Triaška

3.kapitola

„Ešte stále chceš odísť?" ozval sa za mnou jeho hlas.

Sakra kedy mi už povie ako sa volá?

„Chcem a ani si nevieš predstaviť ako veľmi si to práve teraz želám." Pozriem na neho a zisťujem že sa stihol už obliecť. Na seba má šedé volné tepláky ktoré mu neskutočne vysia z bokov a biele voľné tielko ktoré odhaluje jeho vypracované svaly. Kde sa berie všetká tá dokonalosť?

-No čo pekný je ale v hlave toho veľa nemá-ozve sa moje podvedomie a zazrie na to stvorenie predo mnou.

„Budem ťa musieť sklamať ale nikam ťa nepustím."

„A to už akože prečo?"

„Dovršila si sedemnásť už nepatríš do sveta obyčajných."

„Však iný svet ani neexistuje ty tupec! A teraz ma okamžite zaveď domov inak ...."

„Inak čo? Budeš plakať?"

Musí byť až tak protivný? Prečo ma jednoducho nechce vziať domov. Určite sa rodičia o mňa boja a budú ma hľadať a to úplne zbytočne pretože ma tu drží idiot ktorý ma určite tak ľahko domov nezoberie. Musím byť silná a ukázať mu že sa ho nebojím.

„Čo po mne chceš?"

„Aby si sa vrátila odkial si prišla."

„A však o to sa snažím doteraz!" skríknem na neho a mierim si to rovno k nemu. Chcem mu tak veľmi vylepiť jednu facku ale nakoniec mu iba bezmocne pozriem do tých jeho modrých očí.

„Nie tento svet, sem ty už nepatríš. Nikdy si sem nepatrila. Patríš do nášho sveta. Si z rodu Yossiariovcov a prvá dedička."

„Neverím ti ani slovo! Chceš mi nahovoriť samé blbosti. Ja na svet vlkov, upírov a bosoriek neverím!"

„Ale mala by si pretože ty sama si...." nedopovie.

Čo som? Som len obyčajné sedemnásť ročné dievča, žijúce v Denveri. Narodila som sa tu a tu som aj vyrástla. Moji rodičia sú...

„Chceš mi povedať že moji rodičia nie sú moji rodičia?" spýtam sa už so slzami v očiach.

„Jasné že nie su. To ti mohlo už dojsť. Myslel som si že si vyspelejšia." Povie drzo a mne je momentálne úplne jedno kde som. Rozbehnem sa do neznáma a utekám pred krutou pravdou ktorú mi ten idiot povedal.

Neverím mu! Neverím mu! Nesmiem mu veriť! Nahováram saba samú i keď niekde hlboko vo vnútrí viem že mal pravdu.

Bežanie je veľmi upokojujúce na moju teraz krehkú dušu. Chcem zabudnúť nato čo mi povedal a zobudiť sa vo svojej posteli a myslieť si že to bol len zlý sen. Zavriem oči ale nič sa nezmení stále je predo mnou lesná cesta vedúca do neznáma.

Keď už po pol hodine behu nevládzem pretože moja kondička je nulová sadnem si na zem, hlavu položím do dlaní a ropračem sa ako malé dieťa. Plač je upokojujúcim balzamom na moju dušu.

„Mám ťa," povie spokojne a kľakne si ku mne.

„Teraz musíš byť silná. Nechcel som ťa vystrašiť." On je naozaj milý? A ku mne? Neverím a preto sa ho hodlám ignorovať . Naďalej tam len tak sedím s plačom.

Berie ma na jeho mohutné ruky a kráča so mnou k nemu domov.

Neviem ani ako pre prišli k nemu. Cestou ma ten plač tak unavil až som mu zaspala na rukách. Teraz som sa zobudila zas v tej posteli ako ráno ale už pri mne nelažal. Nikde som ho nemohla nájsť . usúdila som že odišiel. Nechal ma tu samu aby som si usporiadala myšlienky a najlepšie miesto na triedenie myšlienok je horúča sprcha.

V spálni boli jedny dvojo dverí. Jedny viedli na chodbu a tie druhé som zistila že vedú do kúpelne. Ešte úred sprchou som zobrala tomu idiotovi zopár veci zo šatníka. Volné biele tričko ktoré mi bolo kúsok nad stehná a boxerky.

Keď som bola spokojná s výberom oblečenia rozhodla som sa pre tú sprchu. Pustila som horúcu vodu a vyzliekla som sa. Kvapky boli upokojujúce a príjemné. Stála som pod prúdom horucej vody dosť dlhú dobu.

Myšlienkam som nechala voľný priebeh. Čo som zač? Chcem to zistiť a nato potrebujem toho idiota. Tá prezývka sa mi pre neho celkom páči nadčím som sa musela usmiať. Úplne ho vystihuje.

Čo urobím s mojími akože rodičmi? Musím im dať o sebe vedieť zaslúžia si to zato že ma vychovali.

No najhoršia otázka bola kto sú teda moji skutočný rodičia a prečo sa ma len tak vzdali? Ako mohli opustiť bezmocné dieťa ich vlastnú krv? Toto by som ja nikdy nedokázala urobiť.

Po dlllhej sprche som nemala čo robiť. Idiot stále nebol doma.

-Možno by sme mohli zistiť čo tu všetko má.- ozve sa moje podvedomie a ja musím súhlasiť.

Malá prehliadka domu neznie až tak zle. Vychádzam z jeho izba na dlhú chodbu. Som na hornom poschodí čo usudzujem podľa tých schodov vedúcivh do obývačky spojemu s kuchyňou. Sú presklené presne tak ako jeho izba. Púšťajú lúče do vnútra ktoré príjemne hrejú. Kráčam po chodbe otváram náhodné dvere. Vo vnútri je tma. Izba bez okien a len s jednými dvermi. Rozsvietim svetlo a zisťujem že som to nemala robiť. To čo vidím pred sebou sa mi vôbec nepáči.