Jazdkyňa | Vojna sŕdc

16. Návšteva pred bránami

Nick

Po noci strávenej na Criese som ani nemal možnosť sa poriadne prespať. Stále som mal v mysli Luci, no aj to, že sa musím ako tak udržať pri živote aspoň cez svoju prácu.

Raňajky som vynechal kvôli spánku. Bola to však hlúposť, keďže teraz som ich mohol hľadať akurát tak po šuplíkoch. Práca sa začínala onedlho, môj žalúdok však žobral aspoň o kúsok potravy. Rýchlym pohľadom som prešiel k Nathanovmu stolu. Mal na ňom tác s niekoľkými kúskami chleba, mäsom a syrom. Snáď si nevšimne keď mu zopár vecí ubudne.

Prikradol som sa k nemu a zobral niekoľko kúskov mäsa a chlieb. Opatrne som pozrel na Nathana, ktorý ležal vo svojej posteli. Od nášho odchodu sa nepohol z postele. Patrik pri ňom ostal celý čas, čo sme boli preč. Stále spal, čo bolo len dobre. Aspoň sa rýchlejšie zregeneruje.

Potichu som sa vytratil z izby. Bežal som cez hlavnú miestnosť v ubytovniach a ospravedlňoval sa snáď každému, do koho som vrazil. Mienil som sa dostať do telocvične skôr ako zvyšok mágov. Otvoril som dvere, vlastne rozrazil, čím som upútal nejeden pár očí.

Mal som šťastie. V miestnosti sa nachádzalo len zopár zvedavcov a niekoľko mágov, čo rozmiestnili potrebné spisy po stoloch. Hneď oproti vchodu stála Rhina, Felix a Katerine a vyzeralo, že o niečom živo diskutujú. Nezaujímalo ma to. Pustil som dvere a vstúpil o niečo hlbšie do veľkej miestnosti, ktorá ešte pred nedávnom slúžila ako aréna a nie ako sklad spisov. Skupinka jazdcov sa na mňa otočila a s úsmevom na perách ma privítala.

„Ten včerajší večierok bol niečo. Toľko krásnych šiat a ešte krajší mágovia," vzdychala Katerine s blaženým úsmevom.

„Ešte raz to povieš Kat a prisahám že ti zapchám ústa vodou!" rozčuľovala sa Rhina, zrejme nie po prvý raz.

„No tak dámy. Čo bolo včera sa nepočíta. Naša misia bola zbytočná pokiaľ sa niekto z vás nedostal k Luci aspoň na dĺžku prstu. Tí dvaja ju strážili ako oko v hlave. Ani zatancovať som si s ňou nemohol," konštatoval pomedzi hádku Felix.

S Rhinou sme si vymenili rýchle pohľady. Áno, mal som tu možnosť, no nesmel som to spomenúť. Luci si priala aby to tak ostalo. A jej dôvody sú oprávnené. Pokrútil som hlavou a pobral sa k stolu, kde som videl najmenej papierov. Rhina sa po chvíľke pridala ku mne.

Práca sa ťahala ako sliny z úst Nigruma, keď si obzerá svoje jedlo. Dlho. S Rhinou som doteraz neprehovoril ani slovo a jediné čo mi z úst vyšlo boli odpovede na otázky okolo sa prechádzajúcich mágov. Myslel som si, že stôl s najmenej papiermi bude najlepšie útočisko pre moje myšlienky, ale ako som zistil, bol to ten najhorší nápad. Náš stôl sa práve doslovne prehýbal pod ťarchou listov. Mágovia už pre istotu ukladali ďalšie hory okolo neho. Nevedel som poriadne do čoho sa pustiť skôr.

Zvon ohlásil koniec hodiny. Po dlhej dobe mal význam aj pre nás, tých čo sa neúčastnili na výučbe. Nastal totiž obed. Ani som si neuvedomil hlad, no môj žalúdok jasne dával najavo, že už dlhšiu dobu nedostal som pravidelný prídel jedla. Ako prvý opustil miestnosť Magister, až potom my, jazdci. Chudáci mágovia mali upratať bojovú miestnosť aby sa mohla naďalej používať. Moje kroky rovnako ako ostatných smerovali za vôňou jedla priamo do jedálne. Usadil som sa na svoje miesto a čakal, kým sa miestnosť nezaplní úplne. Až potom sa pred nami objavilo jedlo a ďalšie začalo prúdiť z jedálne. Predo mnou pristála misa s polievkou. Ešte horúca avšak nádherne voňajúca. Obsahovala nejaké mäso a zeleninu. Neváhal som, hoci som riskoval obarenie, a načrel lyžicou pre prvú porciu. V ústach som cítil kuracinu, čo ma len potešilo.