Jazdkyňa | Vojna sŕdc

15 Súrodenecká láska

*Prepáčte za odmlku v príbehu... Mala som isté problémy o ktoré sa bolo treba postarať. Avšak som späť a pokúsim sa dodržať aspoň jednu kapitolu mesačne... možno aj viac ;)

Sikakm

P.S.. Ak by niekto z vás chcel, toto som tak trochu počúvala pri písaní. :)

-------------------------------------------

Luci

Do izby som sa dostala z posledných síl. Niet teda divu, že si ani nepamätám, či som skončila v posteli alebo sa váľala po zemi. Zaspala som ihneď.

Tmu vystriedalo svetlo Criesu. Stála som pri kamenných domoch, ktoré som aj naposledy videla. Pred dverami jedného z nich sa naháňali dve deti. Chlapec a dievča v rovnakom veku. Ich podoba bola neskutočná. Podobali sa na seba a čo ma ešte viac zarazilo bolo, že sa podobali aj na mňa.

„No tak Suen, rýchlo, rýchlo," kričal chlapec na dievča.

Suen sa na brata usmiala a bežala za ním k ďalšiemu z domov.

„Vtedy ešte boli nevinní. Spolu nažívali, ochraňovali sa a milovali jeden druhého."

Môj pohľad putoval za hlasom, kde som našla Srdce. Opäť bolo staršie, tento raz moja presná replika. Líšili sme sa iba očami.

„Čo sa stalo?" opýtala som sa skôr ako sa Srdce posunulo v rozprávaní.

„Rozhádali sa. Jeden deň, po dovŕšení pätnástich rokov, sa v dome Vermonovcov odohral masaker. Rodina bola napadnutá niekoľkými zabijakmi a vyvraždená až na dvoch mágov. Suen dokázala v poslednej chvíli zatiahnuť svojho brata do izby a premiestniť sa s ním za dedinu."

„Prečo by ich niekto chcel zabiť?" pýtala som sa ďalšiu z otázok vo svojej hlave.

„Vtedajší kráľ bol blázon. A rodina Vermonovcov silná a početná. Bál sa, že sa ho pokúsia zosadiť z trónu. V tajnosti vydal príkaz, aby sa rodina v priebehu noci "stratila". Nebyť otca, ktorý bol v ten večer o niečo dlhšie hore, celá rodina by bola mŕtva."

Stála som po boku dvoch sirôt, ktoré sa pozerali na dym v diaľke. Bolo mi ich ľúto. No to čo sa stalo viedlo k tomu čo je dnes.

Srdce ma chytilo za ruku a voľnou mávlo vo vzduchu. Premiestnili sme sa o niekoľko rokov dopredu, do domu podobnému tomu, čo zhorel v ten osudný deň.

„Je to tvoja vina!" počula som kričať mužský hlas z poschodia.

Na schodoch sa objavil plavovlasý chlapec. Azúrové oči mu sršali hnevom a nenávisťou, ktorými obdarovával svoju sestru.

„Michael prosím," hovorila s pokojným hlasom Suen, „otec trval na tom, že musíme prežiť. Aj matka to chcela. Bránili nás do posledného dychu."

„Lenže keby sme sa zapojili do boja prežili by. Sme najsilnejší zo všetkých mágov. Premohli by sme ich. Len sa spýtaj svojho jazdca," kričal Michael.

Pozrela som na Srdce s otázkou v očiach.

„Suen sa po úmrtí svojich rodičov stala živiteľkou svojho brata. On bol zaneprázdnený zabúdaním na ten incident, zatiaľ čo ona sa snažila pokračovať ďalej. Pracovala v paláci pri drakoch. Tam spoznala kráľovho syna, Gabriela. Zaľúbili sa a tri roky to držali v tajnosti. No Michael sa o tom dozvedel a dával sestre za vinu smrť ich rodičov.

Naštrbené súrodenecké puto sa rozpadlo a Michael opustil sestru s výzvou k vojne. Neprešli ani dva roky a on stihol zničiť všetko čo mu prišlo do cesty. Krajina, ktorú som tvorila bola len prach a popol. Michael naverboval najhorších z najhorších. Ľudí čo zabíjali pre potešenie. A mieril k palácu."