Jazdkyňa | Vojna sŕdc

14 Rovnodennosť

*tak ste sa dočkali... Ďalšia kapitola pre vás. Ďakujem všetkým, ktorí sú ochotní čakať na pomalé vydávanie :D
Sikakm
-------------
Nick
Už len cítiť jej telo pri mojom bolo pre mňa dosť. Pri nose ma šteklili jej slnečné vlasy, prstami som jej obkresľoval ľavú kľúčnu kosť až k ramenu a naspäť. Ona sa mi dlaňou borila pomedzi čierne vlasy. Občas som zacítil škrabnutia jej nechtu, no skôr som to vnímal ako prídavok než ako bolesť.
Stále to bolo pre mňa neuveriteľné. Aj to čo sa stalo ale hlavne to, že ju mám opäť pri sebe. Patrili sme k sebe. Odteraz až navždy. Nech sa deje čokoľvek.
Otvoril som oči a zahľadel sa do Luciných. Ponáral som sa hlbšie a hlbšie do tej modrej, ktorá ma tak lákala. Nemohol som prestať. Voľnou rukou som si podoprel hlavu aby som mal vo výhľade celé jej telo. Usmiala sa a napodobnila ma. Rukou zašla na moje líce, ktoré pohladila. Naklonila sa ku mne a pobozkala ma tak jemne, akoby sa mi o pery ošuchli lupene ruže. Oči som nechal otvorené. Potreboval som ju sledovať. Vidieť každý jej pohyb, každý napnutý sval.
V jeden chvíli však prestala. Zasekla sa uprostred pohybu. Roztvorila oči, nadvihla obočie. Zreničky si jej zúžili, jej pohľad bol ako zo skla. Nepozerala na mňa, hoci sa dívala mojim smerom.
Netrvalo to však dlho. Ked sa vrátil do prítomnosti, odtiahla sa odo mňa a perinu si pritisla k hrudi.
„Budeš musieť ísť. Rhina sa už pýta. A mieri sem Alia. Musím sa vrátiť dole," povedala so zatnutou rukou na hrudi.
Bolelo ma opustiť ju. Nevedieť kedy ju opäť uvidím, či sa jej ešte dotknem.
Vstal som z postele, rovako ako ona a ponáchadzal svoje veci, ktoré sa váľali skoro až pri ohnisku. Navliecť sa do nich však bolo ťažké, snažil som sa to naťahovať, predĺžiť čas, ktorý sme spolu strávili. Ked som si obúval svoje topánky, očami somzbehol k Luci. Dávno bola oblečená v šatách na ples. Veci, čo našla po zemi vrátila do skrine. Natiahol som si sako a pokusil sa zaviazať si kravatu a uhradiť si ako tak vlasy. Nik sa nemusel dozvedieť čo sa stalo. Ked Luci uvidela moju snahu upraviť sa, zasmiala sa.
„Ukáž to sem," ponúkla sa a podišla ku mne.
Niekoľkými skúsenými pohybmi zaviazala kravatu a uviedla moje vlasy do pôvodného stavu. Usmiala sa, hoci nie tak, ak som chcel. Chytil som jej tvar do dlaní a ukradol si posledný bozk tohto večera. Palcom som jej prešiel po líci a nebyť dverí, ktoré sa roztvorili, zostal by som s ňou ešte poriadne dlho.
„Luci, musíš ísť."
Prikývla. Slza jej stiekla po líci a dopadla na kúsok jej šiat. Chytila moju ruku usídlenú na jej líci a sňala ju z miesta. Stisla ju, zatiaľ čo druhou otvorila portál.
„Zavedie ťa priamo k Rhine," povedala pomedzi pokusy o nádych, „Tak choď!"
Nedokázal som ju opustiť. No musel som. Musel. Uvolnil som ruku z jej stisku a utrel jej mokré líce. Zohol som sa k nej tak, aby boli naše oči v rovnakej línii. Počkal som, kým sa na mňa pozrie.
„Ja sa pre teba vrátim," prisahal som jej s odhodlaním v hlase, „aj keby ma mal čakať akýkoľvek trest."
„S ničím iným ani nepočítam," usmiala sa a naposledy ma pohladila po líci.

Luci
Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla s úmyslom zahnať bolesť v srdci rovnako sa na miestach, o ktorých som doteraz nevedela. Nohy sa mi stále triasli, moje intímne časti tela boli v ohni. A spomienka na Nicka, ktorý ma opustil skrz portál, bolela najviac. Nikto sa nesmel dozvedieť čo sa tu stalo. Nikdy. Zotrela som si posledné slzy, ktoré bez dovolenia opustili stanovisko a prešla k stolu s potrebným maskovaním.
„Zhrň mi situáciu v krátkosti," oslovila som Aliu, ktorá ešte stále stála vo dverách.
Pristúpila ku mne, zobrala čierne linky a pomohla mi zamaskovať môj plač a šantenie v posteli.
„Pretancovala som niekoľko piesní so starcami, nič extra. Problém nastal, keď sa pred trónom objavilo dievča. Nie staršie než my. Telepat tvrdil, že je tvoja nová osobná komorná. No skôr som mala pocit, že ťa má sledovať," ukončila monológ rovnako ako svoju pomoc mne.
Usmiala som sa na znak vďaky a pokynula hlavou. Alia sa usmiala a vykročila proti mne. Keď sa naše telá dotkli, rozplynula sa. Nadvihla som šaty nad členky a vybrala sa späť do sálu. Táto noc bude dlhšia, než som si myslela.
Po schodoch som zišla ani neviem ako. Keď som zastavila pri dverách započula som, ako sa v sále rozozvučalo moje meno a ja som za pozornosti stoviek očí vošla dnu. Ukloniť sa, zniesť sa po schodoch dole a sadnúť k trónu. Nic ľahšie, kým vás nebolí spodná časť tela z milovania. Dokázala som to len so zatnutými zubami. Keď som dosadal na miesto a poriadne si v hlave zanadávala, objavilo sa predo mnou dievča. Naozaj nemalo viac než ja. Dokonca som tipovala, že aj menej. Karmínové vlasy mala v malom drdole umiestnenom nad krkom, prenikavo zelené oči upierala na mňa. Ja som pohľadom necúvla, nemohla som. Musela som si získať autoritu, ako tvrdil Edarn. Dievča akoby chvíľu zmätkovalo, tykalo očami zo mňa na môjho tútora. Nakoniec ich však zafixovala na mne. V rukách zovrela čiernu latku sukne, ktorá tvorila časť služobníckeho odevu a uklonila sa.
„Princezná, toto je Claire, vaša osobná chyžná. Ak budete čokoľvek potrebovať, obráťte sa na ňu," predstavil mi Edarn Claire s milým úsmevom.
Naozaj tu niečo nesedí. Edarn sa nikdy milo neusmieval. Nikdy. A to už s ním a Loganom bývam štyri mesiace!
Claire zaujala miesto po mojej ľavici a zostala stáť za mojim sedadlom. Edarn, stále usmiaty akoby vyhral športku, sa postavil. Rozpažil ruky, načo stíchla hudba a všetky oči sa upreli na jeho "maličkosť".
„Drahí prítomní. Je mi cťou, že ste prijali moje pozvanie a pozvanie princeznej Lucindy na dnešní bál. Prosím, pozdvihnite svoje čaše a pripite si spoločne s nami na prevrat. Nech sú naše dni pokojné a nech nás zima netrápi dlho."
Pri tróne sa objavil čašník s tromi čašami pre nás. Spoločne s Loganom som sa postavila a prijala z jeho rúk jeden kryštálový kalich. Biela tekutina v ňom sa zavlnila a mierne ustálila.
Nikdy som nepila a neviem či som práve dnes chcela. Zatiaľ čo Edarn do seba kopal celý pohár, ja som si len uchlipla. Bol to víno. Celkom dobré. Pohár som podala stojacej Claire a opäť sa posadila. Ako dlho toto šaškovanie ešte potrvá?

Logan
Boli asi tri ráno keď sa palác naplno ponoril do tmy. Stráž hliadkovala na svojich miestach, komorné upratovali posledné ostatky oslavy. Ja som nasledoval Edarna po schodoch do izieb.
„Vydarený večierok," prehovoril z ničoho nič.
„Aj tak neviem načo to bolo dobré," oponoval som snáď tisíci raz.
Edarn zastavil uprostred schodiska a otočil sa ku mne. Jeho čierne oči vyžarovali isté potešenie, no zároveň ukrývali niečo, čo som nevedel opísať. Isté tajomstvá, ktoré mal pre mňa pripravené, no stále mi ich nepovedal. Pery tvoriace jednu líniu pootvoril.
„Chcel som ju otestovať. Je pripravená či nie?"
Pripravená?
„A je?"
Edarnove oči zaiskrili, na perách sa mu usadil úsmev. Nebol vľúdny ani zákerný. Skôr niečo medzi.
„Viac než som si myslel. Hoci sa Srdce v nej stále neprebralo, moje plány to nijak nenarušuje."
Otočil sa k oknu, ktoré sprevádzalo celé schodisko až na poschodie. Pohľad zafixovaný do diaľky neprezrádzal nič viac o čo by som sa mohol zachytiť. Až jeho slova mi napovedali, po čom tak lační.
„Za mesiac bude slávnosť zimného slnka. Rozhodol som sa v ten deň posadiť Luci na trón."
„Korunovať ju?" zasekol som sa na poslednom schode.
„Presne tak."
Edarn sa na mňa milo usmial a stratil sa z môjho dohľadu. Nevedel som čo si myslieť. Vyšiel som aj posledný schod a zamieril k svojej izbe. Edarnove slová sa mi však vôbec nepáčili.