Jazdkyňa | Vojna sŕdc

3. Zlaté puto

Nick

Opäť bolo počuť ten prekliaty gong. Vždy keď vydal svoj zvuk, trešťala mi hlava ako nikdy. Možno to je nedostatkom spánku, ktorý som si nedoprial už niekoľko dní. Či snáď mesiacov? A nečudujem sa. Všetci v škole sú ako na ihlách. Plánujú, preskúmavajú a hľadajú. Všetko len pre Luci. Bože, ako mi len chýba. A nie som jediný.

Moje kroky sa zastavili pred bojovou miestnosťou, ktorá po Lucinom odchode slúži ako hlavná základňa. Po stoloch, ktoré mágovia vyčarovali po obvode, sa povaľovali rôzne štósy papierov. Každý bol o niečom inom a zároveň o tom istom.

Cries. Môj strýko. História uzavretia portálu medzi Criesom a okolitými svetmi. Bolo toho veľa.

Medzi hordami papierov som postrehol Rhinu spolu s Rory. Stáli pri stole s papiermi o Criese. Medzi spismi o mojom strýkovi som zahliadol Nathana, ktorý si ma všimol. Mierne prikývol a ja som mu pozdrav opätoval. Odvtedy čo sa Luci vyparila bol zas ten starý dobrý Nathan a nie môj nepriateľ číslo jeden. Podišiel som k nemu a pustil sa s ním do práce.

Nebolo tu nič extra. Všetky papiere obsahovali život môjho strýka, jeho choroby, víťazstvá a prehry až po ten osudný deň, keď napadol Cries. Práve som čítal kúsok z jeho pomätenia a cesty do Criesu, keď som spozoroval pohyb. Rhina, ktorá mala byť pri stole a čítať, otvorila dvere a vybehla von. Nič neobvyklé až na to, že sa nevracala. Položil som papiere čo som práve čítal a vybehol von. Samozrejme, že som nemal šancu zistiť, kam išla. No nabudúce to ale bude inak.

Luci

Keby som pri každom jednom kroku ryla zem tak by som už stála v jame. Nekonečne veľakrát som chodila sem a tam. Dúfala som, že Rhina sa čoskoro objaví. Musím sa vrátiť do Criesu. Aj keď viem, že už tak či tak mi bude vynadané. No ja nemienim byť vtáčikom v zlatej klietke. To nech si vyhodia z hlavy.

Objavil sa portál. Kapucňu som si viac stiahla do tváre, ak by to bol niekto iný. Našťastie nebol. Z portálu, na ktorom bolo more sa vynorila Rhina. S úsmevom na tvári sa zavesila na môj krk. Neudržala som balans a dopadla do žeravého piesku. No v tom okamihu mi to nevadilo. Smiala som sa. Nedokázala som ani popísať aká šťastná som bola. Rhina bola totiž jediná, komu som v tejto dobe dôverovala.

×××

„Ako sa veci vyvíjajú?" opýtala som sa Rhiny, zatiaľ čo som upíjala nejakú divnú tradičnú pochúťku.

Prešli sme od portálu do mesta a usalašili sa v jednom zašitom hostinci, ktorý zíval prázdnotou. Keď barman spoznal Rhinu ako tamojšiu princeznú, okamžite nám priniesol pitie a vzdialil od nás všetkých pracovníkom. Aspoň sme mali väčšie súkromie a mohli sa rozprávať o čomkoľvek. Aj keď ja som sa vždy zaujímala o jedno jediné.

„Pátrame po tebe ako po truhlici so zlatom," povedala s úsmevom na perách a odpila si, „Magister zrušil niekoľko jazdeckých hodín a prizval zopár mágov. Bojová miestnosť sa zmenila na knižnicu. Stoly sa prehýbajú pod ťarchou papierov. Sú o všetkom, čo by ich mohlo priviesť do Criesu."

„To je jednoduché. Stačí ti človek čo tam bol. Problém je pri bráne. Je obozretne chránená. Ale to im nehovor!" dodala som rýchlo.

Rhina sa zasmiala a odpila z pohára.

„Neboj sa. Rovnako ako si ty informácie nechávaš pre seba, ani ja ich nikomu nevravím. Sme proste dve jazdkyne na opačných stranách spojené zlatým putom priateľstva."

Zasmiala som sa. Mala pravdu. Vedeli sme o druhých stranách všetko a zároveň sme sa tvárili, že nič. Bolo to tak lepšie. Aspoň nás od seba neoddelili.

„A ako sa majú... tí dvaja?"

Zámerne som nevyslovila ich mená. Jedného som sa stále bála, a druhého som nenávidela. Vedela som však, že za nenávisťou sa stále ukrývala láska, ktorú som v tichosti oplakávala.

„Dali sa dokopy. Opäť sú z nich priatelia na život a smrť. Neviem ako, no stalo sa."

„A čo ty a on?"

„Nathan? Stále rovnako. Nezaujíma sa. Ale veď ja ho už prinútim," dodala zo smiechom a začala nešikovne škrtiť svoj krčah. A ja som sa veľmi dobre bavila.

Netrvalo nám dlho dopitie našich pohárov. Rhina sa odo mňa odpojila hneď ako sme vyšli z krčmy. Vraj pre nás bude lepšie ak zájde k rodičom, akože bola u nich na návšteve. Len som prikývla a vybrala sa na jarmok, ktorý sa konal v strednej časti mesta. Vietor naplnený slanou vôňou z mora sa mi cestou pohrával s vlasmi, ktoré pomaly strácali havraniu farbu. Korienky už boli opäť bledé, zatiaľ čo končeky stále tmavé. Prevažovala však stále čierna.

Pre moje dobro a krytie som si stiahla kapucňu plášťa čo najviac do tváre. Zabočila som do uličky, kde sa hustota ľudí pomerne zväčšila. Chvíľu som kráčala ako normálny občan, dokonca som sa pozastavila aj pri stánkoch aby nikto nemal podozrenie. Potom som predpažila ruku a myslela na crieské hlavné mesto. Objavil sa portál s kamennými domami. Usmiala som sa. Hor sa pre ďalšiu lekciu neutekania bez oznámenia.

*Neviem či túto kapitolu nazvať prospešnou, no aspoň trochu posúva dej... :) užite si ju... vyzerá to totiž na dlhú odmlku :D

Sikakm