Izzy. Ani pre mňa to nebude ľahké, ale v tejto situácií musela byť jedna z nás rozumná. Nečakala som že ju tak vezme. Vždy vyzerala tak, že ju to netrápi a nechcela ich spoznať, no teraz? Teraz mám pocit, že to predstierala, alebo sa to snažila nahovoriť len sama sebe.
„Nemám potrebu sa s nimi rozprávať. Do môjho života nepatria.“
Videla som, ako sebou pani riaditeľka pri tej vete trhla. Alebo by som mala povedať mama? Nie, to je hlúposť. Alebo nie? Ach, naozaj túto situáciu musíme vyriešiť.
„Elizabeth,“ skúsila som to iným tónom. „Potrebujeme to prebrať. Musíme sa s nimi porozprávať.“ Stále som si dávala pozor na to, ako ju oslovujem.
„Prosím, stačí nám len pár minút z vášho času,“ prosíkal starosta.
„Lizzy, my potreb...“
„Fajn,“ odsekla.
Obom našim rodičom sa viditeľne uľavilo. Držali sa za ruky tak pevne, až im obom beleli hánky.
Odomkla som dvere do budovy a potom aj dvere od bytu.
„Posaďte sa,“ ponúkla som ich roztraseným hlasom. Na malý stolík v obývačke som postavila džbán s vodou a štyri prázdne poháre.
Obaja si obzerali okolo seba, premeriavali si náš byt. Oproti ich luxusu to nebolo nič, ale môžu za to oni dvaja.
„Hmm,“ začala pani riaditeľka.
„Najskôr by sme sa mohli zoznámiť,“ navrhol pán starosta.
„Dobre, ja som Izzy a tu moja sestra je Lizzy, ale to vy dvaja viete, však?“
Obaja prikývli.

Evan Upton

Jedna z našich dcér to brala lepšie ako tá druhá, ale začínal som mať chaos v tom, ktorá je ktorá. Veľmi sa na seba podobali.
„Ja som Evan a toto je moja manželka Alison.“
„Áno, vieme,“ odfrkla jedna z nich.
„Ktorá z vás dnes bola v škole, lebo ja v tom začínam mať chaos,“ priznala Alison.
„Ja som bola v škole, to na mňa ste to tak vyvalili,“ odvetila tá viac uplakaná.
„V škole bola ona,“ prezradila Izzy. „To nevidíte, že sme inak oblečené? Ja som práve prišla z... To je jedno.“
„Ja chodím na inú školu,“ dodala Izzy.
„ČO!?“ Alison sa v tom ešte viac zamotala.
„Do konca vyučovania sme v škole, ale potom sme v práci, aby sme mali z čoho vyžiť,“ odsekla Lizzy.
Alison bola napätá. Nevedel som, či sa hnevá, alebo je šťastná, že konečne spoznala dievčatá. V každom prípade je to všetko až príliš komplikované.
„Takže, vy ste sa rozdelili? Potom čo získala štipendium iba jedna z vás, ste to vyriešili takto? Mohli ste predsa podať odvolanie.“
„Keby sme vedeli, že sa to tak môže spraviť, urobili by sme to, ale nemali sme rodičov, ktorí by nám to poradili urobiť,“ vybehla na nás Lizzy.
„Toto sa vám zdá podstatné? Takto ešte nefungujeme ani týždeň. A viete prečo sme to spravili? Dúfali sme, že dostaneme kvalitné vzdelanie, ale chceli sme ho obe, nie len jedna z nás. Bohužiaľ ste ho uznali iba mne, preto sme museli narýchlo riešiť vzniknutú situáciu. Nemal nám s tým kto pomôcť, ani poradiť. Situáciu sme riešili najlepšie, ako sme vedeli. Snažíme sa prebíjať životom samé, nemáme nikoho, kto by na nás dával pozor a podporoval nás,“ teraz už opäť plakala aj Izzy.
„Nemáte právo odsudzovať nás za to, čo sme spravili,“ odsekla Lizzy. „Od malička máme len jedna druhú. Skúsili ste si vyrastať tak, ako my? Šikanovali nás, lebo sme nemali rodičov, vychovávateľky sa stále striedali, ani jedna pre nás nebola ako rodič. V tom decáku sme len tak prežívali, až kým sme nedovŕšili osemnásť rokov a mohli sme odtiaľ vypadnúť.“
„Dobre dievčatá. Aj tak to, že dám štipendium aj Izzy neodčiní to, čím ste si prešli, ale snáď to bude dobrý začiatok.“
„Naozaj dáte štipendium aj Izzy?“ Lizzy vyzerala, že by sa Alison aj hodila okolo krku, no nie tým láskyplným spôsobom, ale skôr aby ju uškrtila. So sestrou sa na seba pozreli, akoby sa dohadovali bez slov.
„Áno, myslím, že ste si toho prežili dosť, vrátane šikany na mojej škole.“
„Ďakujem, ale musím odmietnuť,“ habkala Izzy. „Na mojej škole sa mi páči, nechcem ju meniť.“
Alison sa prudko nadýchla, no chápala ju. Videl som to na nej.
„Dievčatá, radi by sme s vami obaja zoznámili. Vieme, že to pre vás nie je ľahké, ale máme to rovnako. Nevieme o vás nič, rovnako ako vy o nás.“
„Čítame noviny a pozeráme správy, vieme toho dosť,“ odsekla Lizzy.
Určite narážala na všetky tie články s daňovými podvodmi, korupciou a nevere voči mojej manželke, lenže ja som nič z toho nespravil. Všetko do boli triky mojich protikandidátov, ktorí sa ma snažili zbaviť. Aj napriek tomu sa mi podarilo vyhrať.
„Nikto vás neučil, že nemáte veriť všetkému čo je na internete a v novinách?“
Len čo som to dopovedal, vedel som, že to bol krok vedľa. Jasné, že ich to nemal kto naučiť.
„To bolo necitlivé, prepáčte,“ dodal som rýchlo.
„Zajtra je piatok. Čo keby sme vás pozvali na večeru do nejakej peknej reštaurácie a tam by sme sa v kľude porozprávali?“
Vedel som prečo Alison navrhla reštauráciu. Tam budeme na verejnosti a dievčatá sa neodvážia robiť scény. Nečudujem sa im, ale potrebujeme sa porozprávať ako normálni a slušní ľudia, nie sa len hádať. Chápem ich, naozaj ich chápem, ale musia pochopiť aj ony nás. Snáď, keď im rozpovieme náš príbeh, budú chápavejšie.
„Lizzy, čo ty na to?“ vyzvedala Izzy. Alison bola ako na ihlách. Napäto čakala čo na to povedia.
„Dobre, jedna večera. Ak sa nedohodneme na tom, ako to bude ďalej prebiehať a ako to medzi nami bude, nechcem, aby ste nás ešte niekedy kontaktovali.“
„Súhlasím.“ Podali sme si s dievčatami ruky. Takýto nervózny som nebol, ani keď ma čakalo dôležité obchodné jednanie. Alison prikývla.
Spolu sme odišli z bytu. Nasadli sme do auta, ani jeden z nás neprehovoril. V takomto tichu som Alison zaviezol naspäť do školy a ja som sa vrátil späť do kancelárie. Za tú chvíľu mi na stole narástla pekná kôpka papierov.