Nerozdeliteľné

Kapitola 24

Alison Uptonová

Dnes som do školy prišla skôr, aby som stihla zvolať poradu, skôr, ako sa všetci učitelia rozlezú do tried a na dozory. Oznámila som im, že na školu nastúpi Izzy a nakoniec som použila jednoduchú výhovorku o tom, že bola odcestovaná. Všetci prikývli.

Vrátila som sa naspäť do kancelárie. Bola som nervózna z toho, ako to dnes dopadne. Čo budú Izzy a Lizzy vravieť tým, čo sa opýtajú, prečo doteraz jedna z nich chýbala? Mali sme si dohodnúť rovnakú výhovorku.

Evana som nakoniec presvedčila, aby zostal celý deň v práci a nechodil do školy. Izzy by to nemusela zobrať dobre.

Študenti pomaly začínali chodiť. Stála som v hale a tvárila som sa, že kontrolujem nástenky a plagáty, no v skutočnosti som čakala na dvojčatá. To, že Izzy príde som potrebovala vidieť na vlastné oči. Skoro každý študent ma pozdravil a zaprial dobré ráno.

„Dobré ráno," pozdravil ma Benson.

„Dobré," odvetila som. Len čo som zbadala hrivu hnedých vlnivých vlasov, prestala som mu venovať pozornosť. Postavila som sa na špičky, aby som lepšie videla. Naozaj tu boli obe moje dcéry. Vždy som snívala, že sem raz budú chodiť. Do očí sa mi nahrnuli slzy, tak som sa ich rýchlym žmurkaním snažila potlačiť.

Obe prešli po opačnej strane chodby, nevšimli si ma. Spokojne som vydýchla. Ľahkým krokom som sa vrátila do kancelárie. Väčšina stresu zo mňa opadla. Teraz už len dúfať, že dnešný deň prebehne v poriadku.

Evanovi som poslala SMS, kde som mu oznámila, že prišli obe a vrhla som sa na papiere, ktoré mi ráno pristáli na stole, vďaka mojej účtovníčke. Plánovala som pristaviť školský bazén. Financií bolo dostatok.

Už, už som začala pracovať, no vtom na laptope vyskočilo oznámenie o prijatom maily. Bol od Adele Carlstoneovej, manželky starostu susedného a partnerského mesta. Práve potvrdila účasť na charitatívnej udalosti. Odpísala som jej, že sa teším a tento raz som sa už naozaj sústredila na prácu.

Evan Upton

Snažil som sa sústrediť na prácu. Dnes som bol navštíviť jednu z mojich advokátných firiem, ktorá sídli v Los Angeles. Neustále mi však hlavou vírili otázky, ktoré som sa chystal položiť Alison, len čo sa obaja stretneme doma.

„Šéf?"

Zdvihol som zrak od papierov, na ktorých bola detailne popísaná finančná situácia firmy. Viedlo sa jej naozaj dobre. Vo dverách stál môj asistent Deacon.

„Áno?"

„Je tu pán z časopisu Nowadays, s ktorým ste si dohodli rozhovor."

Vzdychol som. Úplne sa mi to vyparilo z hlavy. Práca sa predo mnou kopila.

„Jasné, pošli ho sem," vyčaril som úsmev a dúfal som, že nebude pôsobiť silene.

„Samozrejme," odvetil Deacon a zmizol.

Pred prahom dverí stál Mason Carlstone. „Čo tu robíš?" nechápal som.

„Som tu na ten rozhovor," odvetil.

„Ty si žurnalista?" vyvalil som oči. O rodinu Carlstoneovcov som sa vôbec nezaujímal. Vždy keď sa o nich Alison chcela baviť, zrušil som ju mávnutím ruky. Hugh mi pije krv.

„Ja ten časopis vlastním," zasmial sa.

„Skvelé," zamrmlal som si popod nos. Ako mi mohla takáto informácia uniknúť? „Poď ďalej." Teraz ho nemôžem poslať preč. Nebol by to veľmi lichotivý článok.

„Nečakali ste práve mňa, však?" uškrnul sa.

„Určite nie," priznal som. Mason mal dvadsaťosem rokov, bol odo mňa len o osem rokov mladší. Je to zvláštne, keď si spomeniem, že moja žena a jeho matka sú najlepšie kamarátky.

Ukázal som na stoličku potiahnutú čiernou kožou. Posadil sa a svoje orieškovo hnedé oči uprel na mňa.

„Tak, môžeme začať?" spýtal sa.

Lizzy

Bála som sa, ako dnešný deň dopadne, no išlo to nad moje očakávania. Po škole sme sa s Izzy rozdelili. Ona išla do kaviarne. Podarilo sa mi vybaviť jej iný rozpis zmien. Nolan bol veľmi ochotný. Ja som po škole počkala na parkovisku na Bena. Dnes som im mala ísť opäť navariť. Veľmi ma to bavilo. Neplánovala som však dovoliť Benovi, aby mi dnes pomáhal. Zdržiaval ma a úprimne, pár ráz som mala chuť vytrhnúť mu ten nožík z ruky a ostrúhať zeleninu sama.

Len čo ma zazrel, pridal do kroku a keď sa dostal až ku mne, sklonil sa a nežne ma pobozkal. Ruky som obtočila okolo jeho pása. Keď ma pustil, žmurkol na mňa a otvoril mi dvere na aute.

Jensenovci majú navarené a tak som sa od nich pobrala rovno do psej škôlky vyzdvihnúť naše malé chlpaté potvorky.

Obe sa ku mne rozbehli, len čo začuli môj hlas. Poďakovala som sa pani, ktorá sa o ne celý deň starala, pripla som im vodidlá a vyrazili sme domov. Ich pazúriky sa oškierali o chodník a to spôsobilo takmer nečujné škrabanie.