Nerozdeliteľné

Kapitola 44

Evan Upton

Už roky som tak pokojne nespal. Večer som zaspal bez štipky stresu a ráno som zobudil s úsmevom na perách. Pretočil som sa na druhý bok. Hľadel som do očí svojej manželke, tiež sa na mňa usmievala.

„Konečne je všetko tak, ako má byť. Dievčatá s nami skvele vychádzajú, dokonca s nami bývajú, rodičia nás nevydierajú, únosca, ktorého si Karen najala je v base a aj ten prekliaty USB kľúč už nikdy nikomu neposlúži," skonštatoval som spokojne.

Spoločne sme zišli do obývačky. Dievčatá sa rozvaľovali na pohovkách a každá mala v ruke vanilkový rožok, ktoré Alison ešte včera večer upiekla.

Chip sa k nám prirútil a vyskočil na Alison. Pod jeho váhou sa zrútila na kreslo. Chytil som ho za obojok a odtiahol ho z nej. Nesúhlasne zavrčal, ale prestal sa toľko metať. Pyšne vztýčil hlavu a vypochodoval z obývačky.

„Na dnes pre vás máme jedno prekvapenie," oznámil som dievčatám. Obe mi okamžite venovali plnú pozornosť. Alison sa uškrnula.

„Čo je to za prekvapenie?" vyzvedala Izzy.

„To by nebolo prekvapenie. Talent na pokladanie hlúpych otázok máš určite po otcovi," rypla si do mňa.

Odkedy sme spolu chodili, rýpeme do seba a vždy sa na tom dobre zasmejeme. To je jedna z vecí, ktoré sa mi na našom vzťahu najviac páčia.

„Zbaľte si kufre!" prikázal som. Ich výrazy boli na nezaplatenie. Obaja sme sa s Alison rozrehotali.

„Čo je také smiešne?" zamračila sa Izzy.

„To si myslíte, že vás chceme vyhnať z domu?"

„A nie?"

„Samozrejme, že nie," smial som sa. „Dohodol som sa s Deaconom a Benom. Chceli by vás zobrať na výlet, tak som im požičal našu horskú chatu."

„Takže ideme na dovolenku?" rozžiarila sa Lizzy.

„Áno, ja s Alison máme o dva dni výročie svadby. Ešte pred tým, ako sme vás spoznali som nám zaplatil dovolenku na Kanárskych ostrovoch. Nechceli sme vás tu ale nechať samé, predsa len je to veľký dom a po tom, čo sa stalo pred Vianocami už nebudeme riskovať. Ben a Deacon boli tým nápadom nadšení."

„A čo bude so psami?" zaujímalo Lizzy.

„Nolan sa ponúkol, že si ich na tých pár dní vezme k sebe."

„To je super, tak ja teda idem baliť!" zvolala Izzy a vybehla z obývačky, Lizzy ju nasledovala. Z horného poschodia sme začuli poriadny rachot.

„Žijete?" zakričala na ne Alison.

„Áno, len na mňa zo skrine vypadol kufor!" odvetila jedna z nich. Hlasy mali celkom podobné, takže som to nedokázal rozoznať.

Izzy

Asi budem mať na čele modrinu, ale neriešila som to. Premýšľala som, čo všetko budem na chate potrebovať. Nakoniec bol z toho celkom dlhý zoznam a napchať všetky tie veci do kufra by sa dalo považovať za umenie.

Začula som zvonček a následne Deaconov aj Benov hlas. Vyterigala som sa s kufrom na chodbu a rozmýšľala, ako ho dostanem dolu schodmi bez toho, aby som sa zabila, alebo dolámala.

Môj problém sa vyriešil vo chvíli, keď som začula ťažké kroky a na schodoch sa objavil Deacon. Bez toho, aby som ho musela poprosiť mi zobral kufor a zniesol ho na prízemie. Na rozdiel odo mňa sa veľmi nenamáhal, pôsobilo to, akoby kufor skoro nič nevážil.