Triaška

19.kapitola

Prišla som po dlhej dobe naspäť domov do Seattlu tam kam patrím. Vidieť svoje staré mesto kde som prežila toľko zážitkov je skvelé. Chýbalo mi to tu i keď som bola preč len chvíľu. Zabáčam na našu ulicu kde som bývala. Viem možno si ma nebudú pamätať ale nádej predsa umiera ako posledná. Auto odparkujem na príjazdovú cestu a už z okna auta vidím ako sa moja mama hrabe v hline ako zvyčajne. Vždy sme museli mať najkrajšiu záhradu na ulici. Mama totiž milovala kvety.

Vystúpim z auta a pristúpim k nej plná očakávania. Predsa len by si mohla pamätať niečo, čokoľvek ale nech tam niečo je!

„Dobrý deň. Môžem vám nejako pomôcť slečna?" sklamanie ku mne dorazilo razom sekundy. Vymazali jej všetky spomienky nepamätá sa na mňa. Je to bolestivé ale mala som s tým rátať dokonca ma nato aj upozornili ale ja som im neverila. Veď človek predsa nedokáže len tak zabudnúť na všetko, dokonca aj keď je opitý na mol.

„Nie, len som sa prišla pozrieť na vaše kvety. Vždy máte takú krásnu záhradku tak som neodolala a musela ju vidieť."

„To je od vás veľmi milé. Ponúknem Vám niečo? Vodu alebo nejakú limonádu?" skladá si rukavice dolu z rúk. Na tvári jej žiari široký úsmev radosti. Nikto ju totiž nikdy nepochválil za svoju prácu s kvetmi. Vždy potom túžila ale nikto to nespravil dokonca ani otec sa k tomu neodhodlal.

„Nie nebudem Vás rušiť. Možno nabudúce dovidenia." poviem a znova nastupujem do auta. Mala by som sa niekde ubytovať a v pokoji porozmýšľať čo ďalej spravím keď si ma tu nikto nepamätá.

Auto znova zaparkujem ale tento krát pri bar kde som oslavovala svoje sedemnáste narodeniny. Vyberiem sa do vnútra kde sa koná nejaká akcia. Barman nestíha obsluhovať ani sa mu nečudujem keď je tu sám pre stovky ľudí. Každý od neho očakáva svoj nápoj i keď podaktorým by to úplne na dnes stačilo.

„Pomôžem ti!"vnútim mu svoju pomoc a beriem si zásteru. Keď sa zamestnám nebudem aspoň myslieť nato všetko. Aspoň na chvíľu zabudnem. Zamestnám myseľ všetkými tými objednávkami.

„Som Matt a ďakujem." venuje mi jeden zo svojich kolena podlamujúcich úsmevov a ďalej sa venuje svojej práci.

„Jednu vodku s tonikom."valia sa zo všadiaľ samé objednávky a ja som nimi rada. Naozaj ma zamestnávajú až tak že nestíham. S úsmevom všetko vybavujem a s Mattom sa celkom aj zladili no všetko sa pokazí keď do klubu sebavedomo stúpia oni. Tak známa štvorica ktorá si tu vybudovala ako vidím peknu popularitu po mojom odchode.

„To sú Zoye tá čiernovláska s rovnými vlasmi, vedľa nej Tarík ktorý pretiahne aj pouličnú lampu, vedľa je Ever s Damenom ktorý tvoria pár. Ale už dlhšie im chýba jedno dievča, každý si to všimol ale im akoby ani nechýbala. Myslím že sa volala Amber." rozpráva pri chvíli pauzi ktorú nám ľudia dopriali.

„Majú tu celkom slušnú popularitu." okomentujem ich akoby som ich vôbec nepoznala.

„Nikto iný ju väčšiu nemá. Počkaj veď ty si mi ani nepovedala svoje meno a pomáhaš mi tu akoby nič."

„Som Amanda." zaklamem mu. Určite mu nepoviem že to ja im tam chýbam, to ja som tá Amber ktorú pred chvíľou spomínal.

Za chvíľu máme znova plno objednávok. K baru pristúpi Tarík ktorý dofajčiava svoju cigaretu.

„Nechaj ma hádať. Vodka s pomarančovým džúsom." oslovím ho nečakane. Možno im nevymazali pamäť a pamätá si ma. „Si tu prvý deň a už vieš čo pijem. Určite ti to povedal Matt." dobre vymazali im pamäť a ja musím ako vidím začať od samého začiatku. „Ja som jej nič nepovedal." ozve sa Matt za mnou. „Kde si ju našiel vyzerá tak skvelo." Tarík určite fajčil niečo iné ako normálnu cigaretu pretože ten Tarík ktorého poznám by toto v živote nikdy nepovedal.