Triaška

6.kapitola

Klarisa odišla ako jej bolo prikázané a ja som tam ostala na pospas osudu. Spoznali ma a teraz ma vrátia späť odkiaľ som prišla. Veď ma tu nechcú inak by ma asi nevyhodili ako malé dieťa.

„Posaď sa.“ vyzval ma otec.

Vyzeral ako osoba ktorú každý rešpektuje a naháňa strach. Aj mne ho naháňal.

Mama tá stála vedľa neho a milo sa usmievala. Do očí sa jej tisli slzy ktoré šikovne zaháňala preč.

„Ako si sa sem dostala? Nikdy si sem nemala chodiť. Dali sme to dosť jasným späsobom na javo že nemáme o tebe záujem.“

„Hovor za seba!“ ozvala sa po dlhom čase mama.

„Nehodí sa k nám. Nemá žiadne schopnosti. Čo to necítiš? Už ako malé dieťa ich nemala a Amanda povedala že ich mať ani nebude. Tak načo je nám také dieťa?“

„Hovoríš o svojej dcére Eliot. Prečo nemôžeš ju jednoducho prijať ako si prijal Johna?“

-Tak ja mám brata? – opýtala som sa v duchu.

„Nie Kate nemôžem.“ odpovedal porazene a znova uprel na mňa svoj prísny pohľad.

„Vrátiš sa odkiaľ si prišla. Viac sa sem už neopováž vrátiť. Tvojím rodičom pošleme správu....“

„Nie to nedopustím.“ povie mama.

„Bude tu študovať a bude tu s nami. Naučí sa aspoň bojovať keď neprejavila žiadnu schopnosť. A ty ju budeš podporovať! Viac sa jej už nevzdám. Tých 17 rokov bol dlhý trest.“

„Otec má pravdu nepatrím sem.“ zaklamem a zamierim si to na odchod. Mama ale zastavý.

„Si moja dcéra a ja o teba neprídem. Poď ukážem ti to tu.“ povie a zoberie ma na obhliadku mesta.

Teto mesto nie je ani na mape. Všade okolo neho sú lesy aby sa vlci ktorý sa ešte nevedia premieňať  samí nevideli zvedavý ľudia. Mesto nie je veľké je tu len internát, škola, športové haly, zopár domov a nakoniec malý obchod s potrevinami. Všetko čo potrebuje normálny človek k životu tu nie je. Žiadne reštavrácie či nákupné centrá. Dokonca ani malý obchod s oblečením sa tu nenachádza.

Zastavíme až pred obrovským domom.  Neisto pozriem na mamu a všimnem si ako ona pozerá na mňa s otázkou v očiach. Nepýtam sa jej na nič pretože sama neviem o čom mám hovoriť. Veď ma vyhodili z domu.

Stupujeme do vnútra kde je to luxusne zariadené. Všetko samé nové veci.

„John sme doma.“ zakričí mama na chlapca ktorý je zrejme môj brat.

Chalan približne v mojom veku možno o rok mladší zíde dole schodmi. Keď ma zbadá zarazí sa a premeria si ma od hlavy až po päty tak ako jeho otec. Ja robím to isté a zisťujem že sa veľmi podobá na otca. Má ale mamine oči a vlasy ale inak je to celý otec.

„Kto je to?“

„Som Amber.“ odpoviem namiesto mami.

„Potrebuješ niečo? Myslel som že keď si kričala že ste doma že si to ty a otec nie ty a Amber.“ pri vyslovení môjho mena zneistie.   

„Vec sa má tak že Amber je to dievča o ktorom som ti rozprávala. Ona je tvoja sestra.“ konečne mama vysloví tú ktorú pravdu.

Ostane zarazený. Nevie čo povedať ale to som ani ja nevedela. Pozeráme na seba a vymieňame si neisté pohľady. Neviem ako zareagovať. Mám sa mu vrhnúť do náručia a tešiť sa že mám brata alebo jednoducho odísť.

„Rád ťa spoznávam.“ povie nakoniec a znova vybehne do svojej izby. Možno by som aj ja mala nájsť Chrisa a požiadať ho nech ma odvezie domov. Predsa len sem nepatrím.

-Ja mám sestru pred ktorou som ako idiot zdrhol. Mal by som sa vrátiť dole a zoznámiť sa s ňou spoznať jej záľubi a spýtať sa kde bola toľké roky.- počula som  Johnové myšlienky.  Ako to len robím?  Spýtala som sa sama seba.

„Poď ukážem ti tvoju izbu.“ povie mama a vedie sa na poschodie tam kde teraz zmizol John.

„Nemyslím si že je najlepší nápad aby som tu bývala. Veď tu nemám žiadne veci.“ Poviem rýchlo a zamierim ku dverám. Mama je ale rýchlejšia a zavrie mi ich pred nosom.

„Tvoj otec si bude musieť na teda zvyknúť. Si predsa jeho dcéra!“

„Ale...“

„Žiadne ale Amber. Dlho som ťa hľadala a keď si tu tak nedovolím aby si odišla.“

„Môžeš ísť aspoň na čerstvý vzduch?“ spýtam sa jej so psími očami.  Keď prikývne výjdem von. Kráčam zamyslená s pohľadom na topánky keď do niekoho narazím. Pozriem sa kto to je a vtedy uvidím...