Triaška

10.kapitola

„Chris prečo to robíš?" spýta sa ma pomedzi bozky. Bože ženské vždy musia mať na všetko dôvod. Prevrátim očami a odtiahnem sa od nej. Akosi sa mu znechutila a dokonca ma prešla chuť nato si nezáväzne užiť. Bez slova odídem z jej domu a kráčam do telocvične. Adrenalín vo mne vrie a nemám ho kde vybiť. Možno by som mal na pár dni odísť a vypustiť paru ale spomäniem si na rozhovor Amberinho otca a núti ma to ostať tu a ochrániť i keď už žiadny dôvod nemám.

V telocvični je Tobias ktorý tu ostáva vždy najdlhšie. Chráni predsa tú najvzácnejšiu rodinu,Yossariovcov tak musí byť v kondičke. Je jeden z najlepších bojovníkom hneď po Jakovi ktorý to tu všetko vedie. Kiež by som bol až taký dobrý ako oni dvaja.

„Ťažký deň?" spýta sa ma keď si všimne môj neskorý príchod do telocvične.

„Kedy bol ľahký?" odpoviem otázkou. Keby som ho nepoznal bál by som sa ho. Na tele má všade samí sval a svojho vlka ovláda dokonale. Už ho neobťažujú žiadne náhodné premeny naučil sa ich ovládať. Dlhšiu dobu to učil aj mňa čo sa mu nakoniec podarilo i keď musím priznať že raz za rok sanechcene premením keď nechcem. Strážcu ako on by chcel mať každý so schopnosťami ale on sa zaprisahal Elliotovi. Jeho žene neskôr tiež ia jej strážcu poslal strážiť niekoho iného. John má svojho strážcu s ktorým nevychádza najlepšie . jedine Amber žiadného stražcu nemá a ani nikdy mať nebude kedže zatajila to najdôležitejšie.

„Dáme súboj?" opýta sa ma keď vidí ako to vo mne všetko vrie. Nečaká ani na moju odpoveď a vrhne sa na mňa. Rozdávame si to hlava nehlava, nevadí nám ani krvavé zranenia na tele.

Amber:

Dnes ma čaká druhý tréning s Christianom. Neviem čoho sa mám viac báť, toho že bude protivnejší ako inokedy alebo toho že si ma ani nevšimne a bude úplne ignorovať ako keby som tam ani nebola. Čím je to blišie tým je aj môj strach väčší. Mám tam vôbec ísť?

„Tak čo pripravená na svoj druhý tréning?" spýta sa ma Jake po vstupe do telocničke kde ma zaviezol John ktorý mal namierene do školy.

„Ako ešte nikdy predtým."odpovedám mu s úsmevom a mierim so to do šatne kde sa prezlečiem do čiernych športových legín a obtiahnutého čierneho trička. Taká presne je moja dnešna nálada-čierna. Všetci už sú pripravený na svoj dnšený tréning. Dokonca aj Chris, ktorý má všade samé modriny, monokel pod okom a rozťatú peru je tam na čas.

„Že sa princeznej uráčilo."privíta ma. Nereagujem na jeho poznámku a smerujem si to k nováčikom ktorý sú pripravený na svoj tréning. Musím zapadnúť a spoznať tu aspoň pár nových ľudí aby som nemyslela len na neho. Včerajšie slová ma mrzia ale už ich nevrátim a ak čaká na moje ospravedlnenie tak nech rovno zabudne.

„Tak dnes si dáme pekne dvanásku. Určím vám hneď nové pravidlá. Počas mojích trénigov prejdeme tromi fázami za ktoré budete bodované. Jedna fáza je silová. Budete bojovať proti sebe. Druhá je určená na vašu rýchlosť. No a tá posledná patrí vaším vlkom v tele. Kto to nezvládne alebo bude na podlených piatich miestach v tabuľke končí. Nechceme predsa aby ste sa tu flákali."dokončí svoj monológ a mne prišlo až zle. Prvé dve fázy by som mohla dať keby trénujem navyše čo aj budem s Jakom ktorým som sa dohodla. No ale tá posledná je moja smrť kde sa ukáže pravda o tom kto som. Tak to chce, chce ukážať všetkých pravdu a pomstiť sa mi.

„Ak nikto nechce odísť tak môžeme začať."zavelí a všetci ako poslušné kačíce ideme za ním.

Už je za mnou ôsmi kilometer ďalej to už nedám aj keby som veľmi chcela. Udychčaná som posledná vlastne mi už všetci ušli a ja som ostala stáť na mieste. Je mi zle, som dehydratovaná a neviem sa udržať na nohách. Na druhý deň to je na mňa moc. Nedokončím to dnes nie. Posledné čo cítim je ako ma moje telo zradilo a padlo na zem, viac si bohužiaľ nepamätám.

„Amber, Amber stávaj.." počujem hlasy a cítim ako so mnou niekto trasie. No moje oči sa nechcú otvoriť. Moje viečka sú príliš ťažké nato aby to dokázali.

„Prosím nesmieš ma opustiť. Amber prosím." Narieka nado mnou nejaký hlas ktorý poznám až moc dobre. Temu človeku som naposledy veľmi ublížila slovami ktoré ma ale nemrzia.

Konečne ma moje telo začne poslúchať a ja otvorím oči. Ležím na cudzej posteli v nejakéj izbe kde som ešte nikdy predtým nebola. Postavím sa že idem niekoho nájsť ale hlava sa mi krúti ažpriveľmi takže znova padám na postel.

„Opatrne."dvere sa otvárajú a v nich stojí osoba ktorú by som tu najmenej čakala. Christian nesie v ruke pohár vody ktorý mi ochotne podáva a sadne si vedľa mňa na postel. „Toto mi už nerob, vystrašila si ma na smrť."povie so smútkom v hlase.

„O to ti predsa išlo. Chcel si sa ma zbaviť aby som už viac netrénovala s tebou aby som to vzdala. Nie je tak?" spýtam sa ho aj keď už prevdu dávno viem. Neodpoveá čo ma ešte viac usvedčí že mám pravdu. Dokonca asi mi nevie ani pozrieť do očí a je celý nesvoj. Hrá sa so svojími prstami ako keby bol nervózny. Je na smiech.

„Pozri sa na mňa a povedz že to nie je pravda?" chcem ho donútiť to povedať ale on stále mlčí. „Kto mlčí ten svedčí." pomyslím si .

„Kde to som?" zmením preistotu tému lebo by sme sa zase pohádali.

„U mňa v izbe. Nemohol som ťa zobrať do ošetrovne pretože všetci by sa to dozvedeli a to určite nechceš. Celú tú cestu som ťa niesol na rukách so strachom že sa nepreberieš. Nadával som si zato že som dal tak veľa behať i keď som dobre vedel že to nezvládneš keďže trénuješ len dva dni, ale môj hnev k tebe bol taký veľký že mi to bolo jedno. Stále sa na teba hnevám ale ľutujem svoje rozhodnutie."

„Tvoju ľútosť si strč vieš kam. Chcem ísť naspäť do telocvičke a trénovať s Jakom lebo tebe už neverím. Tvoje emócie ti zakrívajú zdravý rozum čo po dnešku pochybujem že máš."

„Amber prosím..." nahodí tie jeho psie oči čo ma vždy odmäkčí ale dnes nie. Dnes som až príliš na neho nahnevaná. Veď predsa mi to vrátil tým najprimitivnejším spôsobom akým mohol.

„Nie Christian. My dvaja sme už nadobre skončili. Odvezieš ma alebo pôjdem sama?"

„Odveziem ťa." Povie smutne a postaví sa z postele ale moja hlava sa stále krúti a nechápem prečo. Čo sa to so mnou deje?

„Tak čo ideš alebo je ti tu až príliš dobre?" starý Chris je naspäť. „Hneď som za tebou." Natiahnem sa po pohár vody a vypijem ho na samé dno. Christian ma stále sleduje ale nevšímam si to. My dvaja sme predsa skončili, už viac nemáme nič spoločné a tak to bude pre nás oboch najlepšie.

„Amber si naozaj v poriadnu a chcešpokračovať v tréningu?" spýta sa ma keď sedíme v aute.

Pozriem na neho s ironickým úsmevom a odpoviem: „Nikdy mi nebolo lepšie." Keby len vedel aká som v jeho prítomnosti nesvoja čo sa snažím maskovať svojou iróniou alebo sarkazmom. Svoje city si nechcem pripustiť lebo by ma boleli a tak je zo mňa bezcitná mrcha.

Ďakujem vám za všetky vote ani si neviete predstaviť akú radosť mi robia. Chcela by som vám poprosiť nech sa vyjadrite k príbehu či sa vám páči alebo nie, a ak nie čo mám zmeniť. Viem že Amber je občas až moc ironicka alebo sarkastická pretože ja sama som taká. Tak ešte raz vám veľmi pekne ďakujem za všetko ;)