Nerozdeliteľné

Kapitola 32

Izzy

Zajtra ideme prvý krát do školy z iného miesta, ako je náš byt, alebo detský domov. Cesta nám bude trvať dlhšie a budeme musieť chodiť autobusom, teda aspoň do tej doby, kým Evan verejne neoznámi, že s Alison majú dcéry.

Už začínalo byť celkom chladno, hoci nie tak veľmi, ako je touto dobou v New Yorku. Veľmi sa tam teším. Alison mi včera prezradila, že tam nasnežilo, takže prvýkrát v živote uvidím sneh aj inak, ako len v televízií, alebo na fotkách.

Okrem toho sme včera s Lizzy dostali náhradné kreditné karty, aby sa mohli viac osamostatniť a dokúpiť si nové oblečenie, keďže všetko čo sme mali zhorelo. Zakázali sme im však pridávať na účet ďalšie peniaze. Nechceme od nich, aby nám stále dávali financie.

Lizzy bola u Jensenovcov a varila im obed na dnes aj na zajtra.

Ukrutne som sa nudila. Najskôr som len tak sedela a pozerala z okna, potom som Alison pomohla so šúpaním zemiakov na zemiakovú kašu. Chvíľu som psom hádzala loptičky, ale aj tom ma omrzelo.

Nakoniec som skončila u Evana v pracovni a pomáhala mu triediť papiere. Od našeho rozhovoru sa naozaj nesnažili správať ako rodina, pretože k tomu sa dopracujeme omnoho neskôr, ak vôbec niekedy.

Dvere boli otvorené, takže keď sa ozvalo zaklopanie, usúdila som, že dotyčný klopal na zárubňu. Zdvihla som zrak od papierov, aby som sa pozrela kto prišiel.

No páni! Vo dverách stál ten istý mladík, ktorý si pre Evana v kaviarni pýtal tú príšernú objednávku. Vtedy som toho mala toľko, že som sa naňho ledva pozrela, no teraz, keď som mala dostatok času, som si pohľad naňho vychutnala.

Usmieval sa na mňa, zuby mal biele ako perličky. V orieškovohnedých očiach mal veselé iskričky a krátke blond vlasy mal strapaté. Opieral sa o zárubňu a Evanovi nevenoval ani jeden pohľad.

„Ty si ten z kaviarne," vyhŕkla som.

„A ty si tá záhadná dcéra o ktorej som od Evana toľko počul." Zháčila som sa. Snáď mu Evan nenarozprával samé hlúposti.

„Vy ste sa stretli už predtým?" začudoval sa.

„Áno, bol v kaviarni, kde pracujem a pýtal si pre teba kávu. To ma privádza k otázke, prečo si prosíš presný pomer mlieka a kávy v percentách a presnú teplotu nápoja?"

„Kde si na niečo takéto prišla? Je mi jedno aká je káva, hlavne, že obsahuje kofeín."

„Šéfe, asi by som vám mal niečo vysvetliť," sčervenal.

„Počúvam."

„Občas, keď vám idem pre kávu, naschvál si vymýšľam hlúpe požiadavky, aby som sa v práci toľko nenudil."

Z Evanovho výrazu sa toho nedalo veľa vyčítať.

„A v koľkých kaviarňach si zo mňa urobil debila?"

„No... bolo ich celkom dosť," nervózne sa zasmial.

Evan sa snažil neusmievať, trhajúce kútiky úst ho však prezradili.

„Prosím ťa, skús si nájsť inú zábavku," poradil mu so smiechom.

Náš rozhovor prerušilo zvonenie zvončeka.

„Čo je tu dnes deň otvorených dverí?" začula som frflúcu Alison.

Nasledovalo cvaknutie kľučky, keď Alison otvárala neznámemu dvere. „Alison, rád ťa vidím. Mama ťa pozdravuje a už sa teší na večierok."