Triaška

9.kapitola

„Amber konečne ťa spoznávame. Tvaja mama o tebe veľa rozprávala ale nikto nevie kam si zmyzla." Chrisová matka je teda riadne úprimna. „Možno že dieťa ako ja sem jednoducho nepartí." Odpoviem pravdivo. Prečo si dávať servítku pred ústa keď ani ona si ju nedala.

Chris na mňa pozrie s otvorenými ústami uchvatený s mojou úprimnosťou, matka po mne zazrie ako si to dovolujem a brat sa usmeje, očividne je pobavený touto situáciou.Otec sa tu ešte neobjavil čo ma neprekvapuje lebo ma nenávidí. Nie je nič krajšie ako nenávisť vlastného rodiča. Každému to prajem ten pocit je tak neopísatelne úchvatný.

„Prečo si to myslíš?" spýta sa ma pre zmenu jeho otec. „Pretože som dievča bez strážcu a schopností?" odpoviem mu otázkou. Ták budú všade reči že dieťa mocných nemá žiadne schopnosti. Prečo si neurobiť reklamu hneď prvý deň príchodu? pomyslím si.

„Amber to už by stačilo!" okríkne ma mama. Táto pretvárka tu končí. Chuť na jedlo ma prešla teda vlastne ak nejaká chuť vôbec prišla.

„Prepáčte, ale prešla ma chuť. Bude lepšie pre všetkých aby som odišla." Tých všetkých som myslela hlavne na neho. Na toho idiota čo sa uškrňal predo mnou. Prečo nie je s Klarisou keď tak zrazu sú spolu? Je vôbec dovolené aby strážca chodil s niekym so schopnosťami?

Staviam sa od stola a kráčam smerom na záhradu. Je tma a všade naokolo sú lesy. Je tu len opustená hojdačka na okraji lesa. Možno kedysi patrila aj mne ale nepamätám sa. Vyzerá že je tu už naozaj dlho. Hrdzavá a pri každou pohybe vŕzga, no i napriek tomu si na ňu sadnem a nechávam sa unášať spomienkami.

Kde asi je teraz Zoey? Budú ma aspoň hladať alebo im vymazali pred mojím odchodom pamäte tak ako aj mne keď som bola malá? Čo asi tak robí? Tak veľmi mi chýba to aby som sa mohla jej zveriť so všetkým. Teraz som tu len ja a moje problémy na ktoré som tu bohužiaľ sama. Čo budem teraz robiť? Chem tu vôbec byť? Chcem a chcem ukážať otcovi že urobil chybu keď ma poslal preč! Musím mu ukázať že sem patrím i keď moje schopnosti sú pred ním utajené.

Slzy mi prekajú prúdom po tváry. Tak veľmi mi chýba ten starý bezstarostný život ktorý zas nebol až tak dávno. Párty, občas obyčajná hádka s rodičmi o ničom alebo prespanie u kamarátky, skola zábava a nakoniec aj to hlúpe plávanie. Tak veľmi som ho kedysi milovala a vzdala som sa ho len kvôli zábave.

„Tak tu si."ozve sa za mnou hlas ktorý poznám ale tvár k nemu si neviem vybaviť. Chcem len aby odišiel a nechal ma tu samú s plačom. Tak veľmi to potrebujem pretože je taký uvoľňujúci ako ešte nikdy pred tým.

„Amber prepáč."nie toto nemôže byť Chris ten by sa mi nikdy neospravedlňoval. Nakoniec ma to donúti obzrieť sa za seba a ukázať svoju uplakanú tvár, ktorý som chcela pred dotyčným ukryť.

„Ty plačeš?" spýta sa hádam so strachom alebo ľútostou? Nie veď on je ku mne bezcitný.

 „Nie smejem." Prevrátim očami nad stupidnou otázkou toho idiota. Nakoniec tá prezývka je vcelku pravdivá pretože je to odiot.

„Prečo si ku každému taká chladná? Predtým ako som žňťa stretol si sa dobre bavila a bola ku každému milá. No tu si odmeraná ironická a sarkastická. Čo ťa k tomu vedie?"

„Život so mnou jednoducho vyjebal." Odpoviem jednoducho a dokonca aj pravdivo. Nejdem sa ľutovať! I keď smútok som si uy dovolila tak prečo nie aj ľútosť?

„Tak nehovor." Natiahne sa ku mne a utrie mi zatúlanú slzu ktorá mi steká po tváry.

„Mal by si ísť." Odvrátim sa od neho cez žiadného pocitu.

„Nenechám ťa samú nie v takomto stave."

„Klarisa ťa určite už čaká mal by si ísť." Nechápe ten idiot že ho tu nechcem a chcem byť sama?!

„Nečaké ma nikto. Prosím neodháňaj ma od sebe."

„To ty mňa odháňaš! A nie ja teba!"skríknem po ňom. To je ale úľava si zakričať. Mohla by som to robiť častejšie a rovno svoju zlosť namieriť proti nemu.

„Tak to nie je a ty to vieš. Chcem pre teba len to najlepšie."

„Tieto reči si strč vieš kam! Klarisa ti možno na toto naletí ale ja nie. Už nič s tebou nechcem mať. Si len môj tréner nič viac!" možno svoje slová ešte oľutojem ale teraz som vďačná tomu adrenalínu ktorý mi umožnil toto všetko povedať. Už bolo načase. Až po týchto slovách nakoniec odišiel.

Christian

Keď som ju uvidel tam sedieť v tme stratenú v myšlienkach so sklonenou hlavou došlo mi že asi plače. Bolo mi jej ľúto tak som sa ospravedlnil a odišiel za ňou. Sedela tam ako kôpka neťastia ktorý spomína nato čo bolo.

Pristúpil som k nej a prihovoril sa, ale ona ako vždy odpovedala sarkasticky. Neviem prečo ma tak veľmi nemá rada, začo ma viní. Odháňala ma od seba ale ja som sa nedal i keď mala odporné poznámky ktoré by som u niekoho iného nezniesol a jednu mu strelil alebo jednoducho odišiel ale teraz som nechcel. Chcel som jej pomôcť.„Tieto reči si strč vieš kam! Klarisa ti možno na toto naletí ale ja nie. Už nič s tebou nechcem mať. Si len môj tréner nič viac!"no táto jej veta bola mierená tak hlboko že by to zabolelo i bezcitného človeka.  Vedela presne čo robí ako to skončí. Dosiahľa čo chcela odišiel som ale viac za ňou už neprídem. Stratil som ju už nadobro.

Išiel som rovno ku Klarise kde ma vlastne ona poslala. Chcem naňu zabudnúť a možno sex s ňou mi pomôže aspoň na chvíľku nemyslieť na ňu.

„Ahoj Chris teba som tu nečakala.Nemal si...."nenechám ju dopovedať a vrhnem sa na jej pery. Ruky mi obmotá okolo krku a bozky mi opätuje. Sú bezcitné ako ja no ak mi to má pomôcť zabudnúť čo i len na hcvíľku na ňu tak prečo nie.

Zdvihnem ju na ruky a odnesiem do jej izby. Klarisim dom poznám naspätať už neraz som tu bol i keď nie za týmto účelom.