Jazdkyňa | Vojna sŕdc

11. Darček na znak nepriateľstva

*Nová kapitolka je na svete. Pardon za to čakanie, no potrebovala som si utriediť veci ohľadom kníh a hlavne, popremýšľať či pokračovať. Nebojte sa budú pokračovania, no nie tak často ako v prvej časti. Prosím pochopte, že ani mne neprichádzajú nápady tak často a v takých intervaloch akoby som chcela.

P.S. ak by ste našli chyby prosím dajte vedieť, budem vám vďačná.

Enjoy it :)

Sikakm

--------------------------------------------

Nick

Konečne nastal deň, kedy ju opäť uvidím. Na nič iné som nečakal. Hoci sa mi v myšlienkach objavovalo slovo boj a mágia, nebál som sa. Myslel som len na Luci.

Keď som sa ráno zobudil Nathan už v izbe nebol. Netrápilo ma to. Hoci sme si neliezli do vlasov, naše priateľstvo nebolo také ako predtým. Veci z minulosti nás zasiahli a ani ja neviem, či ich niekedy prekonáme.

Zišiel som po schodoch do hlavnej miestnosti ubytovní. Všade bolo živo. Kreslá boli plné študentov, ktorí živo diskutovali o veciach mne neznámych. A ani ma ich téma nezaujímala. Bol prvý deň pokoja, čo znamenalo voľný deň. A misia až večer. Pobral som sa ku dverám do záhrady. Chcel som sa najesť predtým, ako pôjdem navštíviť Nigruma. Moje plány boli však prerušené. A to osobou menom Cynthia.

Nikdy som nechápal, či to dievča má namiesto mozgu piliny alebo vôbec nič. Je však zjavné, že aj keď som ju snáď tisíci raz posielaj do hája, ona to brala ako cestu do raja. S povzdychom som prehltol nie veľmi pekné slová. Ruky som zaťal do pästí a zo všetkou dávkou sebakontroly, aby som ju nezbil som pokračoval v ceste.

„Vidno, že tvoja favoritka ťa vymenila za starého dedka a mága. Ako znášaš takú potupu? Nechceš utešiť?"

Neodpovedal som. Radšej by som nič nepočul. Moja krv vrela. Chcel som jej vraziť. No ovládol som sa. Sotil som do nej ramenom a bez ďalších okolkov som sa vybral do jedálne. No už teraz som vedel, že si ich nevychutnám.

Jedáleň bola plná nedočkavcov a hladošov, ktorí so slinkami čakali na jedlo. Ani som sa im nedivil. Bol som na tom rovnako. Pri mojom vstupe sa automaticky všetci mágovia postavili. Bez rečí som prebehol uličkou až k stolu pre jazdcov. Všetci, okrem mňa už pri ňom sedeli. Všetci okrem mňa a Nathana. Divné. Nikdy nevymeškal raňajky, ani keď sme sa pohádali. Sedeli sme od seba ale na raňajkách sme sa zúčastnili. Usadil som sa a s otázkou v očiach sa pozrel na ostatných. Musel som ju však aj vysloviť, aby pochopili o čom mi ide.

„Kde je Nathan?"

Nikto nič. akoby sa pod zem prepadol. Ale to nie je možné. Ibaže by... ale to by nespravil. Až taký hlupák nie je.

Jedálenské dvere sa zaplnili poslednými študentmi a napokon aj učiteľmi, na čele s Magistrom. Prešiel cez chodbu ako pierko vo vetre. Za chrbtom mu vial čierny plášť, zdobený červenými ornamentmi. Len on sám musí vedieť, čo znamenajú. Automaticky som sa postavil, keď okolo nás prešli učitelia i Magister. Až keď on zasadol na svoje miesto, usadil som sa. Pred nami sa objavili misy plné jedla. Nezaváhal som ani na sekundu. Moje oči jedli za mňa a môj žalúdok sa tiež dožadoval svojho prídelu. A to dosť hlasno. Neváhal som. Lačne som sa natiahol za chlebom, ktorého kôrka prezradila krásnu melódiu. Opodiaľ sa nachádzal tanier plný šunky a syra, na druhej strane zas ovocie a zelenina. Skončil som s presahujúcimi okrajmi taniera. Ani neviem, či to všetko zjem. No ako som tak počúval svoj žalúdok, moje obavy opadli.

Vrava v jedálni bola ako vždy - hlučná. Katerine sa rozprávala s Felixom o nových mágoch a čarodejniciach. Okolie dopĺňalo šumenie z iných rozhovorov. Dokonca aj Magister sa zapojil do učiteľskej konverzácie. Jediní, čo boli ticho, som bol ja a Rhina. A to bolo veľmi zvláštne. Inokedy by jej ústa mleli ako mlynček u mäsiara, s témou na každý prst. No dnes nič. Oči, ktoré jej od incidentu s Luci nehrali radosťou, skrývala pod viečkami. Inštinktívne napichovala kúsky jedla bez toho, aby sa na ne čo i len pozrela. Akoby nad niečím premýšľala. Nechal som ju tak. Aj ja som toho veľa, o čom sa potreboval radiť. Sám so sebou.

Pokoj v jedálni narušil až jeden zo študentov, ktorý dávno opustil jedáleň. Bol to mág, ktorého som videl len zbežne. Tak ako každý z mágov, i on mal na sebe tmavé nohavice a bielu košeľu. Biele vlasy mal upravené za hlavou, čo bolo znakom bohatých rodín. Hnedými očami plnými strachu sa pozeral na Magistra. Nerozumel som čo sa deje.

„O-o-ona," habkal stále tenkým hláskom, „je tu."

Sústo sa mi zaseklo v ústach. Oči sa mi od prekvapenia no s otázkou nad nimi visiacou. Čo tu chce?

Magister sa náhle postavil. Prebehol okolo stolu a zastal pri dverách.

„Žiaden mág neopustí jedáleň. Ten, kto tak urobí bude mesiac bez kúziel. Jazdci so mnou."

Všetci sa postavili a počkali než Magister s nami ako tieňom neopustí jedáleň. Dvere sa automaticky zavreli. Tie naľavo od nás - smerom zo školy sa zas otvorili. Ovanul nás svieži studený vánok miešaný s morskou vodou. No ja som zacítil aj niečo iné. Citrusy. Moje oči sa zafixovali na ženu odetú v nádherných bielych šatách. Viali jej vo vetre pri hrudi zúžené. Zohľadňovali jej prednosti spolu s jej vlasmi, ktoré jej neposedne lietali na všetky strany. Vyzerala ako bohyňa z pozemských bájí.

Na perách sa jej mihol úsmev. Alebo sa mi to lem zdalo? Až tak veľmi som potreboval aby sa na mňa opäť usmiala?

Vedľa nej sa niekto pohol. Nebol to môj strýko, určite nie. Chlapec bol len o niečo starší než ja či Luci. Počkať! Ja už som ho raz videl!

„Nie je treba sa obávať," upokojovala nás Luci prenikavým hlasom, „nie sme tu aby sme bojovali."

„Tak prečo si prišla?" odpovedal jej otázkou Magister. „Odišla si zo školy, prešla na zakázané územie, spolčila sa so zabijakom. Mám pokračovať?"

Lucin úsmev sa prehĺbil. Nebol milý ako niekedy. Akoby sa za tie dni mimo školy, na svojej rodnej planéte, zmenila. Bol desivo pokojný. Iný.

„Ak by som chcela prednášku o priestupkoch zavolám si pred seba Alamu. Ale postačíte aj vy. V každom prípade sa nemienim zdržať pridlho. Iba som vám chcela predať jeden... darček."

Chlapec po Lucinom pravom boku predpažil ruku. Medzi nami sa objavil portál a v ňom človek. Ani na sekundu som nezapochyboval, koho vidím. No nebol to Nathan, ktorého som poznal. Toto telo bolo plné rán, modrín a mnoho iného, čo potrebovalo okamžitú liečbu. Dve ruky, ktorého ho doteraz držali na nohách, ho hodili našim smerom. Spolu s Felixom som sa vrhol dopredu a ledva Nathana zachytil pred pádom. K bezvládnemu telu pribehla Rhina so slzami v očiach a Katerine, ktorá len nemo pozerala na svojho spolužiaka. Neunikol mi ani pohľad Luci. Chladný, bez štipky súcitu. To mu spôsobila ona?

„Mohol dopadnúť horšie. Za napadnutie Vermonskej rodiny je smrť. Bez ohľadu na to kým je," bleskla pohľadom po Rhine.

Neuniklo mi to. Pozrel som sa na Rhinu, ktorá len pokrútila hlavou. Začínal som niečo tušiť. Nevedel som však čo a či je to vôbec správne.

Magister, ktorý stál stále na svojom mieste neprehovoril ani teraz. Oči upieral na chlapca vedľa Luci.

„Ako si mohol?" spýtal sa tichým hlasom, no všetci sme ho počuli.

Chlapec sa usmial. Hrozivo. Chytil Luci za ruku a poriadne ju stisol. Niečo vo mne sa pohlo. Mal som chuť vraziť medzi nich a vziať Luci k sebe. No vedel som, teda skôr tušil, že by mi v tom obaja bránili.

„Tak ako ty. Keď si nechal bezbranné dieťa na pospas divej zvery."

Nezmohli sme sa na viac. Pred nami ležal náš priateľ, ktorý sa ledva vyhol smrti. A opodiaľ zas žena, ktorú som nepoznával. Chlapec sa zahnal a vytvoril ďalší z portálov. Obaja cezeň prekĺzli ako nôž cez maslo.

Opäť nás porazili.