Triaška

11.kapitola

„Amber prosím nerob to." povie zúfalim hlasom čo ma prinúti sa mu pozrieť do tváre v ktorej je vidieť len bolesť.

„Nerob čo Christian?" prosím už nech som preč. Toto stvorenie vedľa mňa ma privádza do zúfalstva. Je tak dokonalý ale nedobytný, teda aspoň pre mňa. Keby len vedel čo k nemu skutočne cítim možno by sa so mnou už ďalej nechcel ani stretávať. Počkaj veď ja som mu to zakázala v návale hnevu na neho. Prečo to všetko musí byť také ťažké?

„Neodháňaj ma od seba." povie smutne a mne ho príde ľúto. Možno som predsa len bola tvrdá na neho ale to čo urobil je neodpustiteľné.

„Christian nechaj to tak."

„Nie ja to tak nenechám! Nechápem prečo ma nenávidíš? Pretože som ta zobral sem a odvrhol od ľudského sveta, alebo pretože som na teba taký odporný? Amber hovor so mnou. Povedz čokoľvek len nebuď ticho. Kľudne mi vynadaj aký som idiot zato že som ťa skoro zabil alebo ma zbi len nebuď ticho lebo to ticho ma zabíja."

„Máš poslednú šancu! No podmienkou je že budeme mať tréningy navyše buď s tebou alebo s Jakom ktorý mi ich sľúbil pred tebou." Naozaj som mu teraz dala ďalšiu šancu? Prečo to všetko robím? Pretože ho ľúbiš. Odpovie podvedomie a spokojne sa usmeje.

„Ďakujem." povie a venuje mi ten tajomný úsmev. Keď sa nad tým zamyslím neusmieva sa stále. Jeho úsmevy sú len občasné, vlastne som ho usmievať sa videla len tri krát. Raz v bare keď mi venoval ten tanec, druhý krát na večeri tu u mojich biologických rodičov no a tretí krát teraz. Dokonca sa mu pri úsmeve urobia také malé roztomilé jamky.

Prichádzame k telocvični ktorá už je prázdna. Keďže som stále oblečená vtom čom som bola na tréningu prezliekať sa nejdem a mierim sito rovno k boxovacím vreciam. Rukavice nachádzam voľne pohodené na zemi vedľa vreca. Nasúvam si ich na ruky a celou silou tlčiem do neho ako keby to mal byť posledný krát. Cítim ako sa mi napínajú a uvoľňujú svaly na rukách. Je t príjemný pocit z ktorého bude zajtra poriadna svalovica ale nato teraz nemyslím. Vybíjam si svoju zlosť na Chrisa, matku, otca a snažím sa zabudnúť nato zlé.

Na bokoch mi pristávajú mohutné ruky a naprávajú mi ich do správneho postoja. Ruky berie do svojich a za jeho pomoci boxujeme spolu do vreca. Nerozprávame každý sme ponorený vo svojich myšlienkach a boxujeme spoločne do mohutného vreca. Po čase mi púšťa ruky a ja pokračujem sama. On si nasadzuje druhé rukavice a vyzýva ma k boju. Čo to má preboha znamenať? Chce ma doraziť už úplne? Pomyslím si trpko ale idem za ním do ringu.

„Tak ukáž čo v tebe je." povie a ja sa hneď vrhnem na neho. Počas boja ma opravuje a hovorí mi čo mám robiť až kým mi to nejde úplne samej. Vtedy si už aj on dáva pozor na moje údery aby poriadnu nedostal. Aj jeho údery nie sú najslabšie čo usudzujem podľa toho že ma zasiahol do brucha. Vraciam mu to silnejšie ale on sa len zasmeje a zvalí nás na zem. Končím na ňom. Nohy mám pozdĺž jeho bokov a hlavu na jeho hrudi. Je to taký príjemný pocit. Prečo tento chalan nemôže byť môj?

Obaja si pozeráme do očí. Zelená do hnedých. Sme ticho ale nieje to to nepríjemné trápne ticho ako inokedy. Teraz sú slová zbytočné. Rukami ma objíme okolo pása a pritiahne si ma bližšie k sebe. Naše pery sú vzdialené pár milimetrov stačilo by sa len nakloniť.

Ako prvá sa spamätám ja. Čo to robíš veď je zadaný! Zahriaknem sa a staviam sa zo zeme.

„Prepáč." poviem ako keby automaticky i keď sa nemám dôvod ospravedlňovať.

„Neospravedlňuj sa. Odveziem ťa domov?" spýta sa ma aby zmenil tému.

„Ak budeš taký dobrý." ale čo my sme k sebe milí. To som musela omdlieť aby sa tie ľadovce medzi nami prelomili? Kľudne by som mohla omdlieť ešte raz. Vôbec by mi to nevadilo ak by to znamenalo že by sme mohli byť spolu.

„Ozaj zajtra je ten ples. Myslel som že či by sme my dvaja nešli spolu." zrazu je neistý načo sa musím usmiať.

„Nemáš presa Klarisu?" pripomeniem mu svoju priateľku. Kiež by ju nemal.

„Tú teraz nerieš tak čo pôjdeme spolu?"

„Už som sľúbila že pôjdem s Alexom, prepáč."

„Tak ho odvolaj!" skríkne na mňa. Aha tak tú milotu sme len predstierali.

„Nie to neurobím. Čo sľúbim to aj dodržím!" poviem odhodlane. Je mi jedno že na mňa pozerá tými psími očami ktorým by neodolala žiadna baba ale už som niečo sľúbila. Alex sa ma pýtal prvý, on mal možnosť to urobiť pred ním a neurobil to a teraz bude po mne ziapať aby som to zrušila s Alexom. Tak to ani na omyle.

„Fajn!" povedal a odišiel preč.

Tak asi idem peší.

Ak bude do 22:00  5 vote dam dnes dalsiu cast. Inak vam zas a znova dakujem za vsetko.