Nerozdeliteľné

Kapitola 46

Benson

„No tak, čo máte v tých topánkach olovo!?" zvolal som. Bol som asi o sto metrov ďalej, ako oni traja. Dievčatá fučali, Deacon na tom však nebol o nič lepšie. Ako jediný som mal poriadnu kondičku. Moje pravidelné bicyklovanie sa vyplatilo. Nohy ma vôbec neboleli, mohol by som takto chodiť aj celý deň.

„Počúvaj, ešte jedna poznámka a prisahám, že ti v spánku oholím hlavu!" zakričala Izzy. Zmĺkol som, bolo mi jasné, že ak je toho niekto schopný, tak je to práve ona. Sadol som si na kameň a počkal, kým sa ku mne došuchcú.

„Nevládzem," hlesla Lizzy, keď sa posadila vedľa mňa.

„Páni, keby si mi to nepovedala, ani si nevšimnem!" doberal som si ju. Uštedrila mi štuchanec.

„Niekedy si pekne otravný," zasmiala sa.

„Ale aj tak ma máš rada," zakmital obočím.

„Hej, vy dvaja! Na hrdličky sa hrajte inokedy, teraz vztyk a pokračujeme v túre," vyhlásil Deacon. Izzy sa len zasmiala a nesledovala ho.

Po krátkej pauze už toľko nefučali, to však o ďalších päť minút prestalo platiť.

„Ako dlho to bude trvať?" zaskučala Izzy. Prevrátil som očami. Táto túra by mala trvať tri hodiny, ale s nimi to bude na celý deň.

„Ak prestaneš vzdychať, za hodinku by sme tam mali byť." Prevŕtala ma pohľadom, ale zostala ticho. Vydýchol som si. Na hádku s ňou nemám energiu.

Pokračovali sme ďalej. Nezastavili sme sa dobrých desať minút, čo bol rekord. Deacon akoby chytil druhý dych, skoro som mu nestačil, možno sa potreboval len rozhýbať, zato dievčatá sa vliekli tak pomaly, že to snáď ani nebolo možné.

„Mám nápad, čo keby ste si zajtra dali ten deň plný leňošenia a my dvaja vybehneme na túru?" navrhol som. Obe nadšene prikývli.

Namiesto hodiny a pol, ako bolo napísané na viacerých webových stránkach, nám cesta na kopec trvala dve hodiny a niekoľko minút. Keby sme šli s Deaconom sami, zvládli by sme to za dve hodiny tam aj späť.

„Už pôjdeme dole?" ozvala sa Lizzy.

„Práve sme sem prišli," zaúpel som. Mám ju rád, ale dnes ma pekne štvala. „Aspoň mi dopraj, aby som si užil ten výhľad."

„Správne, nemôžeme predsa hneď zísť dole, dáme si olovrant, oddýchneme si a až potom pôjdeme dole. Času máme dosť, nie je dôvod, aby sme sa náhlili."

Po desiatich minútach sme sa zbalili a išli späť.

Lizzy

Mala som pocit, že mi každú chvíľu odpadnú nohy. Určite budem mať niekoľko otlakov a poriadnu svalovinu. Izzy na tom určite nebude o nič lepšie. Dolu kopcom sa išlo rýchlejšie a nebola som taká zadýchaná.

Všimla som si, že Ben je podráždený. Bolo mi jasné, že za to môžem ja. Uvedomovala som si, že som sa dosť sťažovala, ale keď ja už som naozaj nevládala! Kto sa dobrovoľne trepe hodinu a pol hore kopcom len preto, aby si tam na pár minút posedel a potom sa vrátil dole?

Dobehla som za Benom a preplietla som naše prsty. „Prepáč," ospravedlnila som sa, „viem, že dnes som fakt otravná," priznala som.

„No to teda si," uškrnul sa.

„Sľubujem, že najbližšie už sa nebudem toľko sťažovať."

„To by ma veľmi potešilo," zazubil sa na mňa.

„Hneváš sa na mňa?" obávala som sa.

„Nebudem ti klamať, cestou hore si mi riadne liezla na nervy."

„Uvedomujem si to. Už sa to nebude opakovať," sľúbila som.

Srdečne sa rozosmial. „Beriem ťa za slovo," stisol mi ruku.

„Fuj," mračila som sa. Nechápala som, ako sa mi do topánok mohlo dostať blato, keď mi siahali až po členky, ale stalo sa. Moje biele ponožky boli teraz skôr čierne. Aby toho nebolo málo, z topánky sa vysypala trocha ihličia a pár suchých listov. „Ak odtiaľ vybehne nejaký chrobák, na ďalšiu túru ma nedostaneš," prisahala som.

„Prečo nie? Mohla by si si založiť zbierku."

„Ty si neskutočný," rozosmiala som sa. Iba Benovi môže napadnúť taká hlúposť.

„Beriem to ako kompliment," zazubil sa na mňa. Iba som pokrútila hlavou a vydala som sa do sprchy zmyť zo seba všetku tú špinu.

Pri zmývaní vlasov sa do odtoku dostalo aj ihličie. Čo všetko na sebe ešte ponachádzam? Snáď nie kliešťa! Otriasla som sa. Radšej sa rýchlo osprchujem, aby som nemala neustálu potrebu kontrolovať, či po mne niečo nelezie. Milujem prírodu a zvieratá, ale neznášam hmyz, peľ a plazy.

Prezliekla som sa do pyžama. Bolo na to síce priskoro, ale vedela som, že dnes už von nepôjdem. Z kufru som vybrala knihu, ktorú som si sem doniesla ja, tú od mamy s Izzy otvoríme až zajtra, a zvalila som sa na posteľ. Vlasy som mala mokré, príjemne ma chladili. Naposledy, keď som pozerala na teplomer, bolo niečo málo cez tridsať stupňov.

Ben sa osprchoval hneď po mne a sadol si do kresla v rohu miestnosti. V rukách mal nejakú tenkú knižočku.

„Čo to je?" vyzvedala som.

„Krížovky. Beriem si ich so sebou na každú dovolenku. Je to ten najlepší druh ničnerobenia," zasmial sa. O nič nerobení toho viem dosť.

Obaja sme mlčali, každý z nás sa sústredil na niečo iné.

Benovi začal znenazdajky zvoniť telefón, od ľaku som nadskočila. Moja reakcia ho pobavila. Postavil sa z kresla a vyhrabal telefón spod kopy oblečenia.

„Otec?"

So sústredeným výrazom počúval čo mu Nolan hovorí.

„Ako to myslíš, že sa nemám báť? Čo sa stalo?" Odtrhla som oči od knihy. Určite sa niečo dialo.

„Dáš ho na odposluch?" požiadala som. Prikývol a o chvíľu sa miestnosťou rozoznel Nolanov hlas.

„Len som ti povedal, aby si sa hneď nezľakol, keď ti volám."

„Tak čo máš na srdci?"

„Molly bola nejaká malátna a veľmi sa mi to nezdalo."

Vyplašene som sa na Bena pozrela. Pohľadom som ho pobádala, aby sa spýtal, čo sa stalo.

„A je v poriadku?"

„Áno, v najlepšom. Ukázalo sa, že Molly čaká šteniatka. Veterinár povedal, že na svet prídu do dvoch mesiacov."

Ostala som v nemom úžase. Moja Molly bude mať šteniatka? Asi ma to nemalo prekvapiť, keďže žila v jednom dome s Chipom, ale prekvapilo ma to.

„To je skvelá správa," uznal Ben.

„Odkáž to Lizzy a povedz jej, že ju pozdravujem."

Ben ukončil hovor. „Bál som sa, že mi ide oznámiť, že opäť skončil v nemocnici, pretože to v poslednom čase s prácou naozaj preháňa, ale toto je celkom milé."

„To teda! Budú nám po dome cupkať malé šteniatka!" rozplývala som sa.

„Hádam si ich nechceš všetky nechať?"

„Samozrejme, že nie, ale postarám sa, aby sa dostali do dobrých rodín, kde o ne bude dobre postarané."