Jazdkyňa | Vojna sŕdc

1. Návrat na staré miesta

Luci

Tma obklopovala všetko na okolo. Nebolo možné rozoznať ani jedinú vec v miestnosti. Čo ak sa v miestnosti vôbec nenachádzam? Očami som tykala z jednej strany na druhú. Pravdu povediac, bála som sa. Zároveň som však cítila niečo povedomé. Niečo, čo by mi nikdy neublížilo. Niečo, čo ma chránilo.
Tmu vystriedalo prudké biele svetlo. Oslepilo ma. Rukou som si zakryla oči a keď som ich odkryla uvidela som hrôzu. Vojna, smrť, zabíjanie. Okolo mňa bežali muži, ženy aj deti. Niektoré celé od krvi, iné ešte stále zdravé. Prebehli okolo mňa bez povšimnutia. Akoby som bola pre ne len vzduch. Nechápala som, čo sa deje, a kde vôbec som. Moje otázky však neostali bez odpovedí.

Opodiaľ, rovnako ako ja, stálo dievčatko. Výzorom mi pripomínalo mňa v šiestich rokoch. Slnečné vlásky malo zapletené do dvoch vrkôčikov prehodených cez ramená. Na sebe len bielu košieľku siahajúcu k jej kotníkom. No niečo bolo iné. Jej oči neboli nebeskej farby, ale plné krvavej. Boli úplne červené. S milým úsmevom na perách sa zahľadela priamo na mňa.

„Toto je cena, pri ktorej platíme obidve. Ty ako hostiteľ, ja ako hosť. Tvoje sny sú moje spomienky. Každá z nich je pravdivá, preto ich pozorne sleduj. Nájdeš v nich odpovede, o ktoré sa celé tie roky usiluješ. Pravda je v spomienkach Sŕdc, nie v ľuďoch. Ale neboj sa. Ja ťa povediem. Ukážem ti, kto je tvoj priateľ a ochránim ťa pre tými, čo ťa budú chcieť zničiť."

Nemala som možnosť vysloviť ani jednu námietku či otázku. Cez dievčinu preletela biela žiara. Rozplynula sa.Všetko sa rozplynulo a ja som sa ocitla opäť v Criese.

Otvorila som oči a zahľadela sa na strop postele. Bol biely, pretkaný zlatými niťami, ako väčšina predmetov z kráľovstva. V duchu som zanadávala. Prečo sa to deje mne? Jediné čo som chcela bolo nájsť svoje pravé ja a tým to končí. Ale nie. Osud sa proste musí hrať na boha.

Posadila som sa. Za oknom panoval pokoj a tma. No ja som spať nedokázala. Vedela som, že tu by som sa len nudila. Postavila som sa, pričarovala si šaty a potichu sa vyparila z paláca. Bolo to pomerne náročné, sťažila mi to stráž prechádzajúca sa okolo mojej izby. Nebolo to prvýkrát čo utekám bez slova. No vždy sa vrátim. Potrebujem len... čas. Ten však nikto nemá.

Skĺzla som sa po schodiskovom zábradlí a potichu dopadla na koberec vedúci k hlavným dverám. Ja som však zamierila k tým zadným. Prepletala som sa uličkami pre služobníctvo. Aspoňže to nestrážili. Roztvorila som dvojdvere a vykukla von. Tma zahaľovala všetko na okolo. Biela sa tvárila ako šedá, zelená skoro ako čierna. Noci v Criese boli obzvlášť tmavé, zato dni boli ako kryštál na slnku. Bez obláčika, len keď malo pršať.

Z balkóna som prešla do pravého krídla stajní. Tam sa totiž nachádzali draci kráľov a kráľovien. Hoci som ešte ňou nebola, Edarn trval na tom, že Cara bude ležať pri jeho drakovi. Čierna hlava ma zastavila hneď ako som otvorila dvere do stajní. Skôr mi to však pripomínalo izbu s otvorenou severnou stenou ako stajne. Uprostred ležal Mavros. Jeho čierna hlava bola priamo predo mnou. Obrovské očiská ukrýval pod viečkami, čo ma len utvrdzovalo v tom, že spí. Jeho krídla zatarasili cestu ku Care, ktorá spala až za nimi. Nechcela som provokovať a tak som ju nechala tak. Premýšľať môžem aj bez nej.

Zvrtla som sa na päte a vybrala sa do mesta. Tam sú portáli na dennom poriadku. Nebudú vedieť, ktorý je môj. Až v strede mesta som zastavila a rozhliadla sa. Všade bolo ticho. Vystrela som ruku a myslela na jaskyňu. Objavila sa v portáli. Nelenila som a vstúpila do nej.

Vitajte v ďalšej knihe... Ano ano, tá sľubovaná dlho ospevovaná :D. No bohužiaľ vás asi sklamem. Neviem ako často budem pridávať a už vôbec neviem dej tejto knihy. Samozrejme mám v hlave koniec no chcem sa k nemu nejako prepracovať cez veľa uzlov a zápletok čo bude pre mňa niečo ako rekord... No som rada, že ste si jazdkyňu obľúbili a že jej budete verný aj v mojich ťažkých chvíľach...
Ešte raz veľká vďaka
Sikakm