Jazdkyňa | Vojna sŕdc

12 Ticho bred búrkou

Kapitolka bez čohokoľvek no musela sem prísť aby nebola veľká medzera. Posnažím sa, aby ďaľšia bola o niečo viac zaujímavejšia :).

Sikakm

---------------------------------------------------------

Luci
„Prečo sme si ho tu nenechali? Prečo sme im ho vrátili naspäť? Tak Luci! Odpovedz!"
Nie. Nemienila som odpovedať. Viem, že by ma nepochopil. Nechápal to ani Edarn. Už raz, keď som mu o svojom nápade porozprávať sa s nimi rozprávala, odmietol. A Logan videl len to, čo mu Edarn povedal. No ja, aj keď mi pravda bola odhalená, som chcela vedieť všetko. Aj keby som pre to mala roniť dračie slzy.
Krok, ktorý som nadobudla po prejdení cez portál som zastavila. Logan sa objavil hneď vedľa mňa, plný očakávania. Nepozrela som sa naňho. Nezvládla by som jeho orieškové oči, ktoré by ma prinútili veriť každému jeho slovu. Alebo to bolo jeho schopnosťami? Hlavu som klonila k zemi, vlasy mi padli do tváre.
„Potrebujem byť sama," povedala som v tichosti.
Logan predo mňa predstúpil, asi s úmyslom zatarasiť mi cestu do paláca. No ja som nechcela vbehnúť dnu a zavrieť sa v izbe, nie. Chcela som lietať. Bez najmenšieho zaváhania som sa zvrtla na päte a vybehla ku dračím stajniam. Počula som za sebou beh, no moje telo bolo svetlo a moje pohyby rovnaké. Nemal šancu. Ihneď ako som vbehla na zelené pláne pri dračích stajniach, Cara mi bežala naproti. Zastala kúsok odo mňa. Ani sekundu na to som už sedela na jej chrbte.
„Leť Cara. Ďaleko do všetkého. A všetkých," prosila som ju v tichosti.
Nebolo jej treba dvakrát hovoriť. Cítila som jej nadšenie z toho, že opäť bude so mnou. Sama.

Nick
„Je stabilizovaný. Jeho zranenia neboli hlboké ani napadnuté jedmi. Rovnako tak nebol zranený natoľko, aby umrel. Len aby stratil vedomie," objasňovala nám čarodejnica – lekárka.
Stála pred dverami do našej izby, otočená k nám. Jej medové vlasy boli stiahnuté v guličke na záhlaví. Tmavé oči so smutným nádychom, ktorými sa na mňa a Rhinu pred chvíľou pozerala boli skryté pod jej viečkami. Na krku sa jej hojdali okuliare, hlavný znak lekárov a dobre vzdelaných mágov. S povzdychom a poslednými inštrukciami sa odpútala od dverí a dovolila nám konečne vkročiť dnu.
Izba bola v úplnom poriadku až na nášho priateľa, ktorý sa práve teraz zotavoval z bitky. Malej, no o to viac silnejšej. Videl som modriny po jeho rukách aj rany, ktoré mal očistené a zaviazané.
Rhina nezaváhala ani na sekundu a okamžite sa vrhla k pravej posteli. Nevadilo jej kľačanie na zemi, hlavne že stískala Nathanovu ľavú ruku. Slzy jej tiekli prúdom.
Moja myseľ sa vrátila do toho dňa. Luci ležiaca na posteli, jej telo plné pľuzgierov a popálenín. Rýchlo som tú spomienku zamietol. Nathan je v poriadku. A čoskoro sa aj prebudí.
„Nemal tam ísť. Prečo tam išiel? Prečo nepočkal na večer?" chrlila Rhina otázky.
Tušil som prečo nečakal, no neodvážil som sa svoje myšlienky povedať. Len som zavrel oči a počkal, kým Rhina neupriami svoje azúrové oči na Nathana.
Zavládlo ticho. Mučivé, no viac prijateľné než slová, ktoré by aj tak boli k ničomu. Počul som, Ako Rhina niečo mumle do Nathanovej ruky. Presné slová som však nepočul.
Avšak vďaka jej slovám som spozoroval pohyb. Nathan mierne zvraštil čelo a pomaly otvoril oči. Rhinine oči zaiskrili šťastím. Viac stlačila Nathanovu ruku, prúd sĺz sa zvýšil na maximum. Na jej lupeňových perách sa usadil malý úsmev.
„Ako ti je?" pýtala sa pomaly.
Nathan trhavo otočil hlavu našim smerom, jeho oči sa zafixovali na mňa. Videl som ako opätoval Rhinin stisk, aj keď nie takou silou ako ona.
„Oni," začal chrapľavým hlasom.
Podišiel som k nemu a položil mu dlaň na rameno. Nech už to spravil z akýchkoľvek sebeckých úmyslov, teraz to bol môj priateľ a človek, ktorého zranili.
„Oni," nadýchol sa opäť, „chystajú niečo. Slávnosť."
Tvár sa mu skrivila od bolesti ako sa pokúšal posadiť. Pomohol som Rhine zatlačiť ho naspäť do postele.
Slávnosť? Prečo slávnosť? Prečo teraz? Súvisí to s Luci? Ak áno, je to najlepšia príležitosť ako sa k nej dostať na dĺžku ruky.
Pustil som Nathanovo rameno so slovami o odpočinku. Nechal som Rhinu nech sa oňho postará. Ja som sa pobral chodbami blúdiac vlastnou mysľou. Nepremýšľal som o ničom menšom len ako vtrhnúť na crieskú zábavu a opäť sa stretnúť tvárou v tvár s Luci.

Luci
 Už to je snáď hodina, čo som utiekla. Hodina čo ležím na Carinom chrbte. Letíme nevedno kam. Rovnako ako ja, ani Cara doposiaľ nespoznala tento svet úplne. Blúdila presne                                                                                                                                                                                                       ako ja. Dlho nás sprevádzali lesy a pustatiny. Akoby hlavné mesto ležalo niekde inde než ostatné mestá. Akoby sa izolovalo.
Prevrátila som sa na brucho a natiahla ruku na Carin ľavý bok s úmyslom vytvoriť postroj. Keď sa nič nedialo uvedomila som si, že Alamine náhrdelníky som nechala Edarnovi a jeho mágom. Vlastne všetko čo som mala zo svojho minulého života som zanechala v paláci. Aj spomienky.
Luci, pozri.
Mysľou som sa vrátila k terajšej situácii. Hlavu som sklonila dole, zrakom zavadila o domy.
„Pristaneme. Hodina letu ti určite stačila."
Zavrčanie mi bolo súhlasom. Pevnejšie som sa chytila Carinho bieleho krku a nechala, nech prudko zostúpi k zemi. Zastavila až na ceste, ktorá tvorila vchod do dediny. Bola plná ruchu, nečudo teda, že si nás nik nevšímal. No ak by si všimol, určite by si hneď spojil dve a dve. Preto som ani na sekundu nezaváhala a dotkla sa vrchu hlavy. Z prstov mi vyšla známa žiara, ktorá ma obalila. Zanechávala za sebou bežné korzetové šaty dedinčanky, ktoré som postrehla pri ženách ponevierajúcich sa po Crieskom paláci. Zrejme to boli služobníčky, ktorým končila smena. Vlasy mi padli na chrbát, upravené len bočnými pramienkami slnečných vlasov, spletených do malého vrkôčika v strede hlavy.
Nepáči sa mi to. Radšej by sme mali ostať na kraji.
„Neboj sa. Aj tak sa nemôžeme zdržať dlho. Edarn by sa hneval viac, než teraz," usmiala som sa na ňu a vybrala sa do mesta.
Ako som videla, Care sa veľmi nechcelo a tak ostala na mieste. Jej smola. Ja som sa mienila zabaviť skôr, ako príde ples plný zdvorilostí a pravidiel. Musela som mať oči na stopkách, predo mnou sa mágovia striedali ako na bežiacom páse. Jeden na jednu stranu, druhý na druhú, tretí ma predbiehal a štvrtý sa chcel pretlačiť cezo mňa. Skôr ako v dedine som si prišla ako na najrušnejších miestach San Francisca. Musela som dávať pozor ak som nechcela skončiť na zemi. Zároveň som však musela hľadať obchod, kvôli ktorému som sa do tohto rozruchu vybrala. Už pred pristátím som chcela vytvoriť postroj. No Alamine náhrdelníky som, ako som už spomínala, nechala v zámku. No boli mi dobrou pomocou. A preto som chcela niečo podobné. Lenže kde ich nájsť? Možno u klenotníka alebo u nejakého mága, ktorý sa takýmto veciam venuje. Blúdila som pohľadom a hľadala. A aj našla.
Obchodík bol spojený s dvojposchodovým kamenným domom, ktorý mal drevenú strechu. Vyzeral staro. No výzor klamal. Tabuľa, na ktorej sa vynímal šperk striebornej farby s červeným kameňom uprostred, bola nová, dokonca aj vchodové dvere museli meniť pred pár rokmi. Neváhala som. Otvorila som dvere a vošla dnu. Vošla som do izby ponorenej do svetla a odleskov kameňom mne známych i neznámych. Boli ukladané po policiach vysokých po vrch izby. Ich zostavenie znázorňovalo písmeno U. Neboli nejak udržiavané, na väčšine z nich sedela prachová vrstva hrubá niekoľko milimetrov. Kroky sa ozvali na kamennej podlahe ako som sa blížila k jednej z políc. Boli na nej rôzne predmety podobajúce sa prútikom, náhrdelníkom, šperkom a mnohým iným ozdobám tela. Ak to bolo to čom si myslela, tak som na správnom mieste.
„Hľadáš niečo konkrétne dievča?" ozval sa hlas spoza mňa.
Patril mužovi. Otočila som sa, aby som si mohla prezrieť. Starý. Tak by sa dal opísať jediným slovom. Vlasy už ani poriadne nemal, len zopár po boku hlavy. Tmavé, ulízané dozadu. Oči ako noc na mňa upieral s vľúdnosťou no aj bezpečnosťou. Dával pozor, či som mu niečo nevzala. Jeho odev bol strohý, biela tunika s hnedými koženými nohavicami. Nohy mal bosé, akoby len teraz vstal z postele. Zrejme mu ani len trochu nevadilo, že kamenná podlaha bola studená ako ľad.
Pery som vyformovala do milého úsmevu a prikývla.
„Hľadám prívesky. Dva. Potrebujem do nich dostať mágiu."
„O akú mágiu sa presne jedná?" otočil sa a zašiel ďalej odo mňa.
Zastal pri inej polici, preplnenej ďalšími šperkami. Netrvalo mu to dlho. Vrátil sa, v ruke zvierajúc nenápadný prívesok. Retiazka telovej farby, presne splývajúca s mojim odtieňom pleti. V jej strede sa hojdali dva medailóny, veľkosti mince priemerom tak pol centimetra. Opäť som prikývla. Muž sa pohol k pultu, ktorý som priradila k pozemskej pokladni.
„Chcem do nich vložiť jazdeckú výstroj a prepojiť jeden z nich s drakom," odvetila som mu, blížiac sa k pultu.
Prestal sa zaujímať o náhrdelník. Tmavé oči zodvihol ku mne. Doslova ma prepaľoval pohľadom. Potom ich zavrel a povzdychol si.
„Takže si ďalšia z tých, čo sa nechali zmiasť ich slovami a brnením, he? Tak to aby som ti dal niečo viac mužské."
„Nič také," odpovedala som mu s úsmevom, „tie veci sú pre mňa."
Nadvihol obočie. „Čo si zač? Čarodejnica zahrávajúca sa s ohňom?"
Zasmiala som sa. „Nie, nie. Dovoľte mi predstaviť sa. Volajú ma Luci. Lucinda Isabela Vermonová."