Triaška

8.kapitola

„V piatok sa koná maskraný ples. Nechceš tam ísť so mnou?" objaví sa Alex veľla mňa.

„Uvidím."odpoviem mu s úsmevom. Pravdou je že nechcem ísť medzi tých ľudí ktorý maju všeliaké schopnosti je to desivé.

„Tak aký bol tréning s Chrisom?"

„Zaujímaví.Prepáč ale ponáhľam sa."dopoviem a zabočím do ulice kde momentálne bývam.

Z pohľadu Chrisa

„Možno k ostatným." Jej veta mi behá po rozume už dlhšiu dobu. Čo tým myslela? A vôbec prečo na ňu myslím?!

Staviam sa zo zeme kde som ostal sedieť dlhší čas po jej odchode s myšlienkou že by som ju pozval na ten stupídny ples s maskami. Kráčam ulicami smerujúce k jej domu keď ju zbadám s tým hlupákom Alexom. Usmievajú sa na seba jak zaľúbený pár. Sú proste nechotný nemôžem si pomôcť.

Odvrátim sa od nich a mierim si to rovno domov. Amber nesmie byť pre mňa dôležitá ale ona je. Veď ja som ju našiel a dostal sem a teraz som na ňu odporný a ani neviem prečo. Dokonca taký nechcem byť ale inak to asi neviem. Musí ma nenávidieť a to bolí. Nesmie ma nenávidieť!

„Keď zistia že je tu tak ju zabijú. Eliot hovorím ti zbav sa jej tak ako po jej narodení. Urobíš to pre naše dobro. Jedno dieťa hore dole." povie neznámy hlas. Eliot je predsa meno Amberinho otca a riaditela školy.

„Tebe sa to ľahko hovorí ja by som ju vyhodil už dávno ale Kate, Konečne našla svoju dcéru ktorú som pred ňou tak dlho ukýval."

To nie je možné. Oni chcú zas poslať Amber do normálneho sveta a vymazať jej pamäť ako naposledy. A možno to bude to najlepšie pre nás. Ozve sa moje povedomie.

Z pohľadu Amber

Prídem domov už po tme. Mama varí niečo v kuchyni a mne neostáva nič iné ako ísť za ňou pretože neviem kde mám izbu a či tu vôbec bývam.

„Ahoj." Pozdravím ju a hľadím na jej stíhlu postavu ktorá beha po kuchyni. „Pomôžem ti?"

„Nie to nie je potrebné kľudne chod do svojej izby. Už tam máš pár vecí. Hore na poschodí štvrté dvere v pravo."odpovie.

Kráčam hore po schodoch s myšlienkami úplne inde keď začujem hudbu z nejakej izby, pohľa čoho usudzujem že John je doma.

Klopem na jeho dvere čo usudzujem podľa toho že odtiaľ vychádza tá príšerná hudba. Nikto neotvára a ja vchádzam do vnútra. Nachodzam svojho brata na posteli ale nie je sám. Vedľa neho sedí Chrisová priateľka Klarisa. Tak tá pekné strieda chlapov.Pomyslím si posmešne. Možno by som to mala povedať Chrisovi. Nie nepoviem je to ich problém aj tak Chris o mňa záujem nemá. Veď je stále odporný len ku mne. K ostatným nováčikom sa správam normálne.

„Ehm prepáčte." Vybehnem do svojej izby, ale za sebou počujem kroky. Je to Klarisa.

„Nehovor mu to proím ťa?"

„Komu?" zahrám sa na nechápavú i keď presne viem o koho ide. Vychutnávam si ju.

„Christianovi. Konečne sme sa dali do kopy. Toto bol len úlet." povie jednoducho.

„Keď myslíš." Otočím sa jej chrbtom a zavrem sa v izbe. Stustím smiech taký že ma až začalo bolieť brucho. Dvere sa znova otvoria ale teraz tam stojí John.

„Dúfam že si spokojná."

„Nechcela som. Chcela som ťa len spoznať ale asi som prišla nevhod. Ale ja som klopala!" ohradím sa.

„To už je jedno. Klarisa je predsa s Chrisom nie?" sadne si mi na ustlanú postel.

„No asi sú spolu."

„Dlho tomu nedávam Chris je sukničkár." povie ako nič.

„Vy sa poznáte?" spýtam sa zaujato.

„Je to môj najlepší kamarát. Poznáme sa už od dectva."

„tak prečo mu preberáš babu?" spýtam sa nechápovo. Ja by som teda svojej najlepšej kamarátke chalana neprebrala. Že nie?

„Len mu to nehovor prosím ťa. Dnes príde na večeru spolu s rodinnou mama ich pozvala."

„tak to aby sme sa dali dokopy."

Prejdem k svojej skrini kde nájdem pár veci. Okrem iného sú tu aj šaty ale to si na seba nedám.

„Nemusíš z toho robiť vedu je to len večera." povie John a odíde z izby.

Zvolím si preto len obtiahnuté tmavé džínsi a k ním biele tričko. Vlasy si zapnem do konského chvostu.

Schádzam dole akurát keď niekto zazvoní.

„Otvor prosím ťa." kričí mi mama, Kate neviem ani ako ju mám oslovovať.

Otváram teda mohutné dvere. Za dverami sa črtajú tri postavi. Starší pán s pani a Chris. Obaja jeho rodičia sa usmejú, podravia a zamieria za mamou do kuchyne ako keby to tu poznali veľmi dobre a asi aj poznajú.

„Myslel som že si sa neponáhľala." povie ironicky s úsmevom na perách.

„A ja som zase myslela že som sa ťa aspoň na dnes zbavila."vrátim mu to aj s úrokmi.

„Tak čo vy dvaja? Nie ste hladní?" pýta sa John ktorý sa objavil za mnou.

Toto bude ešte pohroma.