Triaška

4.kapitola

„Čo ty tu dopekla robíš?" ozve sa za mnou známy hlas patriaci práve tomu kto ma tu nechal samotnú.

„Nebol si doma tak som...." nedopovedala som lebo sama neviem čo si mám teraz o ňom myslieť. Chcem vedieť o ňom vôbec pravdu?

„Tak si si prezerala môj dom a zrovna tato izba sa ti zapáčila." dopovedal za mňa.

„Načo sú ti všetky tie zbrane, reťaze? Čo s nimi robíš?" môj strach musel vycítiť. Bála som sa ho čoraz viac.

Cúvla som od neho a on sa približoval. Cúvala som dozadu pokiaľ môj chrbát nenarazil o stenu. Nemala som kam už újsť. Čo so mnou chce robiť ten idiot?

„Nemusíš sa ma báť. Nikdy by som ti neublížil." Povedal sotva počuteľne ale ja som to počula. A čo viac počula som aj ďalšie hlasy ktoré boli zrejme dole. Hlava mi išla vybuchnúť z toľkých informácii ktoré prišli za tak krátky čas.

„Kto je ešte tu? Čo po mne chcete?"

„Ako vieš že v dome sa ešte niekto nachádza?"

„Počujem ho ty nie?"

Smutne na mňa pozriel a zakrútil hlavou na znak nesúhlasu.

„Čo? Musíš to počuť!" povedala som skor sama pre seba.

„Amber to nič. Tvoje schopnosti sa len začinajú prejavovať. Nemusíš sa ich báť. Spolu to zvládneme."

„Aké schopnosti? O čom to meleš?"

„Zatiaľ len dokážeš čítať myšlienky. Možno toho bude viac neviem, čas ukáže čo všetko dokážeš."

„Ale tvoje myšlienky nepočujem."

„Tak na toto som krátky už aj ja." povedal smutne.

Pozerali sme sa do oči až kým po schodoch nevyšla mladé chudé a dosť vysoké dievča.

„Kto to je?" šepla som mu do ucha.

-Kedy sa mu uráči oznámiť mi jeho meno?- pomyslela som si. Pozeral sa pred seba s úsmevom na perách. Očividne sa poznajú. Hltá ju každým jej pohybom až sa musím nadtým zasmiať. Pôsobí jak zaľúbený pubertiak.

„Amber toto je Klarisa, odteraz budeš s ňou."

Ale ja chcem byť s tebou! Chcelo sa mi zakričať ale zdržala som sa.

„Veľmi ma teší Amber."

Mňa nie. „Aj mňa." povedala som nakoniec a dokonca som sa prinútila do úsmevu.

„Čo keby sme išli už do školy? Zameška si toho už veľa je načase to všetko dohnať." povedala s úsmevom na perách ale nepozerala na mňa ale na toho idiota stojacého ako stĺp vedľa mňa. Určite je do nej zaľúbeny až po uši to sa nedalo nevšimnúť ale očividne Klarisa nebola taká vyspelá.

-Ozaj ja jej môžem čítať myšlienky- spomenula som si. Prečo si to nevyskúšať? Sústredila som sa nato aby som ich počula ale nič. Skúsila som to ešte raz a konečne to vyšlo.

- Ach Chris prečo musí byť teraz s nami toto dievča. Keby sme sami....- tak dosť ďalej vedieť nechcem. Nechutní sú obydvaja.

„Necháš nám prosím ťa chvíľku samých?" poprosila som ju a ona odišla znova odkiaľ prišla.

„Čakám vás v škole." zakričala a už jej nebolo.

„To ako naozaj?" poviem so smiechom a otočím sa k nemu. Ešte stále má na tvári ten pohľad, pohľad zamilovaného pubertiaka.

„O čom točíš?" pozrie konečne na mňa.

„Páči sa ti a ty sa páčiš jej."

„Pochybujem o tom. Počkaj, ty si jej....Toto sa nerobí." povedal zas podráždene. Starý idiot je späť.

„To je jedno. Dohodnime sa. Ty nepovieš že viem čítať myšlienky nikomu, rozumieš nikomu!"

„Ale mali by to vedieť. Chcú ti pomôcť s tým a naučiť ťa ako byť vďaka tomu silnejšia."

„Naučím sa to sama. Keby dačo som dievča bez žiadnej schopnosti. Nemám ju."

„Keď nemáš žiadnu moc budeš sa učiť len bojovať ako my vlci ktorý vás chránime. Nie je to ľahké."

„Ale ty mi pomôžeš." skočila som mu do reči.

„Ale tvoji rodičia to vycítia. Presne vedia kto má akú moc."

„Kto hovorí že budú vedieť že som ich stratená dcéra?"

„Ty chceš tajiť aj to? Prečo? O čo ti vlastne ide?"

„O nič. Len chcem z ďialky pozorovať tých ľudí ktorý ma vyhodili z domu keď som bola malá."

„To sa ti nepodarí."

„Uvidíme."

Odišla som od neho. Nechcem aby sa vtom babral ešte viac už teraz je to komplikované nechcem aby to bolo ešte horšie. Schádzam dole po schodoch a mierim si to rovno do kuchyne kde si konečne urobím raňajky. Vyhladla som.

Keďže je v domácosti chalan, nič tu nemá len cerálie a v chladničke nájdem mlieko. Zoberiem si svoje pripravené jedno a sadnem si na barovú stoličku.

„Už mi povieš ako sa voláš?" kríčím na neho keď schádza dole schodmi.

„Christian Rey." Odpovie automaticky a ďalej mi svoju pozornosť nevenuje.

„Každý vlk stráži jedného z nich. Jedného takého ako si ty. My sa dokážeme premienať keď sú v nebezpečí ale čo ty? Koho budeš chrániť a ako docieliš skúšky keď sa nepremeníš?"