Jazdkyňa | Vojna sŕdc

17. Cesta

Luci

„Počkaj, počkaj, počkaj. Ešte raz a pomaly. Stratila som sa niekde na začiatku," prehovorila som do prázdnoty.

Sedela som v izbe, ktorá bola zaliata slnkom. Na posteľ padal tieň, jediné miesto ktoré nepredstavovalo hrozbu spotenia či nadmerného tepla. Krb bol pripravený k zapáleniu, nebolo to však potrebné.

Tak dobre. Ale v skratke, lebo už sa mi to fakt nechce opakovať, odpovedalo mi Srdce.

Od posledného sna nezavrelo svoje ústa. Do všetkého mi vravelo, stále ma upozorňovalo, dokonca si myslím že istým spôsobom blokovalo aj Caru a našu telepatickú komunikáciu.

Bola som v tebe po celý čas. Mojím počúvaním sa však dostávam na povrch, čo má za následok aj to, že ma počuješ.

„A čo ešte?"

Po dlhšom čase budem mať aj prístup k tvojmu telu. No bez tvojej spolupráce sa na povrch nemôžem len tak dostať. A ešte niečo, odmlčalo sa, nikomu o mne nehovor. Ľudia by chceli moju moc, čo by znamenalo väčšie nebezpečenstvo pre teba.

„Rozumiem," usmiala som sa.

Mala som veľa otázok, či už o tejto zemi alebo o sebe, no nemohla som vysloviť ani jednu.

Na moje biele dvere dopadli niečie hánky. V mysli sa mi vynorili dve osoby, ktoré by mohli okupovať miesto za dverami.

Zavŕzgali a mierne sa odsunuli. Dnu nakukla hlava s karmínovými vlasmi, upravenými pomocou bielej čelenky patriacej k jej odevu slúžky. Už asi päťkrát som Claire povedala, že ako moja spoločníčka nie je povinná nosiť tento odev, no ona nepoľavila. Ruky v deväťdesiat stupňovom uhle zvierali strieborný tác so šálkou a menším čajníkom.

Claire sa otočila ku mne, jemne uklonila a bez slova priblížila k mojej posteli. Tácku s čajom položila na nočný stolík a opäť sa vzdialila. Ustúpila však len o pár krokov. Svoje smaragdovo zelené oči uprela na mňa, čakajúc na ďalšie rozkazy. Netušila som čo povedať. Nikdy som služobníctvo nemala lebo som ho nepotrebovala. Nie že by to teraz bolo inak. Zodvihla som zrak a oprela svoje nebeské oči na moju spoločníčku. Skôr ako som však stihla prehovoriť, ozvalo sa Srdce vo mne.

Niečo sa mi na nej nepáči. Dávaj si pozor, zrejme ju Edarn poslal aby vedel kedy sa objavím.

„Môžeš odísť Claire," odpovedala som jej, neprerušujúc náš očný kontakt.

„Pri všetkej úcte princezná, mali by ste ísť na vzduch. A nie sedieť vo svojej izbe ako nejaký väzeň."

Mierne som nadvihla obočie a zvraštila čelo. Je mi úplne jasné, že deň nepresedím v tejto tichej a ponurej izbe.

„Tvoja prosba bola vzatá na úvahu, prehodnotená a možno v blízkej budúcnosti aj spracovaná. No teraz rozhodne nie. Môžeš odísť," mávla som pravou rukou jej smerom na znak odchodu.

Claire sa mierne uklonila a bez ďalších návrhov odišla z izby. Pozrela som na tác, ktorý v izbe zanechala. Ako som predpokladala, nachádzal sa na nej bylinkový čaj a niekoľko kúskov sladkého pečiva. Lahodná aróma citrusového čaju mi vnikla do nosa, zanechávajúc z po sebe len môj výdych blaženosti. Vzala som bielu šálku s pozlátenými vzormi a okrajmi a jemne ju naklonila proti perám. Kyselkavá chuť sa mi dostala na jazyk, no mne to nevadilo. Mala som rada také chute, ktoré neboli presladené.

Vychutnávajúc si čaj som sa prešla ku francúzskemu oknu vo svojej komnate. Vonkajšok bol zaliaty zlatým svetlom, ktoré pohlcovalo všetko čo sa nenachádzalo v tieni stromov alebo stajní. Vonku bolo len zopár drakov, vrátene Cari a Mavrosa. Spolu s niekoľkými šedými drakmi si užívali pokojný deň, zatiaľ čo stráž opodiaľ si plnila svoju prácu v stajniach.