Nerozdeliteľné

Kapitola 28

Lizzy

Keď som klikala na Alisonino meno, prst sa mi triasol. Po tom, ako to medzi nimi a Izzy bolo nahnuté nie je správne žiadať ich o to, aby nás u seba doma prijali, no inú možnosť nemáme.

Izzy na mňa hľadela z vedľajšej postele. V očiach mala strach, dobre vedela, čo si o tom myslím, no tiež vedela, že vyberať si veľmi nemôžeme.

Vytočila som číslo. Bolo len sedem hodín ráno, no nepredpokladala som, že by Alison ešte spala. O to viac ma prekvapil jej rozospatý tón hlasu.

„Ahoj, Lizzy, čo potrebuješ?"

„Ja aj Izzy sme v nemocnici," vyhŕkla som.

Izzy na mňa vypleštila oči. „Šibe ti? Takto to na ňu nemôžeš vyvaliť."

Čo sa stalo už sa neodstane.

„Hneď sme tam," vyhlásila a zavesila.

O pol hodinu sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Vstúpte," zachrapčala Izzy.

Obaja naši rodičia sa do izby vovalili ako veľká voda.

Pri pohľade na nich Bensonovi spadla sánka. Hoci som sa pred ním raz preriekla, keď som Alison oslovila krstným menom, no ich dvoch isto nečakal.

Alison Uptonová

Zo spánku ma vytrhlo zvonenie môjho telefónu. Natiahla som sa k nočnému stolíku a prijala som hovor.

„Ahoj, Lizzy, čo potrebuješ?" prekvapilo ma, že sa mi ozvala tak skoro ráno.

„Ja aj Izzy sme v nemocnici." Páni, obe dievčatá vedia, ako dosiahnuť toho, že mi telefón vypadne z ruky. Rýchlo som sa poň zohla, lebo Lizzy pokračovala v rozprávaní.

„Hneď sme tam," ukončila som hovor. Nechcela som sa ničím zdržiavať.

Zatriasla som Evanom, ktorý si pokojne chrápal.

„Čo je?" zavrčal.

„Dievčatá sú v nemocnici," oznámila som.

To ho okamžite prebralo. „Sú v poriadku?"

„Neviem, preto za nimi ideme."

Prikývol. Obaja sme sa rýchlo prezliekli. Našťastie som včera po práci zbehla kúpiť sladké pečivo, ktoré sme si so sebou do auta zobrali na raňajky.

Nestihla som sa pripútať a Evan už vychádzal z garáže. Dúfala som len, že sa nám mestom podarí prejsť čo najrýchlejšie. Ako naschvál sa pred nami vlieklo auto, ktoré umýva cesty.

„No to si robíš pr..." zamračila som sa naňho.

„Srandu," dokončil.

Našťastie sme ho na najbližšej odbočke striasli. K nemocnici sme sa dostali za dvadsať minút.

„Prepáčte, hľadáme Isabellu Uptonovú," oslovila som pani na recepcii.

„Ste príbuzní?"

„Áno," vyhŕkli sme obaja naraz.

Pani nám vysvetlila cestu. Obaja sme po chodbách bežali. Niekoľko ľudí sa za nami prekvapene otočilo, no nevenovala som tomu veľkú pozornosť.

Konečne sme našli správnu izbu. Evan sa už chystal stlačiť kľučku.

„Počkaj, predsa zaklopeme."

Vstúpili sme až po pozvaní. V miestnosti bol okrem dievčat aj Benson. Treštil na nás oči. Toho sme tu teraz nepotrebovali.

„Ste v poriadku?"

„Máme niekoľko popálenín a zachrípnuté hlasy, inak áno," vysvetlila Izzy. Hlas mala naozaj chrapľavý. Ustarane som si ju premerala.

„Popálenín?" zhrozil sa Evan.

Až teraz si uvedomili, že nám ešte nepovedali čo sa stalo.

„V noci v ich bytovke vypukol požiar. Nachvíľu zostali uväznené vo vnútri," vysvetlil Benson, aby si dievčatá nenamáhali hlas.

Tak toto som nečakala.

„Viem, že je to od nás nevychované, no nemáme kde bývať a..."

„Samozrejme, že vás vezmeme k nám," skočil jej do reči Evan. „Je jedno, že občas to medzi nami a Izzy škrípe, ste naše dcéry. Je našou úlohou postarať sa o vás a veľmi radi to urobíme," dodal.

Lizzy sa viditeľne uvoľnila, no Izzy bola stále ustaraná. Viem, že chcela byť samostatná a teraz sa jej sen začína rozpadať, no spravím všetko preto, aby sa u nás cítila dobre, a aby sme spolu vychádzali.

„Kedy vás prepustia?"

„Zajtra ráno," Izzy sa rozkašľala.

„Takže vy ste rodičia dvojčiat?" Benson bol stále v šoku.

„Áno," priznala som. „A ty a Lizzy ste...?"

„Áno, sme pár, prišiel som sem hneď, ako mi hasiči zavolali."

„Ďakujeme," Evan ho potľapkal po pleci.

„Asi vás tu nechám," uznal a odišiel z miestnosti. Izzy chcela niečo namietať, no akurát sa len rozkašľala. Vidím, že už teraz je to pre ňu ťažké.

„Vidím, že je to pre vás ťažké, no budeme sa vám to snažiť uľahčiť najviac, ako sa bude dať. Máme veľa voľných izieb. Každej dáme jednu z nich."

„Nebudú vám vadiť psy?"

„Nie, veď ste videli, že máme psa, len dúfam, že sa nebudú biť."

„Ďakujeme," šepla Lizzy.