Triaška

5.kapitola

„Každý z vlkov sa dokáže premeniť a čo urobíš ty pri skúškach?  Ako sa dokážeš premeniť?“ upriamil na mňa svoj pohľad ktorý som na sebe neuniesla a odvrátila som zrak na moje nedojedené jedlo predo mnou.

„Čo po mne chceš? Nepoznám vás, nepoznám váš svet idem doslova do jamy levovej a ty mi to ešte sťažuješ. Čo po mne chceš?“ a to už kričím na neho.

Neviem do čoho idem ale bojím sa toho viac ako čokoľvek iného. Bojím sa spoznať pravdu o sebe samej pretože mi príde už teraz príliš krutá.

„Dohodnime sa že bojovať ťa neučím keďže svojho strážcu si nedostala ako ostatné decká v tvojom veku, ale budeš chodiť na vyučovania a učiť sa ovládať svoju moc.“

„Dohodnuté.“ urazene poviem a beriem sa umyť po sebe riad. Christian ma ľahostajne pozoruje a na tvári má svoj typický kamenný nečitateľný výraz. Tento chlap ma doženie raz k šialenstvu a to ho poznám sotva deň.

„Teraz poď odveziem ťa do školy.“ Meniť tému to mu ide asi najlepšie ak nerátam únosy neznámych ľudí.

„Myslela som že sa pôjdem rozlúčiť s mojimi rodičmi.“

„To teda nepôjdeš. Nové veci si kúpiš tam.“ odsekne podráždene a venuje mi vražebný pohľad ktorý mu oplácam. Čo si o sebe myslí idiot jeden.

„A začo prosím ťa? Všetky moje úspory som minula na tej oslave ktorú si mi tak podarene prerušil a uniesol sem.“  

„Tak po prvé ja som ťa neuniesol len som ťa prišiel vyviesť z omylu v ktorom si žila a po druhé nebyť mňa tak si možno teraz nabúchaná alebo by si bola sama zhnusená zo seba zato že by si mu dovolila ťa bozkávať.“

„Takže si môj záchranca? Nechceš aby som sa k tebe ešte aj skláňala?“ poviem ironicky a idem do jeho luxusného auta ktoré má zaparkované pred domom.

Nasadne vedľa mňa na miesto vodiča a v tichosti ktoré prerušuje len melódia z rádia mierime do neznáma. Celú cestu je ticho.  Smeruje niekde na západ ale ja nemám najmenšie tušenie kam ideme. Cestujeme už dobré dve hodiny, čo ma privádza k otázke načo mu je ten dom keď aj tak má školu niekoľko stoviek kilometrov ďaleko. No nespýtam sa ho to lebo by ma len odbil ako vždy.

Tak a až sme konečne na mieste. Cesta trvala necelé tri hodiny. Nevenoval mi ani jeden pohľad a bez slova odišiel od auta a mňa nechal stáť na parkovisku v úplne neznámom prostredí.

-Dokonalý príklad slušného muža teda chlapca.- pomyslela som si trpko.

„Tu si.“ ozval sa za mnou známy hlas ktorý bol Klarisin.

- Tak Chris nakoniec neutekal za tým že by si užil s týmto dievčaťom.- ozvalo sa podráždené podvedomie a ja som sa zasmiala.

„Poď zoznámim ťa s riaditeľom tejto školy a jeho ženou. Už na teba čakajú.“ Povie milým hláskom. Prevrátim očami a kráčam za ňou.

Mama otec som na ceste aspoň uvidíte aké nádherné dieťa ste opustili.

Vošli sme do školy a prechádzali rôznymi chodbami. Vôbec som si nepamätala cestu spať keby som náhodou chcela utiecť a vrátiť sa späť odkiaľ som prišla. Smola z tohto sa už nevykrútim.

Klarisa zaklopala na dvere z mohutného dreva. Chvíľku počkala a vošla do vnútra. Podržala mi dvere a s úsmevom ma povzbudila aby som išla dnu.

Pred sebou som uvidela vysokého muža s vypracovanou postavou a nízku útlu ženu ktorá mala čierne vlasy. Presne ako ja. Keď ma zbadali nedali na sebe poznať čo si myslia. Ich kamenné tváre nič nenaznačovali.

„Amber toto je riaditeľ školy pán Yossario a jeho žena.“ Predstavila nás Klarisa.

Premerali si ma od hlavy až po päty. Boli fakt dôkladní. Po celom tele som mala husiu kožu ale nedala som to na sebe poznať. Nesmú ma spoznať lebo keď áno tak...

„Vieme kto to je Klarisa a teraz prosím ťa odíď.“