Nerozdeliteľné

Kapitola 37

Lizzy

Celá rozospatá som vošla do obývačky. Všetci čo tam boli sa prestali venovať tomu, čo práve robili a upreli na mňa zvedavé pohľady. Z našej rodiny som tu zostala jediná. Alison... hmm, teda mama a otec odišli s Izzy na políciu.

„To je to dievčatko?" začula som tenký hlások. Neďaleko odo mňa stálo malé dievča. nevedela som koho je to dcéra, ani koľko má rokov. Vyzerala tak na osem rokov. Buď to bola Pepper, alebo jedna z dvojčiat.

„Ahoj," usmiala som sa na ňu. Konečne som mala príležitosť spoznať svoje sestrenice. „Ja som Elizabeth, ale pokojne ma volaj Lizzy. A ty si?"

„Ja som Kora a to je moja sestra Isla," ukázala na dievča sediace na gauči, ktoré vyzeralo rovnako ako ona. Dobre, takže toto sú dvojičky uja Duncana a tety Morgan.

„Tvoji rodičia nás upozornili, že budeš určite dlho spať, tak sme ti raňajky nerobili," usmiala sa na mňa Adele spoza kuchynskej linky. „So zdobením stromčeka na teba samozrejme počkáme, takže sa najedz a keď budeš mať chuť rozprúdiť vianočnú atmosféru, stačí povedať a začneme stavať stromček."

„To je od vás milé, ale asi to vynechám," ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala. „Nemám nakúpené darčeky, tak sa do toho dnes pustím."

„Nechcem ťa komandovať, ale po včerajšku by si to mala radšej nechať tak."

„Karen už je v cele predbežného zadržania. Som si istá, že ma nikto unášať nebude," zasmiala som sa. „Ale ak sa chce niekto pridať, nenamietam," dodala som.

„Ja tiež nemám nič nakúpené," ozval sa Deacon. Až teraz som si všimla, že sa na gauči schúlil s nejakou knihou. „Môžem ísť s tebou ak chceš," navrhol.

„To by bolo super," usmiala som sa naňho.

Utekala som sa prezliecť. Kým som prišla do haly, bol už obutý a oblečený. Hodila som na seba kabát a obula si čižmy siahajúce mierne pod kolená, aby mi nebolo zima, pretože som si obliekla sukňu so silonkami a svetrom.

„Mám všetko, okrem jedného darčeku," oznámil mi, keď sme sa stretli pred obchodom s oblečením, ako sme sa dohodli.

„Pre koho ti chýba darček?"

„Pre Izzy."

„Ahaaa," zatiahla som. „Všimla som si, ako si sa na ňu na plese pozeral."

„To bolo tak vidieť?" zháčil sa.

„Neboj sa, Izzy si to nevšimla. Kým som jej o tom nepovedala, o ničom nevedela."

„Ty si jej o tom povedala?" plesol si po čele. „Fajn, páči sa mi. Odkedy som ju videl v tej kaviarni, neviem na ňu prestať myslieť. V tej pracovni som si myslel, že mám nejakú šancu, bavila sa so mnou a usmievala sa, ale potom sa objavil Mason a išlo to z kopca."

„Určite ešte dostaneš šancu," upokojila som ho.

„Neviem, Evan by z toho nebol nadšený, Izzy nevyzerá, že by som sa jej páčil a je medzi nami celkom veľký vekový rozdiel."

„Koľko máš rokov?"

„Dvadsaťpäť."

Zamyslela som sa. „To podľa mňa nie je tak veľa rokov."

„Zabudni na to," vzdychol si.

Bolelo ma vidieť ho smutného. Vždy sa usmieval a žartoval, ale teraz mal výraz, ako smutný smajlík.

Nakoniec sme skončili pri starej dobrej klasike – šperkoch. „Myslíš, že sa jej budú páčiť tieto?" ukázal na pár malých perličkových náušníc. „Všimol som si, že obe nosíte prstene s perličkou, tak som si myslel, že by sa to k tomu mohlo hodiť."