Unpleasant surprise

spontálne rozhodnutie

,,Ktorý bol lepší Hoseok alebo Chanyeol?"

,,Prosím?"

Chalan ma ešte silnejšie potiahol až som skoro zakopol o svoje vlastne nohy. Celou touto situáciou som bol znechutený a keď som videl nechutne úsmevy jeho kamarátov okolo, stuhol som.

,,Alebo máš iného favorita? Môžem skúsiť ním byť ja."

,,Ty si favoritom každej Suho, len mu musíš ukázať čo dokážeš."

Ukázať? Skôr než som sa nad tým hlbšie zamyslel, bol som pritlačení k stene a hlavu som si silno o ňu tresol.

,,Mám ho veľký chlapče, budeš hehkať slasťou," zašepká mi do ucha a ostatný to zrejme počuli, pretože sa začali smiať.

No celá táto situácia nabrala drsnejší podtón vtedy, keď sa mi snažili nasilu rozopnúť opasok. Až vtedy som pochopil o čo presne tomuto mužovi predomnou ide a vystrašil som sa.

Začal som vystrašene kričať a mykať sebou, no on mi rýchlo rukou zakryl ústa a ani to, že som sa mu ju snažil pokúsať nepomohlo. Moja zúfalosť nadobudla až takú hĺbku, že sa do toho museli pustiť aj jeho kamaráti a nasilu ma držali.

Otvorene som plakať a modlil sa ku všetkým svätým, keď mi začali rozpoznať zips na rifľoch.

,,Čo sa tu d-"

Všetci sa pozreli na osobu, ktorá vstúpila do miestnosti, akoby vôbec netušili, že wc je verejne miesto, kde môže chodiť každý študent.

No to nestihli ani spracovať a chalan, ktorý ma nasilu držal dostal silnú ráno do tváre. Uľavne som sa rozplakal, keď som videl môjho záchrancu Namjoona, ktorý si druhého muža chytil za golier košele a silno ho sotil do steny.

,,Ja vás zabijem!"

,,Hej hej hej, čo sa tu deje?"

Do celého tohto konfliktu sa zapojil aj prichádzajúci učiteľ, ktorého zavolal jeden z mužov, ktorý sa prizerali na môj pokus o znásilnenie. Asi sa bál o svojich kamarátov, keď sa a nimi začal Namjoon biť.

Nechcel som nič vysvetľovať, nechcel som sa tváriť ako obeť aj keď som ňou bol a tiež som sa nechcel stať stredobodom pozornosti, preto som urobil prvú vec, ktorá má napadla.

Utiekol som.

S opuchnutou tvarou od plaču som sa rozbehol von zo školy. Nerozmýšľal som ani nad neospravedlnenými hodinami ani nad tým, že by som mal niekomu vysvetliť, čo sa práve stalo, aby ho za to potrestali.

Popravde, nechcel som sa do tej školy ani vrátiť. Predstava, že by sa mi mohlo toto stať znova a už by ma Namjoon nezachránil ma doháňala do šialenstva.

Chcel som len, aby som mohol vrátiť čas a nespraviť tie blbosti, ktoré som spravil kvôli nedostatku pozornosti a chuťou nájsť si chalana.

...

vante
Jungkook?

jjg97
mám od teba 5 zmeškaných hovorov, prepáč že som nezdvihol

vante
to je v poriadku

jjg97
mal som hodinu ... ale teraz som tu a urobím pre teba hocičo!

vante
môžem u teba zostať?

jjg97
čože?

vante
ja ... kúpil som si letenku

jjg97
ku mne?

vante
prepáč, som zúfalý a potrebujem odtiaľto odísť

jjg97
kľudne môžeš prísť, ale bývam s rodičmi

vante
nebude im to vadiť? bože mal som sa ťa najprv spýtať

jjg97
to sa vyrieši

vante
vážne nechcem prekážať

jjg97
ja som tiež prišiel neohlásene a zobral si ma k sebe ... je to v poriadku vážne

vante
prídem o nejaké 4 hodiny

Mobil som si vložil do vrecka a pozrel sa okolo po celom lietadle. Síce sme ešte neodlietli, no všetky sedačky sú obsadené a nemyslím si, že by tu niekto chýbal.

Nedal som nikomu vedieť kde idem, proste som len prišiel domov, rýchlo si zbalil nejaké dôležité veci, kúpil som si letenku a zavolal si taxík.

Jediný s kým som si písal bol Jungkook a ostatných som ignoroval a hovor od Namjoona, ktorý nebol len jeden som vypol. Najprv sa potrebujem ukľudniť, aby som si potom neuvedomil, akú hovadinu som urobil tým, že som zbabelo utiekol.

Práve po týchto myšlienkach sa začalo lietadlo pripravovať na vzlietnutie a ja som sa silno pridržal operadla, aby som to prežil. Nikdy som ešte nešiel lietadlom, pretože som sa bál.

No môj hneď zaslepil môj strach a ja som teraz mohol vnútorne umrieť na nepríjemný tlak, keď sa začalo lietadlo pohybovať na dráhe, aby mohlo vzlietnuť.

,,Ste v poriadku?"

,,Som, není to na mne vidno?"

Falošne sa usmejem, keď sa ma dievča, ktoré vedľa mňa sedelo spýtala túto otázku. Nie, nie som v poriadku, ale už nechcem byť videný ako ten slabý.

,,Ja som sa tiež kedysi bála lietať lietadlom, ale nakoniec som si zvykla," usmiala sa na mňa naspäť no ten rozdiel bol v tom, že môj bol falošný a ten jej bol až moc úprimný.

,,Daj si slúchadlá do uší a relaxuj pri hudbe."

,,Nemám tu slúchadlá."

,,Môžeme počúvať spolu?"

Chcela mi jedno podať, no vtedy sa lietadlo snažilo práve z dráhy vzlietnuť a tak som sa musel oboma rukami silno chytiť a tým som jej slúchadlo neprijal.

Už nikdy nebudem robiť spontálne rozhodnutia.