Nerozdeliteľné

Kapitola 15

Izzy

„Vidím, že dnes si opäť vo svojej koži," skonštatoval Alec, keď som niesla na sebe naskladané šálky a poháre.

„Nechápem čo tým myslíš," začudovala som sa.

„Nehovor mi, že si nepamätáš na včerajší deň," zasmial sa.

Konečne mi to docvaklo, on myslel Lizzy.

„Hmm, no, asi som sa potrebovala len trochu vyspať."

„Dobre, lebo dnes nás čaká jedna rodinná oslava, budeme tu do desiatej večer."

„To si mi mohol povedať už včera."

„Veď som aj povedal."

Došľaka Lizzy! O tomto sa musíme porozprávať. To dievča vynecháva veľmi podstatné informácie a ja potom vyzerám ako idiot. A ešte je nutné naučiť ju nosiť šálky na tácke. Nemôžem ju tu predsa nechať trápiť sa. Vyzerá to tak, že nás čaká víkend plný práce.

„Prepáčte slečna, ale potreboval by som, keby ste ma vnímali." Ani som si neuvedomila, že predo mnou stojí zákazník. Bol to chlap, mohol mať niečo okolo dvadsaťpäť rokov. Mal oblečený oblek, vlasy dokonalo upravené a na zápästí zlaté hodinky.

„Samozrejme, ospravedlňujem sa. Čo vám môžem ponúknuť?"

„Potreboval by som jednu čiernu kávu."

„Nejaké špeciálne požiadavky?"

Vysypal na mňa niečo o presnej teplote, pomere kávy a mlieka. Tvárila som sa, že je to úplne normálne chcieť presne daný počet stupňov.

„Budete ju chcieť so sebou, alebo ju vypijete tu?"

„Je to pre šéfa a bol by som rád, keby ste bola hotová do desiatich minút."

Chcela som mu niečo odseknúť, ale zahryzla som si do jazyka. Je to predsa zákazník a zákazník má vždy pravdu (údajne).

Pustila som sa teda do prípravy kávy a dávala som si pozor, aby som s ním nenadviazala očný kontakt. Náhodou by na mňa hodil nejaké ďalšie šialené požiadavky. A ešte by ma zaujímalo čo za trafeného šéfa to vlastne má. Ako zistí, že je to presný počet stupňov? To do toho pohára strčí teplomer, alebo čo?

Šťastná, že mám túto zvláštnu objednávku za sebou som zákazníkovi podala papierový pohár s kávou. Zvláštne, že na to, aké mal požiadavky ho ani neskontroloval, iba sa pozdravil a odišiel.

„To bolo čo?" nechápala som. Alec stál v kúte a uškŕňal sa. „To sem chodí častejšie?"

„Áno, je to osobný asistent starostu."

„Pre takéto pedantské objednávky?"

Alec sa srdečne rozosmial. „Si vtipná, konečne nemám nudnú kolegyňu."

„Nič iné mi ani nezostáva, keď tu dnes musím skysnúť do desiatej."

Lizzy

Nasadla som k Bensonovi do auta. Po škole bude ostávať až na budúci týždeň.

„Bývate ďaleko?"

„Ty mi vykáš?"

„Vieš ako to myslím," uškrnula som sa.

Zasmial sa. „Nebývame príliš ďaleko. Ak bude dobrá premávka, autom to dáme za dvadsaťpäť minút. Bývame v jednej luxusnej štvrti na predmestí. Býva tam aj starosta."