Nerozdeliteľné

Kapitola 21

Lizzy

Na dnes sme sa s Benom dohodli, že si zájdeme niekam na zmrzlinu. Obliekla som sa a plánovala som sa ešte zastaviť v kuchyni, aby som do seba hodila raňajky.

Izzy sedela za stolom, tvár si podopierala rukami a pozerala na stenu.

„Ako sa dnes máš?" spýtala som sa, no vôbec ma to nezaujímalo. Včera ma poriadne nahnevala.

„Rozmýšľala som."

„Zatmenie mozgu sa skončilo?"

„Vtipné."

„Na čo si prišla?"

„Okrem toho, že si poriadna otrava?"

„Áno, okrem toho," musela som sa uškrnúť.

„Ja to štipendium asi prijmem."

Snažila som sa nedať najavo svoje nadšenie. „Čo ťa k tomu priviedlo?"

„Tvoja včerajšia prednáška."

„Ale nehovor?"

„Môžeš prestať s tým sarkazmom?" zamračila sa na mňa.

„Mám telefónne číslo na Alison, bolo na tom lístku, ktorý mi včera odovzdala v riaditeľni."

„Kde je?"

„Mám ho na nočnom stolíku."

„Dobre, dnes jej asi zavolám, ale v škole sa od nej budem držať čo najďalej."

„Ako chceš, hlavne, že to vezmeš."

„A čo si včera večer myslela tým, že už nebudeš robiť v kaviarni?"

„V prvom rade, si teraz môžeš upraviť prácu na polovičný úväzok a chodiť tam hneď po škole, a po druhé, predvčerom som si našla inú prácu."

„Akú?"

„U pána Jensena. Budem jemu aj Benovi každý deň variť."

„Takže spolu chodíte sotva štyridsaťosem hodín a už si jeho otrok?"

„Nie, on mi to najskôr ani nechcel dovoliť, bol to môj nápad."

„Si šialená."

„O nič viac ako ty, takže byť tebou, nekomentujem to. Som si istá, že im obom domáce jedlo prospeje a pomôžem Benovi dať pozor na to, aby sa jeho otec neprepracoval."

„Je ti jasné, že v takomto krátkom vzťahu, ak sa to tak dá nazvať, to nie je úplne normálne?"

„Viem, ale ospravedlnil sa mi, všetko mi vysvetlil, v škole sa kvôli mne pobil a doučil ma fyziku. A za to varenie budem dostávať peniaze, hoci som to tak nechcela, no inak by nesúhlasili."

„Fajn, držím ti palce, hlavne nech sa Benson nevráti k tomu otravnému správaniu."

„Som si istá, že pri mne sa tak správať nebude, no čo sa teba týka, nič nesľubujem," zasmiala som sa.

Zakývala som jej vybehla som z bytu.

Na autobusovú zastávku som dorazila práve vo chvíli, keď prišiel autobus. Našťastie v ňom bolo ešte dosť voľných miest.

Cez víkend bolo ešte rušnejšie, ako cez týždeň.

Dorazila som pred veľkú kovovú bránu, ktorá mi bránila vo vstupe na dvor. Zazvonila som na zvonček.

„Kto je?" ozvalo sa.

„Lizzy."

„Ben mi vravel, že ťa mám poslať na miesto, kde ste sa prvý raz stretli."

„Ach, dobre, ďakujem."

Mohol mi to povedať aj skôr, teraz sa budem trepať na druhú stranu mesta.

Tentoraz som si zavolala taxík. Nemala som chuť tlačiť sa s ostatnými v autobuse a okrem toho to bude rýchlejšie.

Celou cestou som premýšľala čo Ben asi vymyslel.

Vystúpila som z taxíka a poobzerala som sa. Nikde som ho nezbadala. Okolo chodilo veľmi veľa ľudí.

Vtom mi niekto položil dlane na oči. Trhla som sebou, no hneď na to mi doplo, kto to vlastne je.

„Ben?"

„Áno?"

„Rada by som aj niečo videla."

„Jasné, prepáč," zložil dlane.

„Čo tu vlastne robíme?"

„Pamätáš si na naše prvé stretnutie?"

Zamračila som sa. „Na to sa nedá zabudnúť."

Asi som sa ho dotkla, pretože sa mu z tváre nachvíľu vytratil úsmev.

Benson

Len čo to povedala, zosmutnel som.

Prvý dojem nejde zvrátiť, no stále je tu šanca na druhý dobrý dojem. Toto bol môj spôsob. Chytil som ju za ruku a zadíval sa jej do očí. „Mrzí ma spôsob, akým sme sa zoznámili, preto si to zopakujeme a tentoraz bez toho, aby som sa choval ako debil."

Rozosmiala sa.

„Ďalšia zmena je, že tentoraz kávu platím ja."

„Ja si tú svoju zaplatím."

„Tak to ani náhodou," zamietol som.

Držiac sa za ruky sme vyrazili ku kaviarni.

Dnes bola Lizzy obzvlášť krásna. Páčilo sa mi, keď mala oblečené jednoduché džínsy, top a vlasy jej nadskakovali na pleciach v prirodzených vlnách. Jej oči žiarili, tie pery, ktoré ma už na prvý raz dostali sa teraz vlnili do úsmevu a popri tom mierne krčila nos. Odkedy som sa s ňou aj jej protivnou sestrou stretol, nemohol som ju dostať z hlavy, no mátalo ma to, ako som sa správal. Vtedy som si prechádzal veľmi ťažkým obdobím, na všetkých som kašľal a zaujímal som sa len sám o seba, no Lizzy bola iná ako všetci ostatní. Napriek tomu, že mala občas drzé poznámky (ako som sa neskôr dozvedel, nebola to ona, ale Izzy), mi pripadala zraniteľná, o tom som sa presvedčil aj vtedy v jedálni.

Potom, keď sa ponúkla, že otcovi uvarí večeru... Nemal som slov. Veľa to pre mňa znamenalo, hoci sme s otcom väčšinu času na nože, záleží mi na ňom, lebo je to jediný rodič, ktorý mi zostal. Mama sa o mňa nikdy nezaujímala, aj tú súpravu mi kúpila iba preto, aby sa nepovedalo, no veľa pre mňa znamenala. Nevedel som si vysvetliť prečo, mama sa o mňa vždy zaujímala menej ako otec.

„Si okej?" vyrušila ma pri premýšľaní.

„Jasné, len som sa tak zamyslel."

Sadli sme si pri ten istý stôl, ako po prvý krát. Bol zázrak, že pri ňom nikto nesedel, pretože ostatné stoly, okrem jedného, boli obsadené.

Rovnako ako predtým, aj teraz k nám čašníčka prišla v rekordnom čase. Objednali sme si a sledovali dianie okolo.

„Tentoraz si sa postavila do pešej zóny, keď sme sa mali stretnúť a nie do stredu cyklotrasy," zasmial som sa.

Štuchla ma lakťom.

„Hej, to je násilný čin."

„Ale prosím ťa, nebuď citlivka," doberala si ma.

„To hovorí tá pravá." Na to sme sa obaja rozosmiali.

Po káve sme si dali ešte zákusky.

„Mohla by som vám dnes navariť obed," navrhla som.

„Dohodli sme sa, že dnes nebudeš variť."

„No tak, obom vám to prospeje."

„Liz..."

„Prosím."

„Ty prosíš, aby si mohla variť?" zaškeril som sa.

„Dnes ťa nevyženiem z kuchyne," navrhla.

Opäť som vyprskol do smiechu. „Fajn, fajn."